OCHOTNÍCKE DIVADLO V OBCI

Zasluhuje si pozornosť najmä pre dávnu tradíciu, ktorá siaha až do obdobia bývalej Rakúsko – uhorskej monarchie, hoci sa o nej nezachovali písomné pramene.

Divadelné predstavenia sa konali obyčajne v školskej miestnosti alebo v málo vyhovujúcich priestorov hostincov. Nikdy pritom však nechýbalo nadšenie pre ochotnícke divadlo najviac v radoch mládeže. Pamätníci veľmi radi spomínali na účinkovanie v divadle po roku 1918 v samostatnej ČSR. Najviac na tomto úseku vykonal pre obec dlhoročný aktívny ochotník, potom režisér a organizátor divadelných predstavení v obci, jeden zo zakladateľov ochotníckeho divadla po roku 1920, v ktorom pôsobil skoro šesťdesiat rokov, Jozef Bašnák. V období prvej ČSR hrávali sa najčastejšie hry ľudové i národné od autorov Ferka Urbánka, Jána Palárika, Jozefa Gregora Tajovského. Nezriedka sa však odvážili tunajší ochotníci aj na vyššie ciele, keď hrávali operety, scénky spojené s hudobným doprovodom, kabaretné pásma, účinkovali tiež pri slávnostných príležitostiach v rámci akadémií a pod.. Také predstavenia sa konali v sále bývalého potravného družstva alebo v budove v strede námestia na mieste, kde je kinosála, alebo v malých priestorov hostincov. Po roku 1945 mali ochotníci k dispozícii sálu Osvetovej besedy na bývalom obecnom dome až do jeho zániku roku 1967.

Prednostné právo mala domáca klasika, najmä veselohry, súčasnosť, občas aj svetoví autori. Pre nedostatok vhodných priestorov od roku 1967 sa divadelní ochotníci na krátky čas odmlčali, ale tradícia nedovolila zánik divadla. Divadelný krúžok obnovil svoju činnosť pod patronátom miestneho JRD od roku 1974 v priestoroch nového kultúrno-spoločenského domu JRD. Pravidelne každoročne nacvičili aj uviedli aspoň jednu divadelnú hru súčasných slovenských autorov i klasikov, pásma humoru, satiry, spevu s tancom. Nadšenie a záujem miestnych divadelných ochotníkov snáď zaručí pokračovanie tradície divadelného krúžku. Predpokladom je i zapojenie žiakov tunajšej školy do činnosti pri uvádzaní hier pre deti. Pritom treba brať do úvahy skutočnosť, že obec je hodne vzdialená od kultúrneho centra, ktoré by svojimi kvalifikovanými odborníkmi prevzalo patronát nad ochotníkmi. Preto si títo zaslúžia viac uznania za svoju prácu ako náročnú kritiku za herné nedostatky.

V roku 2011 sa obnovila činnosť chtelnických ochotníkov. Vystupujú pod názvom Divadlo OCH (ochotníci Chtelnice) a ich prvé vystúpenie v roku 2011 bolo odohrané formou estrády. V roku 2012 si nacvičili prvú hru s názvom „Zajokocúrovo“. Režisérsku ruku drží nad divadelníkmi p. Emil Piešťanský.

HUDOBNÉ TRADÍCIE A SÚČASNOSŤ

Vývoj miestnych hudobných tradícií nie je doteraz dostatočne preskúmaný, obec je mimo centra pozornosti odborníkov aj na poli hudobnom. Je však viacej náznakov, ktoré umožňujú vysloviť presvedčenie, že hudobný život i jeho tradície siahajú tuná ďaleko do obdobia 17. – 18.storočia. Patrí sem predovšetkým starodávna tradícia chrámovej hudby so spevokolom, zlomky písomných archívnych dokladov, pôsobenie dychovej kapely a v neposlednom rade náznaky tradície hudobného života v miestnom kaštieli v čase jeho majiteľov Erdödyovcov.

Najviac správ o miestnej chrámovej hudbe je v archíve chtelnickej fary najmä v období 18.storočia. Z písomných prameňov vyplýva, že už roku 1734 doprevádzali chtelnických pútnikov do Šaštína muzikanti s doprovodom tympanov a bubna. Správa je v knihe účtov a príjmov z rokov 1733 -1778 uloženej vo farskom archíve. Píše sa v nej a o tom, že roku 1735 zakúpili pre chrámovú hudbu tiež tympany za 23 zlatých, ďalej roku 1747 struny, za jeden zlatý a 35 grajciarov, snáď pre husle? Aj roku 1752 výdavky na hudbu, dosiahli štyri florény, nová koža snáď na bubon stála jeden a pol floréna, organista za vedenie chrámovej hudby dostal pol floréna.

Z polovice 18.storočia pochádza aj list frátra Gratiana z blízkeho kláštora Katarínky v Dechticiach, ktorý opisoval noty. Pre chtelnickú chrámovú hudbu opisoval omše s trúbkami, tzv. symfónie i ďalšie partitúry na 85 archov celkovej sume 7 zlatých 41 grajciarov. Zloženie miestnej chrámovej hudby nájdeme v kanonickej vizitácii Baťaniho na fare uloženej. Hudobné nástroje obsahovali dva medené bubny, 4 kovové trúby a dva strunové nástroje, asi husle. Vidno, že hudba svojím zložením nepripomínala terajšiu dychovú kapelu. Hudbu viedol organista, v 18.storočí s titulom „ludi rektor“ alebo „ludi majster“. Okrem funkcie učiteľa i notára práve hudba inštrumentálna spolu s nacvičovaním speváckeho zboru so sólistami tvorili hlavnú náplň činnosti organistu, u ktorého sa v Chtelnici vyžadovala vyššia kvalifikovanosť podobne ako u farára. Dôkazom istej špecifickosti Chtelnice sú staré chrámové piesne predovšetkým z Vianoc. Pozornosť si zasluhuje celá plejáda miestnych učiteľov – organistov, dirigentov miestnej chrámovej hudby, kanonické vizitácie i mestské knihy mestečka Chtelnice ich zaznamenali. Roku 1645 Juro Stolar, roku 1698 Pavol Paulovic, roku 1727 Ján Urbánek, roku 1735 Ján Baláži, roku 1713 Imrich Kováči, roku 1733 Jozef  Lang, roku 1755 Jakub Fros a ku koncu storočia Václav Erban. O ňom píše uvedená kanonická vizitácia z roku 1788, že bol organistom zbehlým v hudbe. Uvádza všetky jeho príjmy, ktoré toho roku dosiahli až 131 zlatých 50 grajciarov. Okrem toho na udržovanie miestnej hudby mal pridelenú roľu v Hačkách. Menovite sú spomenutí aj dvaja muzikanti vydržovaní základinou, Ján Tralovič a František Truhlár spolu s ročným príjmom 32 zlatých 95 grajciarov.

Snáď nebude ďaleko od skutočnosti názor, že funkciu hudobného strediska zohrával v 15.storočí tiež kaštieľ patriaci rodu Erdödyovcom, ktorí patrili medzi známych mecénov hudby, k čomu sú doklady na zámku v Hlohovci, rovnako v ich vlastníctve. V chtelnickom kaštieli sa poriadali roku 1775 veľkolepé slávnosti na počesť panovníčky, pri ktorých nemohla hudba chýbať. Okrem toho je známe, že v tomto období vydržiavali uvedení grófi vo svojom paláci v Bratislave vlastnú opernú spoločnosť. V prvej polovici 19.storočia a na jej prelome zaznamenal hudobný život v obci jeden zo svojich vrcholov zásluhou vynikajúcich organistov – hudobníkov, ktorí v obci pôsobili – Mesely, Havránek, Náhlik a najmä Anton Baňoch. Všetci ako veľmi dobrí znalci hudby a dirigenti sa postupne zaslúžili aj o zrod modernej dychovej kapely v obci. Najmä Náhlik s Baňochom založili a rozširovali kapelu o stále nové nástroje. O Baňochovom nadaní svedčí aj to, že roku 1878 sa dostal na miesto organistu v Topoľčanoch. Významné miesto v chtelnickej hudbe získal si tiež spevácky zbor so sólistami, ktorého úroveň si získala uznanie na širokom okolí. Speváci účinkovali nielen v kostole, ale aj na verejnosti. Najlepším dôkazom tohto tvrdenia je účinkovanie chtelnickej kapely so speváckym zborom i sólistami na slávnosti odhalenia pomníka slovenskému národnému básnikovi Jánovi Hollému na hrobe na dobrovodskom cintoríne. Stalo sa tak 11.mája 1854. Túto udalosť podrobne opísali vtedajšie slovenské noviny. Citujeme: “K väčšiemu zvelebeniu slávnosti pomohla výborná figurálna muzika a spev chorálny, jakového by sme na tých stranách ani nebyli očakávali, čo nech je pripomenuto na chválu okolitých pp. rechtorov, zvlášte p. organisty mestečka Chtelnice, ktorý celý tento sbor hudobný k slávnosti tejto usporiadal a výborne dirigoval“, ako píšu katolícke noviny z roku 1854 na strane 157 – 159 a 163 – 166, s dodatkom, že spevom pri slávnosti  upútala Vincencia Náhliková rodom z Chtelnice. V tých istých novinách na strane 184 dopisovateľ z Chtelnice spresnil správu o účasti Chtelničanov na slávnosti. Hudobný súbor, ktorý účinkoval pri odhalení pomníka Jána Hollého tvorili výlučne Chtelničania, aj organista Zaklúka z Naháča, ktorý účinkoval popri Baňochovi, pochádzal z Chtelnice, takisto speváčka Vincencia Náhliková a Jozefa Škrabáneková.

Chtelnickí hudobníci sprevádzali slávnosti nielen v kostole a na cintoríne, ale aj na fare počas slávnostnej hostiny za účasti Ľudovíta Štúra. Hudobne doprevádzali spev národných piesní i verejné poďakovanie sochárovi Ladislavovi Dunajskému, autorovi busty Jána Hollého na pomníku za asistencie chtelnického národovca Juraja Obermayera i ďalších národovcov.

Nie je presne známe, kedy vznikla v obci dychová kapela, ale keďže roku 1880 mala22 členov, mohla vzniknúť asi okolo roku 1870, pretože pri jej zrode sa spomína Obermayer. V druhej polovici 19.storočia zaslúžil sa o rozvoj hudby v obci miestny rodák, učiteľ organista a hudobník Ignác Špánik, ktorý za polstoročie účinkovania  v rodnej obci zanechal hlboké korene na tomto úseku. Ďalšie mená vedúcich dirigentov kapely pri jej začiatkoch nie sú známe, pravdepodobne ju viedli organisti. Ku koncu storočia sa spomína dirigent Nižnanský a roku 1900 František Lukačovič. Už pred prvou svetovou vojnou účinkovala kapela na oslavách prvého mája vo Vrbovom. Dychovka pozostávala  z robotníkov -  murárov i roľníkov. Účinkovanie dychovej hudby po roku 1918 je ešte v pamäti účastníkov, známe sú mená dirigentov, kapelníkov v dvadsiatych rokoch František Prvý, potom Karol Mráz, v rokoch 1943 až 1952 Valerián Klocháň, riaditeľ meštianky.

Po roku 1945 dosiahla dychová kapela veľmi kvalitnú úroveň, prenikla do širšej verejnosti. Veď roku 1951 nahrala samostatný program do rozhlasu v Bratislave, rok predtým účinkovala na prvomájových oslavách pri slávnostnej tribúne v Bratislave. Neskôr spoluúčinkovala v televíznom programe fašiangových zvyklostí v obci. Prvomájové oslavy, sprievody, sakrálne, verejno – politické či kultúrne slávnosti v obci si nemožno predstaviť bez účinkovania dychovky. Zúčastňuje sa tiež na súťažiach či festivaloch hudieb v rámci okresu, v súťaži okresného kola roku 1965 získala napríklad prvé miesto. Od roku 1960 pôsobí dychová hudba pod patronátom  miestneho JRD. Napriek prenikaniu moderných hudobných prúdov i hudobných súborov má dychovka v obci stále miesto i ďalšie perspektívy. Dôkazom životnosti je tiež okresný festival dychových súborov, ktorý sa každoročne v máji až júni koná od roku 1975 v Chtelnici. Tým sa utvára nová hudobná tradícia v obci. Okrem dychovky pôsobia v obci i ďalšie súbory modernej hudby. Snáď by sa žiadalo širšie zapojenie žiakov školy do hudobného diania v obci, aby vyrastali nádeje do kapely aj pre budúcnosť. Dňa 9.mája 1996 pochovali na miestnom cintoríne kapelníka a organistu Jozefa Čmehila (*1927), pričom „burácali nebeské tympany a plakala príroda“.

V roku 2011 oslávila naša dychová hudba 130 rokov činnosti. V súčasnosti je na čele dychovej hudby Chtelničanka p. Pavol Kičina, ktorý ju vedie od roku 1978. o výchovu mladých muzikantov sa zaslúžil p. Vladimír Prvý. Pri podujatiach hrá Chtelničanka vlastné upravené skladby z ľudových pesničiek, slovenské, moravské a české piesne.

Z NÁRODOPISU OBCE, ZVYKY A ĽUDOVÉ TRADÍCIE

Život v Chtelnici sa oddávna vyznačoval osobitosťou, svojrázom i starodávnymi zvyklosťami, tradíciou. Nemožno hovoriť o typickom dedinskom folklóre ako v susedných dedinách Dolnom Lopašove, Nižnej a inde, pravda ani mestský ráz nemá, je to niečo medzi oboma. Ako stáročné mestečko zachovávala si obec oddávna množstvo zvyklostí, z nich niektoré majú špecifický ráz inde sa nevyskytujúci, alebo ho napodobňujú s obmenami. Opis celoročných zvyklostí možno začať netypicky, od fašiangov, kde sa obec snáď najvýraznejšie odlišuje od okolia. Na fašiangy nie sú typické sprievody masiek, maškary v obci chodia na maškarných plesoch, pri zakáľačkách a pri svadbách, obyčajne v druhý deň po uliciach s patričným hudobným doprovodom . Pre chtelnické fašiangy je typické, podložené stáročnou tradíciou s menšími obmenami podnes živé chodenie „POD ŠABLE“.

Vznik tejto tradície treba hľadať už v 17.storočí, v období protitureckých bojov i stavovských protihabsburských povstaní. V dávnejšej minulosti hlavnú organizátorskú funkciu v sprievodoch mal na fašiangy mládenecký richtár, obyčajne najstarší syn zámožnej rodiny. V sprievode jeden z mládencov nosil šabľu, na  ktorú po domoch nastokli slaninu alebo šunku. Po skončení sprievodu s hudbou richtár poriadal hostinu. V súčasnosti forma chodenia POD ŠABLE je trocha iná a takto jestvuje najmenej od začiatku tohto storočia. V nedávnej minulosti vo fašiangový pondelok a utorok, dnes už v nedeľu popoludní sa vybraná a vycvičená skupina mládencov-šabľovníkov v rovnakom ustrojení zhromaždí v doprovode s dychovkou na námestí. Na čele 12-členej skupiny mládencov je hajdúch (niekedy aj husár) v špeciálnom ustrojení, s červeným dolománom na hlave, so zastoknutým dlhým pierkom, na boku opásaný šabľou, prípadne i s pripevneným príležitostným žartovným textom ako pozvánkou pre verejnosť na fašiangy. K sprievodu patrí nevyhnutne i richtár, vlastne vedúci organizátor. Úlohou hajdúcha je popredu ponavštevovať dom od domu, v každom s vtipnou veršovačkou spojí obligátnu otázku „RÁČITE BYT VESELÍ?“ Samozrejme odpoveď domáceho gazdu je najčastejšie kladná, načo celý sprievod šabľovníkov s hudbou zastaví pred domom, hudba zahrá úvodnú melódiu piesne Pod šable, pod šable resp. Fašiangy, fašiangy, pričom skupina mládencov s trsteničkami, čiže šabľami nad hlavou v kruhu zatancuje zaužívaný špeciálny tanec spojený s výskaním. Potom na želanie domácich zahrá dychovka obľúbenú pieseň, pri ktorej šabľovníci vykrútia v tanci dievky i ženy toho domu, ale i tie, ktoré pochytia v blízkosti.

Nie všade možno však túto formu dodržať, v domoch, kde majú smútok po zosnulom, pri zvukoch smútočnej skladby mládenci iba ticho postoja. Ak im v tom roku zomrel rovesník, vzdávajú mu poctu priamo na cintoríne. Fašiangový sprievod za tri dni obíde všetky domy v obci pod vedením richtára, ktorého zdobí na hrudi Perula s dlhými farebnými stuhami, on preberá i výplatu z domov, za ktorú sa večer uskutoční zábava. Účastníkmi fašiangového sprievodu sú nielen domáci a susedia, ale aj zvedavci z celej obce i návštevníci z okolia. Táto tradícia sa dostala už aj na televízne obrazovky. Chodenie Pod šable končí neskoro večer v utorok pred škaredou stredou tanečnou zábavou spojenou s pochovávaním basy a trvá dodnes.

Od skončenia fašiangov až do veľkonočného obdobia akoby život ustal. Starší sa však pamätajú, že na Kvetnú nedeľu chodievali z domu do domu obyčajne cigánske deti s letečkom, stromčekom zdobeným farebnými stužkami a výduškami, pričom si spievali alebo prednášali piesne Kvetná nedeľa, Máj, máj, máj zelený, začo dostali od domácej gazdinej malú odmenu. Viac zvyklostí pochádzalo z veľkonočného obdobia, v ktorom sa chodievalo po šibačkách. Príprava začínala už v nedeľu napoludnie, jednak v domácnostiach farbením vajíčok a vonku chlapčenskou rozháňačkou. Väčší či menší mládenci, ponajviac školáci, vlastnoručne upletenými šibákmi na ringu i po uliciach poriadne vyšibali dievčatá, ktoré sa prechádzali v skupinách. Taká bývalá už oddávna príprava na pondelkové ráno, keď chlapci od najmenších až po mládencov i mužov chodili z domu do domu obyčajne v malých skupinkách šibať dievčatá v rodinách príbuzných, ale aj známych. Ako v minulosti i dnes chodieva v čele mládenec s dlhočizným šibákom zdobeným farebnými stuhami na pleci. Kedysi pri šibačke prednášaná riekanka „Šibi ryby, mastné ryby, dávaj vajcia od korbáča…“ dnes vymizla, snáď aj preto že do popredia miesto šibania prichádza polievanie buď z flaštičiek s voňavkou, alebo častejšie z vedier s čistou vodou zo studne, či z vodovodu. Deti za šibačku dostávajú od gazdín maľované vajíčka, čokoládové cukríky, starší sa uspokoja s pohárikom pálenky. Kedysi mali dievčatá šibačkový deň v utorok, teraz sa všetko odbaví v pondelok. Večer sa končí tanečnou zábavou.

V minulosti bývalo aj stavanie májov rozšírenejšie ako dnes, stavalo sa ich viacej po celej obci, pred domami dievok. V súčasnosti sa stavia hlavný a najväčší strom uprostred námestia, potom pri kultúrnom stredisku pri JRD, jeden na hornom konci a jeden máj postavia i na vrchu Plešivá spojený s vatrou. Hlavná pozornosť sa sústreďuje na námestie. V predvečer prvého mája tam privezú mládenci obrovský strom, borovicu, očistia od konárov i kôry, iba pri vrchole ponechajú vetvy, na ktoré dievčatá povešajú rôzne farebné stuhy i zástavku v národných farbách. Podvečer nastupuje dychovka, aby pri jej účinkovaní mládenci splnili ťažkú úlohu, najmä v minulosti, dostať vlastnými rukami vysoký strom do jamy a potom ho postaviť pri početnej účasti i podpory obecenstva. V predchádzajúcich rokoch mali už chtelničania pomocníka – autožeriav.

V roku 2011 sa obnovila tradícia ručného stavania mája. Ujali sa toho tohoročný šabľovníci za doprovodu dychovej hudby Chtelničanka. Máj je pýchou obce, preto musí byť najvyšší na širokom okolí.

Medzi starodávne, pomaly už zanikajúce zvyklosti patrí na turíčne sviatky kladenie lipových vetvičiek do okien, v minulosti výzdoba celého námestia vetvami stromkov i zeleňou pri procesii. Hody sa konajú síce vo všetkých obciach. Ale tie chtelnické majú predsa zvláštne kúzlo nielen pre domácich, ale aj príbuzných i návštevníkov zo širokého okolia. Snáď aj preto, že sa konajú v auguste po skončení letných žatevných prác, v minulosti i preto, že sa spájali s konaním jarmoku a v neposlednom rade, že sú dvoje až troje za sebou. Spájali sa s dávnymi tradíciami. Už predohra hodov okolo 15. augusta bývala spojená so slávnosťou pri cintorínskej kaplnke Sedembolestnej P. Márie za účasti z okolitých dedín. Hlavné hodové slávnosti bývajú tradične na sviatok sv. Rócha, v minulosti spojené so starodávnou procesiou ku kaplnke tohto svätca v lesnom údolí. K tejto slávnosti sa zaviazali predkovia Chtelničanov už na konci 17. storočia pri skončení krutého moru. Sem každoročne doobeda putovali v procesii s hudbou a spevom, s cechovými i kostolnými zástavami, pričom spievali starodávne, len tu známe piesne. Neodmysliteľnou súčasťou slávností bývali stánky predavačov, ale aj skupinky žobrákov pri ceste. Na hody sa počet obyvateľov obce skoro dvojnásobne zvýši. Vidno to nielen v domácnostiach pri hodovej hostine, ale po obede hlavne na námestí pri kolotočoch i ďalších podujatiach, alebo večer na tanečnej zábave. Hodová nálada trvajúca skoro tri dni doznievala v pondelok pri zábave alebo na ihrisku pri futbalovom zápase starých pánov. Podobnú starodávnu tradíciu menšieho rozsahu si uchovávajú hornokončianske, tzv. greflové hody, konané o týždeň neskoršie. Pre nezainteresovaných trebavysvetliť, že grefle sú odroda sliviek s guľatými plodmi, ktoré sa pestovali po celej obci i v chotári. Tieto hody majú ešte rodinnejšie, domáckejšie prostredie v duchu starodávnych zvyklostí. Hlavná slávnosť sa konávala dopoludnia pri hornom kostole, je staršej tradície a zúčastňovali sa jej návštevníci aj z okolia. Nechýbali ani starodávne piesne, ktoré sa inde nespievali. Hodové oslavy sa neobišli bez greflových buchiet i bálešov. Večer na Járku, v postavenej ohrade z konárov a stromkov, dnes pri bufete, sa zišli pri muzike starší i mladší, aby si zaspomínali, tí mladší i školáci si načierno vyskúšali tanečné schopnosti. Po hodoch sa blížil začiatok školského roku. A inak tomu nieje i dnes.

V minulosti na majeri či u väčších gazdov, dnes sa v Poľnohospodárskom družstve zaužívali dožinkové oslavy s vencom po skončenej žatve. September sa niesol v znamení varenia slivkového lekváru v dvoroch, kde vlastnili špeciálne drevené kysne, čo trvalo celý deň i noc. Pritom sa porozprávali novinky v obci, spievalo sa, ochutnávala sa brečka na chlebe. Podobne živo bývalo pri šúpaní kukurice.

Jesenné i zimné zvyklosti sa začínali obyčajne na Mikuláša. V predvečer sviatku chodievali po obci skupinky detí preoblečených s Mikulášom, v sprievode anjela i čerta, za zvukov cengáčov navštevovali domácnosti, kde rozdávali poslušným deťom darčeky, neporiadnym pohrozili metlou či prútom. Sami nakoniec dostali odmenu od domácich. Na večer bývalo tiež zvykom klásť riadne vyčistené detské topánky do oblokov, aby v noci štedrý Mikuláš, lepšie povedané rodičia, nadelili do nich darčeky, na ktoré sa deti už dlhší čas tešili. Zanikol v minulosti zaužívaný sprievod masiek v predvečer Lucie, kedy chodievali dve postavy oblečené v bielom po domoch vymetať, čím najviac strašili deti.

Vianočné obdobie sa tešilo veľkej obľube a sprevádzali ho tiež tradičné zvyklosti. Novšieho pôvodu je postavenie vianočného stromčeka na námestí. Štedrovečerná slávnosť začínala zvonmi z kostolnej veže o piatej hodine i za zvukov trúbiek, ktoré z veže zahrali vianočnú pieseň, obyčajne Tichú noc. Vtedy celá rodina zasadala pri sviečke ku slávnostnému stolu. Večera začínala vianočnými oplátkami s medom, ktorým sa urobil na čelo krížik, na rad prišli vianočné makové buchty s čajom alebo kávou, po nich kapustnica, dnes najčastejšie vyprážaný kapor a nakoniec zákusky s ovocím. Pritom sa dával pozor na orechové jadrá, aby neboli pokazené i na vyhasínajúci knôt sviečky, aby sa neobrátil na stolujúceho, čo malo znamenať, že ten tu do roka už nebude. Po večeri v hlbokom pokojnom tichu sa roznášali po uliciach pred domami zvuky vianočných kolied a piesní, ako Pásli ovce valasi, Na kostole žárka, Cingi – lingi kto je to … Za koledu i vinšovanie dostávali deti koláče či peniaze. Vinšovať chodili po večeri celé rodiny k príbuzným navzájom. Hlava príchodiacich po pozdravení zavinšovala. Vinšujem vám týto slávne svátky, narodenie Krista Pána aj Štefana … Pri pohostení sa spoločne porozprávali, zaspomínali a pred polnocou odchádzali spoločne na utiernu čiže na polnočnú. Pri nej sa zachovala tiež starodávna tradícia, staré piesne ako Kýrie  s doprovodom dychovej hudby, ktoré nie sú v nových spevníkoch. Pokojný večer prerušovali mládenci výstrelmi z mažiarov i vypúšťaním svetlíc. Predtým ešte večer chodievali po uliciach obecní pastieri, kravár i kozár, práskaním kocarom, trúbením i vinšovaním po domoch za letné pasenie dobytka dostávali odmenu, podobne vykonávali obchôdzku aj zvonár. Gazdovia v tento večer nezabúdali na domáce zvieratá, okrem bohatšej kŕmy pridali tiež kúsok oplátky. Vinšovať spolu s koledami bývalo zvykom i na Nový rok. Zimné obdobie zakáľačiek sa tradične spájalo konaním hostiny, karminy ako aj s chodením maškár, roznášali sa výslužky. Drápačky peria, pradenie alebo vyšívanie za dlhých zimných večerov dávalo príležitosti k rozprávaniu i piesňam.

Samostatnú kapitolu starodávnych zvykov obsahovali regrútske i vojenské prvky. Do Chtelnice sa pripisuje pôvod pesničky z čias lapačiek v 18. storočí, ktorá je zapísaná v Slovenských spevoch, III. zväzok s. 4,4.405. V piesni zlapaný šuhaj volá na svoju milú, aby ho rozviazala:

Ach, hora, horička!

pod ňú je skalička,

chytali tam na vojnu.

ej, švárneho Janíčka.

Keď ho už chycili

na svú milú volav:

Ej, frajerka moja!

ej, odvléci ma nedaj!

Janíčku, miláčku,

ja ci nepomožem,

si reťazami zvázaný

ej, ja ich nerozvážem

Vojenská povinnosť v 18.storočí trvala niekoľko rokov, preto sa poddaní v čase verbovačiek ukrývali alebo utekali do hôr. V novšom období pri odvodoch v prvej ČSR spievali si chtelnickí regrúti poslovenčenú českú pieseň „Okolo Prahy jezdí rajtári“, alebo doteraz spievanú „Keď vojak narukuje“. Až do súčasnosti sa uchoval medzi regrútmi zvyk, či skôr zlozvyk povystrájať v noci pred odvodom rôzne kúsky po obci, napr. rozobrať sedliacky voz, rebriniak, vyniesť na strechu a tam ho znova zložiť. Pravdepodobne staršieho dáta je zvyk poobracať hore nohami čo najviac predmetov, čo malo pomôcť nedostať sa na vojnu. Zaužíval sa tiež zvyk odprevádzať regrútov na vojnu s doprovodom miestnej dychovky.

Už len v spomienkach žijú dávnejšie zaniknuté tradičné miestne jarmoky. Námestie sa hemžilo množstvom stánkov s najrozličnejšími výrobkami, pričom nechýbali ani stánky domácich roľníkov, ale predovšetkým remeselníkov, ešte v minulom storočí aj hrnčiarov. Pritom museli byť rôzne atrakcie, tradičný laciný Jožko, ktorý nosil pred sebou celý krám najrôznejších drobností, predával za šesták medovníkové srdiečka, perníky, dobroty predovšetkým pre deti. Niektoré zvyklosti súviseli s remeslami, kde o tovarišoch sa spievala pieseň „Tí chtelnickí tovariši do hájička šli …“

Ešte v nedávnej minulosti veľa starodávnych zvyklostí, obyčajov prinášalo so sebou pastierstvo, s jeho zánikom odišli aj oni do nenávratna. Ešte krátko po roku 1950, pásli v obci obecní pastieri kravy, volali sa kravármi, obecný kozár zasa pásol kozy. Obecní pastieri, bývajúci na oddelenej pastierni, vyháňali už skoro ráno dobytok na celodennú pastvu. Pastier sa ohlasoval trúbením na trúbke, práskaním kocarom. Trávnaté pasienky vyhradené obecným pastierom poskytovali vŕšky Plešivá, Ščeklíny a Holé vrchy. Obyčajne od začiatku mája až do Martina, okolo 11. novembra sa takto spoločne páslo denne do 300 kusov hovädzieho dobytka a skoro rovnaký počet kôz. Obed trávil pastier s dobytkom na lehne pri hrántoch s vodou na Plešivej. Pastier pásol dobytok za vopred stanovenú plácu od kusa dobytka ročne. Odmenu poberal na Martina i na Vianoce. Po druhej kosbe, pravidelne po hodoch, sa vyháňal dobytok na lúky, pretože vrchy trpeli suchom.

Okrem obecného pasenia poniektorí gazdovia, či chudobnejší alebo bohatší, zvykli pásť dobytok aj jednotlivo, najmä keď mali odrastenejšie deti. Majetní sedliaci najímali deti z chudobnejších rodín za pasákov, alebo na celý rok vydržiavali v dome siroty za stravu s ošatením. Pasáci sa združovali do skupín, deti z horného konca pásavali na Holých vrchoch alebo na Čížovej, z dolného konca na Plešivej, v Dubníku alebo na Ščeklínoch. V lete pásli prevažne bosí, s kúskom chleba s čerešňami pod košeľou, v rukách s kocarom alebo vyrezávanou paličkou. Dievčatá i chlapci pásli častejšie oddelene, neraz i spoločne, alebo so staršími. Iste aj preto, lebo záujmy chlapcov sa odlišovali od dievčat, chlapci strúhali, vyrezávali paličky, krútili píšťalky, vyrábali strelky, gumipušky, hrali sa v tráve na nožíky, kládli oheň, vypekali zemiaky alebo kukuricu. Neraz sa naháňali za loptou z handier, lebo koženej nemali, hrali sa karty, s obľubou sa pasovali, alebo naháňali, ich spevom či pískaním sa ozývali blízke hory. Dievčatá naproti tomu sa viac hrali s handričkami, bábikami či loptou alebo na škôlku. Ak sa pri pasení dobytka zišli starší ľudia, najčastejšie spomínali na zašlé dávne časy, deti počúvali s otvorenými ústami ich starodávne pesničky. Ak sa v lete páslo pri potoku, dalo sa ja okúpať v zahradenej vode. Po hodoch v jeseni, pasáci pásli dobytok už na lúkach Pod Oborou, Pod Čížovou, v Rakovej, na Šivavej a ďalej na Prielohoch až na celý deň. Menšie deti pásavali na blízkych pasienkoch na tráve husi, v čase žatvy chodili navečer na strniská. Obyčajne pritom hovorili riekanku „Pas sa húska, pas sa, navarím ti massa, massa masitého, kona zabitého. Ked sa pásci nebudeš, massa jescit nebudeš“. Zle sa stalo pasákovi, na ktorého volali „Husi, hajú napásajú, kto ich pase, nech sa trase“. Zanikli tiež riekanky „Slimáku máčku, vystrč rožky na parožky“…alebo „Olí Ján olí….“ Na oračinách vytvárali pasáci obrazce zvané rajčula, po ktorých sa hrali na naháňačku. Pri domoch na ulici, na voľných priestranstvách sa hrávalo na blchu, na jamku, na pána čápa, vybíjanú, otrávenú. Z dutých paličiek vyrábali si chlapci drevené striekačky na vodu alebo na štuple i strelky. Väčšina týchto hier, zábav už nejestvuje.

ĽUDOVÉ BÝVANIE, ODIEVANIE, NÁREČIE

Ešte na začiatku 20. storočia stavali v obci rodinné domky prevažne z nepálenej tehly, hliny, strechy pokrývali slamou, menej šindľom. Práve preto bývali požiare v minulosti až natoľko ničivé. Posledné domy z nepálenej hliny, pokryté slamou zbúrali krátko po roku 1950. Staršie domy  stavali obyčajne pozdĺžne v jednom rade za sebou, vpredu obytné izby, vzadu komora a hospodárske stavania. Do domu sa vchádzalo najmä u sedliakov drevenou bránou, ktorá slúžila aj pre vozy ťahané volmi či koňmi. Z dverí sa vchádzalo do krytého podúkola alebo gánku. Tento spôsob súvisel s poľnohospodársko – remeselníckym zamestnaním obyvateľov obce. Na povale, nazývanej na chalupách, skladovali neraz obilie, ovocie i rôzne náradie. Podlahu v obytných miestnostiach tvorila najviac zem, vymazaná hlina pomiešaná s plevami. Z drevenej povaly viseli hrady hrubo otesané, len málokedy s vyrezávanou ozdobou. Ešte na začiatku 20.storočia stavali v izbe – kuchyni murované kachle obložené kachlicami, spojené s pecou na chlieb, buchty. Kachlice vyrábané domácimi remeselníkmi mávali modrobiele, menej hnedé glazovanie. Tento typ kachlíc sa ojedinele udržal až do prvej ČSR. V súčasnosti stavajú už rodinné domy moderne, na spôsob štvorca, s podlažím alebo manzardkou, pričom sa využívajú ešte prvky staršej murárskej tradície. Medzi charakteristické stavania nedávnej minulosti patrili kamenné i drevom vykladané pivnice, ktoré stavali mimo domu, donedávna i na námestí, kde v čase prvej svetovej vojny postavili spoločné murované obilné jamy. Typické hospodárske staviská predstavovali tiež stodoly, ktoré spravidla stavali mimo obytných domov v chotári, na Pažiti, v Dubníku, v dolnom i hornom konci. Tieto zásobárne slamy i krmiva v staršom období stavali z pleteného prútia omazaného hlinou, strechu pokrývali slamou, čelná hrada obyčajne niesla meno majiteľa i rok postavenia. Novšie stodoly stavali z obitých dosák a pokrývali škridlicou prípadne šindľom. Všetky typy stodôl rýchlo zanikajú, čoskoro úplne zaniknú, ak nejakú z nich sa nepodarí zachovať ako pamiatku na ľudovú architektúru.

Ľudové odievanie v Chtelnici už oddávna smerovalo viac k meštianskemu spôsobu ako k typom kroja trnavského alebo piešťanského, aký sa nosil v susedných dedinách v Dolnom Lopašove, Nižnej alebo na Dobrej Vode. Oblečenie v obci súviselo s odvetviami zamestnania, kde nechýbalo i tradičné remeslo. Ženy, najmä staršie nosili buď celé šaty, alebo tmavé sukne s blúzkou bez výraznejšej ozdoby. Muži sa obliekali na mestský spôsob, len v zimnom období k obleku pribudol kožuch. V oblečení farebne prevládali tmavšie odtiene. Muži nosili častejšie vestu, ženy dlhší najčastejšie tmavší vlniak, ktorý pokrýval hlavu i chrbát a plnil funkciu zimníka, ktorý nepoznali. Tkanie mužov pretrvalo do konca druhej svetovej vojny, tradične výšivkárstvo žien však pokračuje do súčasnosti. Výšivky už v nedávnej minulosti sa používali ako doplnky k oblečeniu i na nábytok, alebo ich predávali v rámci ľudových družstiev.

So zánikom starého spôsobu života i práce zanikajú postupne staré nástroje i pomenovania, ktoré súviseli s remeslom i poľnohospodárstvom. Už dávno nehrkocú sedliacke vozy alebo rebriniaky počas žatvy, ťahané koňmi, volami, nezriedka i kravami, neozýva sa mlátenie obilia cepami, ani jeho čistenie rajtarom, muži nekosia obilie ručne kosami, ženy za nimi nehrstujú kosákmi. Čoraz menej sa v ručnej práci používajú náradia ako pantok alebo čaka, táčky, tragač.

Chtelnica i jej blízke okolie síce prináleží nárečovo do trnavskej oblasti, má však svoje jazykové zvláštnosti, odchýlky, ktoré ju dosť odlišujú od hovoru Trnavčanov. Chtelničania používajú na rozdiel od trnavského nárečia v minulom čase koncovku v napr.: dze si bóv, dzezbóv, čo si robiv, volav, nosiv, i keď príslušníci nastupujúcich generácií používajú už viac koncovku – l, robil, kosil, ból. Rodinné i príbuzenské pomenovania, oslovovania nadobúdali v obci širšiu, medzisusedskú platnosť, mladší oslovovali starších všeobecne dzetko, babka, teta, strýco, strýčko, ujco. Starší občania medzi sebou sa oslovovali sused, pán sused, susedka, suseda, brate, pán brat, kmotre. Priezviská od základu dostávali koncovky napr. Bašnák – Bašnáčka, Bašnákéch. Rovnaké priezviská dostávali rozlišujúce prímenia, často hanlivých tvarov. Chtelnický slovník obsahuje hodne osobitých výrazov, ktoré sa nedajú všetky zachytiť, z nich napr. dámci, semnu, stebu, snú, za sebu, henten, kerý, jaký. Z jedálenského i kuchynského slovníka: mléko, žmolky, opantance, šiflíky, dolky, trdelníky (ale nie skalické), cajch, puter, krutáky, báleše, pocheraje, zázvorníky, buchty, prešburšt. K stravovaniu patrili frištuk, nešpory, zabíjačka s karminou, výsluškou i maškarami. K častiam obydlí okrem izieb patrili podúkol, gánek, chalupy, priľahlé humno, záhumné, šopa, chlév. Okolitá príroda poskytovala ščábel, himber, hrabucín, bez, oskoruše, drenky, drúzgavce, veľa rôznych hríbov, zo stromov jalša, jabrátka.

Chtelničanov oddávna susedné obce prezývali plickármi, oni sa však od dedzinárov nedajú zahanbiť, veď Lopašovani sú vlci alebo brnci, Dechtičania šošovičkári.

J.  Polakovič: Chtelnica 790, Obecný úrad Chtelnica, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV Bratislava, 1998, str. 140 – 157, ISBN: 80-967962-5-9

OSVETOVÁ A SPOLKOVÁ ČINNOSŤ V OBCI

Chtelničania žili oddávna čulým spoločenským a kultúrnym životom. Pôsobenie národovca Juraja Obermayera i tradícia je dokladom, že už koncom 19.storočia sa hrávali ochotnícke divadelné hry, jestvoval kultúrny spolok. V čase národnej i sociálnej neslobody sa však nemohol plne uplatniť v potrebách národného rozvoja. Až utvorenie samostatnej Česko-slovenskej republiky roku 1918 prinieslo predpoklady všestranného kultúrneho a spoločenského rozvoja. Osvetovú činnosť organizovala predovšetkým miestna ľudová škola, potom jednotlivé spolky, záujmové združenia občanov. Neposledné miesto na poli osvety zaujímala obecná knižnica, ktorá roku 1925 sa spojila s knižnicou Občianskej besedy a na začiatku vlastnila knihy v hodnote 1900 korún. Spravovala ju knižničná rada, ktorá spolupracovala s Maticou slovenskou, odkiaľ získavala knihy i finančnú podporu. Knižnicu v počiatkoch organizačne viedol učiteľ Emil Rehák.

Roku 1922 založili v obci kultúrny spolok Osvetový zväz mládeže chtelnickej, ktorý mal spoločný objekt s obecnou knižnicou. Záslužnú činnosť na poli osvety medzi robotníckou mládežou vykonávala Robotnícka telocvičná jednota po roku 1921, ako protipól Občianskej besedy združujúcej roľníkov a inteligenciu. Pestrosť osvetovej činnostiv obci dokladá i skutočnosť, že v niektorých obdobiach pôsobili súčasne tri až štyri spolky alebo záujmové združenia. Každá sociálna skupina sa organizovala oddelene, vystupovala vo verejnosti samostatne s vlastným kultúrnym programom, divadelnými hrami či hudobným súborom. Pritom za užívanie priestoru sály či inej miestnosti sa platilo za program 50 a za ochotnícke predstavenie 10 korún. Činnosť spolkov sa prejavovala všestranne, najmä pri oslavách výročí samostatnosti ČSR 28.októbra. Pri 10. výročí vzniku ČSR roku 1928 napríklad vysadili pri cintoríne lesík so sto stromkami. Pozornosť si zasluhuje činnosť samostatného odboru Národného slovenského spolku v Chtelnici, ktorý sa na kultúrnom poli podstatne pričinil vo dvoch akciách, pri odhalení pamätnej tabule Františka V. Šimončiča i postavenia pomníka padlým v prvej svetovej vojne. Aktívna činnosť tohto spolku v obci sa rozvíjala v rokoch 1923 – 1947, členovia pochádzali najviac z radov roľníkov, remeselníkov, ale aj učiteľov, funkcie tiež zastávali radoví občania. Odhalenie pamätnej tabule F.V. Šimončiča sa uskutočnilo 28. Októbra 1925 za veľkej účasti nielen domácich, ale aj občanov okolitých dedín. Finančné zabezpečenie akcie zorganizoval učiteľ Florián Matúš. Kamennú tabuľu s pozláteným textom upevnil na dome Michala Kňazíka v Novej ulici, kde u príbuzného prežil Šimončič časť života. V programe účinkovala miestna dychová kapela vedená Františkom Lukačovičom, ďalej žiaci školy a slávnostný prejav predniesol Florián Matúš.

Významnejšiu akciu spolku znamenal pomník padlých v prvej svetovej vojne. Organizátor Národný slovenský spolok, 6 odbor v Chtelnici roku 1930 na základe povolenia Okresného úradu v Piešťanoch zorganizoval verejnú zbierku v obci, do ktorej prispelo asi 300 darcov. Spolu s príspevkami príbuzných padlých vojakov v prvej svetovej vojne na tabule s menami padlých, vybrali spolu 5335 korún, dosť na obdobie veľkej hospodárskej krízy. Na základe poverenia spolku jeho predseda, obuvník Juraj Kvetán zadal návrh na vyhotovenie pomníka zmluvou sochárovi Miroslavovi Haraštovi v Nádaši, dnes Trstín. Odhadom sa stanovila suma za prácu 9 tisíc korún. Dnešný pomník sa však od pôvodného návrhu autorov dosť líši. Pôvodne mal byť v strede umiestnený český nápis: TĚM, KTEŘÍ SE NEVRÁTILI, ďalej fotografie padlých vojakov s obrazom ženy stojacej nad padlým mužom. Železnú ohradu s kamenným podstavcom k pomníku vyhotovili domáci remeselníci. Pomník slávnostne odhalili 21.júna 1931. Zásluhou Národného slovenského spolku založili okolo pomníka padlých na námestí malý park.

Slávnostné otvorenie novej školskej budovy v polovici októbra 1930 sa konalo tiež s kultúrnym programom nielen žiakov. Občania sa tiež aktívne zapojili do výstavby novej budovy Matice slovenskej v Turč. sv. Martine, napomáhali finančne jej činnosť. V rokoch prvej ČSR pôsobili v obci tieto kultúrne spolky a ustanovizne: Medzinárodný všeodborový zväz založený roku 1922, Roľnícka beseda roku 1924, Katolícka jednota jednateľstvo od roku 1925. Miestna odbočka odborového združenia hudobníkov ČSR od roku 1930, spomenutý Národný slovenský spolok, 6 odbor, Robotnícka telocvičná jednota od roku 1921, roku 1931 prešla do Federovanej robotníckej telocvičnej jednoty, Miestna jednota slovenského roľníckeho dorastu roku 1935 a Prvý národný slovenský spolok v rokoch 1919 – 1931.

Verejná obecná knižnica umiestnená v objektoch Občianskej besedy obsahovala roku 1931 už 230 zväzkov kníh v hodnote 2500 Kčs.

Na kultúrne tradície predchodcov naviazala i Miestna ľudová, teraz opäť Obecná knižnica. Ktorej knižný fond predstavuje vyše 10 000 kníh.

Napriek častému sťahovaniu kvôli nevyhovujúcim priestorom pripravila pre svojich detských i dospelých čitateľov desiatky podujatí – súťaží, kvízov, výstav kníh, čitateľských besied. Na viacerých sa zúčastnili aj známi spisovatelia a básnici napr. M. Krno, E. Čepčeková, R. Dobiáš, Pribiš, J. Pavlovič.

Pri knižnici niekoľko rokov pracoval čitateľský a recitačný krúžok SZŽ. Jeho členky – Helena Hlaváčová a Ružena Lukačovičová sa viackrát zúčastnili na celoslovenskej súťaži Vansovej Lomnička, kde úspešne reprezentovali nielen Chtelnicu, ale svojho času i bývalý Trnavský okres.

Po roku 1989 bola knižnica presťahovaná do budovy Obecného úradu, do svetlých a vykurovaných priestorov. Obecný úrad každý rok  poskytuje finančné prostriedky nielen na prevádzku, ale aj na nákup kníh a časopisov.

Častejšie sa spájali kultúrne programy s tanečnou zábavou. Valné zhromaždenie RTJ hodnotiac 2. februára 1932 minuloročnú činnosť uvádzalo, že za rok divadelný a hudobný krúžok uskutočnil 6 vystúpení, hier s hudobným programom, jednota organizovala tiež vystúpenie dorastu a žiactva s telovýchovným cvičením. Pritom RTJ verejne kritizovala, že miestni kultúrni pracovníci nejavili dostatok záujmu na poli osvetovej činnosti. Naproti tomu učitelia uviedli na svoju obranu výpočet akcií v kultúre pre obec. RTJ poriadala svoje akcie, divadlá najčastejšie v priestoroch Potravného družstva, iné spolky a organizácie mali menšie možnosti, účinkovali v hostincoch a súkromných domoch. Na verejnosti sa predstavoval neraz i kultúrnym programom Dobrovoľný hasičský zbor založený v druhej polovici 19.storočia. Viackrát zanikol, obnovili ho v rokoch 1924 i 1932. Významný podiel v osvetovej činnosti mal miestny odbor Matice slovenskej založený 19. júla 1938 s úlohou zaniknutej miestnej osvetovej besedy. Z ostatných verejných záujmových združení to bol včelársky spolok z roku 1939.

Po druhej svetovej vojne roku 1945 organizovali verejnú kultúrnoosvetovú činnosť na princípoch socialistickej spoločnosti. Tak vznikol Slovenský zväz žien, Miestna odbočka ZČSSP roku 1949 so staršou tradíciou, Socialistický zväz mládeže a jeho klub, Zväz invalidov, ktorý poriadal výstavky výšiviek i ľudovej výroby. Viac záslužnej činnosti vyvíjal Zväz ovocinárov a záhradkárov, Zväz drobnochovateľov, Poľovnícke združenie Hájik. Väčšiu pozornosť za svoju dlhoročnú činnosť si zasluhuje oblastné združenie Slovenskej speleologickej spoločnosti Chtelnica v rokoch 70. -80. tych. Členovia robili prieskum krasových útvarov na okolí, hlavne v malokarpatskej oblasti, predovšetkým okolia vrchu Klenová, ale i v Považskom Inovci. Tvorili jednu z 9 skupín amatérov – jaskyniarov na západnom Slovensku. Počiatok činností spadá do roku 1952, keď sa skupina miestnych nadšencov zapojila do prieskumu dobrovodského krasu organizovaného pracovníkmi Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši. Medzi priekopníkov jaskyniarstva v obci patrili Viliam Tahotný, Karol Slamka, Ján Kyselica, Albert Švihorík. Skupina sa oficiálne organizovala roku  1971 v rámci oblastnej speleologickej skupiny so sídlom v Dolných Orešanoch, pre úspešnú činnosť ju od roku 1975 vyčlenili ako samostatnú jednotku s oblasťou pôsobenia v Malých Karpatoch i v strednej časti Považského Inovca. Roku 1982 mala skupina 13 členov jaskyniarov II. a III. stupňa a 5 čakateľov. Dosiahli už pekné výsledky v prieskume krasových javov v lokalitách Chtelnické a Dobrovodské Uhliská i v Krahulčích horách v Považskom Inovci. Najmä prieskum závrtu v Chtelnických Uhliskách, v ktorom dosiahli hĺbku 40 m poskytuje možnosti objaviť rozsiahlejšie podzemné priestory. Nadobudnuté odborné vedomosti i poznatky si chtelnickí jaskyniari nenechávajú pre seba, ale sprístupňujú verejnosti. Objaviteľskú činnosť, spájajú s turistikou, so spoznávaním krás vlasti.

Rovnakú pozornosť si zasluhujú členovia Zväzu ovocinárov a záhradkárov, združenia v Chtelnici. Vďaka dlhodobej tradícii, ktorej korene možno hľadať prinajmenej v období prvej ČSR v záslužnej osvetovej činnosti tunajších učiteľov sa hodne rozšírilo pestovanie ovocných stromov.  Základ poskytla ovocná  škôlka „Panšula“. Postupne sa ovocné stromy sadili nielen v záhradách, ale po celom chotári, na poliach, pri medziach, cestách. Už roku 1897 štatistika uvádzala v Chtelnici 7592 kusov ovocných stromov pri 2000 obyvateľoch obce, v júni roku 1943 hlásil notársky úrad stav 8360 ovocných stromov, čiže priemerne štyri na jedného obyvateľa. Táto situácia sa v posledných rokoch zmenila, ovocných stromov ubúda najmä v chotári, takže je ich menej ako v minulosti. Ovocné stromy na voľných priestranstvách, pri poľných cestách i na poliachvyrúbali hromadne po scelení plôch do JRD. Citeľné straty sa prejavujú na čerešniach, orechoch, grefliach, ale najmä na oskorušiach, i keď tie posledné ani v minulosti neboli veľmi rozšírené. Tak sa stáva, že niektoré druhy ovocia budú pre nastupujúce generácie veľkou vzácnosťou. Ubúdanie ovocných stromov v chotári sa negatívne prejavujú tiež  v stave vtáctva a zveriny, najmä zajacov, i keď pôsobia aj iné činitele, najviac chemizácia na poliach. Napriek týmto skutočnostiam združenie ovocinárov a záhradkárov vyvíja v obci úspešnú činnosť. Prejavuje sa  v skrášľovaní verejných priestranstiev, parkov, pri výsadbe nízkokmenných ovocných stromkov v záhradách, v pestovaní vínnej révy. Z dopestovaných plodov práce poriadajú členovia združenia každoročne výstavy ovocia, zeleniny, hrozna,, vína spojené s ochutnávaním. Najmä jablká i hrušky dosahujú slušnú úroveň, ich pestovatelia sa nemusia hanbiť nielen v rámci okresu. Dôkazom sú ocenenia na výstavách. Pestovateľ ovocia M. Miškovič získal napríklad ocenenie na veľkej výstave ovocia v Bratislave roku 1972, za jablká prvú i tretiu cenu. Na poučenie i za odmenu poriada združenie pre svojich členov exkurzie na výstavy kvetov v Bratislave, Olomouci alebo do botanických záhrad. Významná je odborná prednášková činnosť i praktická pomoc ovocinárom. Sušiareň ovocia v priestoroch kaštieľa slúži potrebám širokého okolia. Vinohradníctvo buduje na stáročnej tradícii pestovania hrozna v obci, plochy vínnej révy rozširuje nielen JRD, ale aj drobní pestovatelia s dobrými výsledkami. Rozširovanie výsadby ovocných stromkov napomáha tiež ochrane prírody a životného prostredia.

Pozornosť si zasluhuje tiež výtvarná činnosť, sprístupňovanie umeleckých hodnôt verejnosti. Aj vďaka záslužnej cieľavedomej výchovno-vyučovacej činnosti na základnej škole pod vedením akad. maliara Júliusa Oravského pochádza dnes z obce niekoľko školených výtvarníkov ako A. Porubovičová – Gábrišová, J. Magula, J. Bôrik, O. Bachorík, ktorí neraz vystavujú vo svojom rodisku svoje práce. Rozvíja sa tiež amatérska výtvarnícka činnosť v rámci okresu, kde vystavuje tiež chtelnický rodák P. Chrvala, ktorý zachycuje veľmi často krásy rodnej obce. Tradícia sa udržuje tiež zásluhou pobočky ľudovej školy umenia v obci od roku 1980.

J. Polakovič: Chtelnica 790, Obecný úrad Chtelnica, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV Bratislave, 1998, str. 145 – 148, ISBN: 80-967962-5-9

ŠPORT, TURISTIKA A REKREÁCIA

Telovýchova, masové cvičenia majú v obci už vyše šesťdesiatročnú tradíciu v rámci RTJ a FRTJ. Organizovanie výkonného športu v rámci súťaží vo vlastnom zmysle začalo sa o niečo neskoršie. Prvý pokus založiť v obci športový klub sa uskutočnil až 3. septembra 1933 pod názvom AC Sparta, istotne pod vplyvom popularity pražského klubu. Predsedom klubu, ktorý mal jediné športové odvetvie futbal, stal sa Ján Borbély. Ako inde, aj tu sa hrával futbal neorganizovane, už dávno pred založením klubu. Pamätníci vedia, že prvé riadne ihrisko sa nachádzalo na lúke pod Čížovou, v peknom , ale dosť vlhkom prostredí hôr. Prvé stanovy športového klubu AC Sparta v Chtelnici schválilo 20. apríla 1934 za účasti 50 zakladajúcich členov. Za predsedu klubu, ktorý však zakrátko zanikol, zvolili Štefana Stračára. Obnovenie športovej činnosti v športovom klube sa uskutočnilo 22. októbra 1937, odkedy šport, predovšetkým futbal, zapustil v obci trvalé korene. Zakrátko potom v rokoch 1940 -41 vybudovali tiež nové futbalové ihrisko na bývalom pozemku grófa Pálfiho, kde je dodnes, pravda zmodernizované. V rokoch 1988-91 uskutočnili výstavbu tribúny a sociálneho zariadenia, ihrisko pokryla nová hracia plocha. Názov športového klubu sa často menil, po roku 1945 sa menoval Sokol, Slovan v súčasnosti je to TJ Družstevník. Za skoro polstoročného športového pôsobenia viedli si chtelnickí futbalisti striedavo, keď hrávali v okresných, medziokresných i v krajskej súťaži, v súčasnosti znova v rámci okresu Trnava. Vystriedalo sa veľa funkcionárov i hráčov, z ktorých niektorí hrávali aj za vyššie postavené družstvá. V obci sa narodil tiež bývalý predseda československého futbalu Rudolf Tvarožka. Okrem riadnych súťaží poriada futbalový oddiel každoročne turnaje alebo zápasy s mužstvami vyšších súťaží. Značnej popularite sa teší v letnom prestávkovom období miestna interliga, súťaž miestnych častí ulíc v organizovanom  turnaji.

Pretože však šport nie je iba futbal, aj v Chtelnici okrem neho pôsobil v minulosti a v súčasnosti  pôsobia ďalšie odvetvia športu. Medzi nimi treba uviesť napríklad hokejistov, ktorí si súťažne veľmi dobre počínali v rokoch 1970 -71, kedy sa stali majstrami Trnavského okresu, v roku 1982 -83 hrali v súťaži mužstiev okresu Trenčín. V rokoch 1969/70 si vybudovali prírodné klzisko s normálnou hracou plochou, šatne, večerné osvetlenie, drevené mantinely. Toto vybavenie umožňuje korčuľovanie širokej verejnosti najmä detí, pričom sa využíva  aj zamrznutá plocha neďalekého rybníka. Rekreačne sa hrávalo i hráva v kolky, organizujú sa turnaje v stolnom tenise, boj o titul majstra obce v šachu, družstvo hrá v okresnej súťaži. V minulosti sa organizovali cyklistické preteky, väčšie predpoklady má  ľahká atletika. Od roku 1973 do r. 1990 sa každoročne poriada v apríli cezpoľný beh k výročiu oslobodenia za účasti pretekárov z celého Slovenska, ba i z českých krajov. Pre všetky vekové kategórie je tu možnosť aktívneho športovania i vznik novej tradície. Medzi rekreačné športy v obci patrí lyžovanie i sánkovanie s dobrými podmienkami na okolitých pahorkoch, predovšetkým na Plešivej i na Ščeklínoch. Šport sa tu spája so zimnými radovánkami. Plávanie v nedávnej minulosti nemalo dobré podmienky, nie div, že väčšina mládeže nevedela plávať. Po vybudovaní menšej vodnej nádrže pri Víteku sa tieto možnosti zlepšili, výstavba vodnej nádrže s priehradou na Starej Chtelnici tieto podmienky umocní snáď aj pre iné vodné športy. Športoví strelci sa organizujú v poľovníckom združení Hájik, ktorí si v rokoch 1973-82 vybudovali športovú strelnicu v Dubníku, kde sa poriadajú aj vyššie organizované súťaže strelcov v okrese. Chotár obce blízke malokarpatské pahorky s údoliami poskytujú i keď skromne, určité možnosti rekreácie, oddychu či turistiky, najmä na víkend. Bohaté lesy, údolia s vodou poskytujú po celý rok možnosti oddychu. Krásne okolie s najvyšším vrchom tejto časti Malých Karpat – Klenovou, či susedný vrch Vrátne, možnosti turistických a vlastivedných vychádzok na Dobrú Vodu k pomníku Jána Hollého, zrúcaniny hradu, na Brezovú pod Bradlom, na samotné Bradlo, po malokarpatskom hrebeni na dlhšie túry do Naháča, Smoleníc a pod. Pri Výtoku pramení Chtelnický potok, voda z prameňa zásobuje vodovod pre Chtelnicu a Nižnú. Obec má výhodné autobusové spojenie s rekreačnými oblasťami v okrese a blízkom okolí. Pravdaže miestni obyvatelia si nájdu  možnosti na príjemný oddych i vo vlastnom  chotári Pod oborou, pri Róchu, v Rakovej, na Plešivej, Pod skalou, v lese pri zbere húb a lesných plodín podľa záľuby.

J. Polakovič: Chtelnica 790, Obecný úrad Chtelnica, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV Bratislave, 1998, str. 158 – 161, ISBN: 80-967962-5-9