Chtelnica
Chtelnica

Významní chtelnickí rodáci

 

Štefan z Chtelnice – Stephanus de Wtelnicz, pravdepodobne zemianskeho pôvodu. Vieme o ňom, že študoval na Karlovej univerzite v Prahe ako dokladá písomný dokument. Na tejto najstaršej stredoeurópskej univerzite založenej roku 1348 panovníkom Karolom IV. Študovali mladí ľudia tiež z Uhorska, pochopiteľne aj zo Slovenska. V zápise z 15. novembra 1442 medzi absolventami štúdia na filozofickej fakulte sa nachádza meno Štefana z Chtelnice, ktorý dosiahol hodnosť bakalára slobodných umení. Študoval teda v období doznievajúceho silného ohlasu husitského revolučného hnutia. Avšak ďalšie údaje o Štefanovi sa strácajú, nevedno či pôsobil v Čechách alebo sa vrátil na Slovensko, ako účinkoval. Dosiahnutá hodnosť bakalára filozofie umožňuje predpokladať, že mohol sa uplatniť ako učiteľ na škole.

Martin Palkovič, Martinus Palkouich – narodil sa v Chtelnici 4. októbra 1606, pochádzal pravdepodobne z roľníckej nie zo šľachtickej rodiny, dokazuje to možno i jeho slovenský domáci pôvod, ku ktorému sa uvedomele hlásil ako Slavus Wittenciensis v zápise na rétorskej škole v Trnave roku 1625, neskôr ako rektor univerzity v Trnave roku 1649. Len roku 1660 v Košiciach má uvedený pôvod Pannonius. Vo svojom rodisku pravdepodobne nadobudol základné školské vzdelanie. V mestskej knihe mestečka Chtelnica je v rokoch 1628 i 1634 richtár Ondrej Palkovič. Aj keď nevieme, či šlo o menovca, či o príbuzenský vzťah, vidno, že meno Palkovič malo v mestečku vážnosť, hoci jeho nositelia asi nepatrili k šľachte. Martin Palkovič po skončení rétorskej školy v Trnave vstúpil do jezuitského rádu, v roku 1625 úspešne študoval v rakúskom meste Leoben.

Už od mladosti vynikal vzdelanosťou, postupne nadobudol rečnícke i pedagogické umenie. Roku 1635 založil Peter Pázmány v Trnave univerzitu, k jej príprave aj otvoreniu povolal medzi inými i Martina Palkoviča. On predniesol pri slávnostnom otvorení 13. novembra 1635 slávnostný prejav a 14. novembra ako prvý začal riadnou prednáškou pre študentov logiky na tému o podstate rozumovej filozofie. Po získaní hodnosti magistra filozofie, roku 1636 obhájil doktorát slobodných umení a filozofie, zakrátko sa stal profesorom filozofie, logiky i teológie. Roku 1637 ako dekan filozofickej fakulty promoval prvých 24 bakalárov filozofie a slobodných umení trnavskej univerzity. Od roku 1640 zastával funkciu dekana teologickej fakulty, v rokoch 1649 – 1658 šesťkrát rektor univerzity, popritom dlhšie zastával funkciu prefekta univerzitnej tlačiarne i riaditeľa kolégia. Ako protektor študentov je uvedený v tlačou vydaných dizertáciách absolventov roku 1638 v Bratislave a roku 1647 vo Viedni, kde dochádzal prednášať ako riadny profesor tamojšej univerzity od roku 1640. V Trnave sa zaslúžil tiež o výstavbu univerzitných budov, ale predovšetkým pozdvihol úroveň univerzity po odbornej i spoločenskej stránke. Verejný i kultúrny život mesta Trnavy v tomto období si nemožno predstaviť bez pôsobenia univerzity, spomeňme len napr. divadelné predstavenia. Palkovič okrem rodného slovenského jazyka ovládal latinčinu, nemčinu, ale málo maďarčinu. Zaujímavé, že ako odborník nepublikoval svoje práce knižne, známa je jedna jeho práca v rukopise i to je spoluautorom. Zaoberal sa aj prírodnými vedami, najviac fyzikou. Hoci bol vedec, vyznačoval sa skromnosťou, obetavosťou, vedel osobne pomáhať chudobným, odkázaným na pomoc. V rokoch 1660 – 62 bol rektorom univerzity v Košiciach, ktorú vtedy založil jágerský arcibiskup. Aj tu si čoskoro získal všeobecnú obľubu medzi ľudom, napriek tomu zomrel zavraždený rukou najatého vraha nie veľmi starí 15. septembra 1662, pochovali ho v Košiciach. Aj ako príslovečný dobrák vedel byť prísny pri dodržiavaní poriadku i disciplíny, vedel si získať autoritu.

Na univerzite v Trnave študovalo i získalo hodnosti niekoľko chtelnických rodákov. Roku 1740 Pavol Orlovič, bakalár teológie i magister filozofie dosiahol hodnosť doktora teológie. Jeho pôvod bol ungarus Vittenciensis. Roku 1639 promovali Jakuba Palkoviča z Chtelnice (Jacobus Palkovich Slavus Vitencziensis nob.) za bakalára logiky, roku 1658 Ján Rukovič alebo Rukovich získal titul bakalára filozofie. Rukovičovci boli v tom období známi chtelnickí mlynári. Roku 1674 získal bakalára filozofie Ján Fabiankovič, roku 1675 František Skerlee, zeman pôvodom Chorvát, roku 1702 – 1703 Juraj Kondor promoval za bakalára a magistra filozofie. Spomedzi absolventov trnavskej univerzity pôsobil na chtelnickej fare František Vittinger, trnavský rodák, bakalár i magister filozofie, v rokoch 1673 – 1706. Roku 1745 bol promovaný za bakalára filozofie na trnavskej univerzite Ján Alauda, libertín ungarus, rodkák z Chtelnice. Chtelničania študovali nielen na univerzite, ale aj na trnavskom kolégiu, roku 1638 Ján Podgajčič (Joannes Podgaczicz Slavus Vitenciziensis nob.) a Štefan Feieš (Stephanus Feies Slavus Vitenciensis) obaja v triede syntaxis, v triede gramatiky Ján Tamassi, všetci zemianskeho pôvodu.

Edmundus Valerianus – správca fary v Chtelnici v rokoch 1623 – 25. Pochádzal zo slovenskej rodiny v Skalici, narodil sa roku 1950. Študoval na Karlovej univerzite v Prahe, dosiahol hodnosť magistra filozofie. Roku 1616 získal funkciu ostrihomského kanonika. Po odchode z Chtelnice prišiel do Trnavy za slovenského kazateľa do kostola sv. Michala. V Trnave aj zomrel roku 1639. jeho vzdelanosť dokumentovala rozsiahla knižnica, tiež autorstvo oslavnej básne v latinčine na Jána Kitoniča z roku 1619, ktorá je publikovaná v úvode diela J. Kitonicha Directio Methodica processus iudiciarii … vydanom v Trnave.

Anton Nigrini – rodák z Chtelncie, od roku 1737 profesor teológie, mravouky v Budíne, krátko pôsobil v Hlohovci, kde zomrel na mor roku 1739. pôsobil ako osvetový, ľudovýchovný pracovník, hoci jeho dielo sa nezachovalo.

Chtelnickí Pálfiovci - Pálfiovci pochádzajú z rozvetveného šľachtického uhorského rodu. Rod vznikol na začiatku 16. storočia. Bol spojený s uhorskými a rakúskymi panovníkmi. Boli k nim lojálni a poskytovali im svoje služby v panovaní, správe krajiny, vo vojenstve a budovaní verejného priestoru. V Uhorsku patrili k najbohatším aristokratickým rodom. Jednotlivé rodové vetvy získali svoje meno podľa svojich sídiel.
Rod Pálfiovcov pôsobil na území dnešného juhozápadného Slovenska, Rakúska, aj v Česku. Jeho nosným územím na Slovensku je dnešný Bratislavský vyšší územný celok. Ten sa v roku 2002 v plnom rozsahu stotožnil s významom a dedičstvom tohto rodu. Na dôkaz prevzal Bratislavský vyšší územný celok ako svoj erb rodový znak Pálfiovcov – jeleňa so svojou zbrojou (parožie, kopytá) s kolesom a zvlnené pruhy znázorňujúce toky Dunaja a Moravy. Tým uznal význam Pálfiovského rodu a jeho zásluhy o rozvoj územia, v ktorom pôsobilo aj jeho obyvateľstvo. Pálfiovci prispeli na transfér európskeho pokroku na svoje územie, do jeho života a práce obyvateľov, do tvorby ich národného bohatstva.
Chtelnickí Pálfiovci sa stali nasledovníkmi šľachtického rodu Erdödyovcov v polovici 19. storočia. Spájal ich rodinný zväzok a prevzatie zodpovednosti za sídelný kaštieľ a za hospodárenie s majetkom v Chtelnici a o občanov na prevzatom území.
Pálfiovcom mal pôvodne slúžiť kaštieľ ako letné sídlo. Miestny potenciál však využili nielen pre spoločensko-kultúrne účely, ale aj ako ukážku možností rozvoja poľnohospodárstva, lesníctva a remeselníckej výroby.
Vybudovali moderný architektonicky a umelecky riešený sídelný komplex. Kaštieľ so štyrmi baštami, kaplnkou na cirkevné obrady a s pivničným úložným priestorom s prepychovým a praktickým vybavením. Zhromaždili v ňom historický nábytok, porcelánové zbierky, habánske úžitkové predmety, výtvarné, sochárske a rezbárske predmety, knižnicu so vzácnymi rukopismi. Kaštieľ obklopili lesoparkom s cudzokrajnými drevinami, rybníkom na chov rýb, záhradami so skleníkmi a exotickými kvetmi.
Pálfiovci trávili veľa času v zahraničí, kde vyhľadávali  predmety do svojich zbierok. Sledovali aj podnikateľské príležitosti. Z bavorsko-tirolskej kopcovitej krajiny, podobnej tej v malokarpatskom prostredí, získali podnety na rozširovanie poľnohospodárskej pôdy, na rozvoj siatia a sadby, na využívanie novej poľnohospodárskej technológie a techniky, parných strojov a poľnohospodárskych nástrojov. Objavili nové príležitosti rozvoja pridruženej výroby (napr. tehelne, ťažbu z miestnych zdrojov, výrobu liehu aj destiláciou z bukových drevín, varenie piva).
Chtelnickí Pálfiovci dali ľuďom na území svojej pôsobnosti pracovné príležitosti a tým pôsobili na pozdvihnutie ich životnej úrovne, osvojovanie si nových vedomostí a skúseností, nového spôsobu života. Priniesli umenie do náboženských a svetských udalostí, pôsobili na rozvoj folklórneho života. Možno pre tento svoj podiel na vylepšení života, práce, myslenia a postojov si zaslúžia tiež pozornosť a patričnú úctu.
Dedičstvo Chtelnických Pálfíiovcov zostáva materiálnym aj kultúrnym majetkom Chtelničanov. V nimi vytvorenom prostredí prebieha súčasný kultúrny, spoločenský a hospodársky život. Trvale nám bude pripomínať históriu a kultúrny posun v Chtelnici.
 

Tomáš Chovanček (písal sa Chovantsek) – chtelnický farár v rokoch 1783 – 1814, tu je i pochovaný. Rodák z Oravy, študoval na trnavskej univerzite, mal hodnosť bakalára i magistra filozofie. Okrem rodnej slovenčiny ovládal latinčinu, nemčinu, menej maďarčinu. Tiež jeho zásluhou postavili v Chtelnici terajší farský kostol, znovupostavili budovu školy, novú faru, zrenovovali kaplnku pri Róchu, oproti nej postavili súsošie sv. Jána Krstiteľa. V ťažkom vojnovom období usiloval sa všestranne pomáhať chudobným, hladujúcim, trpiacim, preto žiadal od vrchnosti zníženie daní ľudu. Je známa jeho spoluúčasť v jazykovom spore medzi Jozefom I. Bajzom a Jurajom Fándlym, kde na strane Bajzu on vystupoval. Pripisuje sa mu spoluautorstvo na polemickom diele Anti – Fándly. Poslal tiež cirkevnej vrchnosti v Ostrihome negatívnu správu na Fándlyho, najmä na jeho dielo Zelinkár. Jazykovú príslušnosť Chovančeka dokazujú tiež slovenské nápisy pri Róchu, či na podstavcoch Kalvárie pri dolnom kostole. Jeho zásluhy pre rozvoj obce sú nepopierateľné.

Ján Adam Prvý – narodil sa v Chtelnici 31. augusta 1747, zomrel 19. júna 1818 v Tardose pri Tate v Maďarsku. Rodičia sa menovali Štefan a Mária rodená Rozičová. Roku 1767 vstúpil do františkánskeho kláštora sv. Kataríny pri Dechticiach, jeho pôvod sa uvádzal slovenský. Ako člen Slovenského učeného tovarišstva účinne sa zapájal do bernolákovského osvetového hnutia, v ktorom vystupoval po boku Jozefa I. Bajzu. Vo farskej knižnici v Doľanoch, kde pôsobil, sa zachovali slovenské tlače z Jelínkovej tlačiarne v Trnave s jeho rukopisnými poznámkami. Aj na pôsobisku v Tardose šíril medzi ľudom slovenské knihy, v rukopise zostali jeho slovenské kázne. Okrem potrebných jazykov ovládal i chorvátsky. Okrem homiletických prác jeho publicitu potvrdzuje tiež práca v rukopise pod titulom Poznamenány nekterich Zelinek, csnosty, učinkuw a spusobuw uživany, skrz Patra … Prwi z radu Swateho otcza Františka, na ten čas w Presporku Kazatela Nedelneho spisane Roku 1811. Dielo je uložené na fare Velčice okres Nitra. Viazaná práca písaná v bernolákovskej slovenčine obsahuje úvod s vysvetlivkami lekárenských mier ako funt, lot, pol lota, kvantlik. Potom nasleduje popis lekárskych byliniek s latinským, nemeckým a slovenským pomenovaním, používanie rôznych liekov pri chorobách, zápaloch a bolestiach a na 128 stranách predkladá 257 receptov, záver rukopisu tvorí obsah s prílohou. Možno by stálo za pokus porovnať túto prácu so Zelinkárom J. Fándlyho, prípadne s podobnými prácami jeho súčasníkov v iných jazykoch.

Imrich Tomek – člen Slovenského učeného tovarišstva od roku 1793, v rokoch 1792 – 99 účinkoval ako kaplán v Chtelnici, od roku 1799 v Horných Zeleniciach, kde 26. apríla 1808 zomrel.

Alexander Huléni – Chtelnický rodák, narodil sa 17. júla 1808, študoval v Trnave a na Pázmáneu vo Viedni, ako farár pôsobil v Modre, Hlohovic, od roku 1842 v Brezovej pod Bradlom, kde sa pre chorobu roku 1853 vzdal miesta, zomrel v Bratislave 5. augusta 1875. Patril k aktívnym členom bernolákovského hnutia, predplácal si básnické diela Jána Hollého, ktorý ho sám spomína.

Štefan Huléni – narodil sa v Chtelnici 29. júna 1819, po štúdiách pôsobil ako profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici od roku 1849, v čase biskupa Štefana Moyzesa, okrem toho získal tu hodnosti farára, dekana, kanonika a preláta. Roku 1899 odišiel na odpočinok, zomrel 8. februára 1903.

Urban Prvý (písal sa urbanus Prwi) – narodil sa 11. novembra 1775 v Chtelnici, jazykovo i generačne príslušník prvej až druhej generácie bernolákovského hnutia. Ako dvadsaťročný vstúpil do františkánskeho rádu, účinkoval v úlohe slovenského kazateľa v Pešti, Trnave a Nitre, kde zomrel 28. februára 1840. Patril k činným národovcom, slovenským vlastencom, homiletickým spisovateľom. Jeho slovenské kázne sú odrazom života pospolitého ľudu, preto si získali značnú obľubu. Zachovali sa v rukopisoch, z roku 1804 pod názvom Ved sú fašangy, pod titulom O zlej zvyklosti hriešnikov ich uverejnil František R. Osvald v rokoch 1882 – 83 v Kazateľni II – III. Nedeľné a sviatočné kázne prednesené roku 1803 v Pešti zostali v rukopisoch pod názvom Sermones festivales, rovnako roku 1808 Sermones dominikales vo dvoch zväzkoch, sú všetky uložené v Univerzitnej knižnici v Bratislave.

Juraj Obermayer – narodený 28. októbra 1808 vo Vrbovom, zomrel 5. januára 1880 v Chtelnici, tu je i pochovaný. Jeden z radových, málo známych slovenských národovcov 19. st. Fakty dokazujú, že sa aktívne zúčastnil v národnom hnutí bernolákovcov, štúrovcov i matičného obdobia. Filozofiu študoval v Trnave, teológiu vo Viedni. Ako kňaz pôsobil v Modre, Veľkých Kostoľanoch, Urminciach pri Topoľčanoch, od roku 1852 do smrti v Chtelnici, kde je pochovaný v krypte farského kostola. Jazykovo patril k poslednému obdobiu bernolákovcov, medzi prvými si predplácal i rozširoval básnické diela Jána Hollého. Za tieto zásluhy ako osobnému priateľovi venoval mu básnik vlastnú báseň – ódu s názvom Na Jura Obermayera alebo Jaké bývaľi nékdi a jaké sú včil hoďi. Po Hollého smrti Obermayer na fare v Chtelnici sa činne zapojil do organizovania akcie postavenia pomníka nad hrobom básnika na dobrovodskom cintoríne. Bol prítomný pri uzatváraní dohody s dobrovodskom cintoríne. Bol prítomný pri uzatváraní dohody s dobrovodskými kamenárskymi majstrami na vyhotovenie dolnej časti pomníka, sám dozeral na stavebné práce, ktoré ukončili 5. marca 1854. Nechýbal medzi dobrovoľnými darcami na pomník a prispel finančne darom podľa svojich možností.

Na slávnostiach odhalenia pomníka Jánovi Hollému pamätného 11. mája 1854 účinkoval Obermayer nielen na obradoch v kostole i na cintoríne, ale aj pri slávnostnom obede na fare pod lipami, kde mal medzi inými rečníkmi slávnostný príhovor. Na fare spolu s Jánom Palárikom, Viktorínom i Ľ. Štúrom slávnostným vencom dekoroval sochára Ladislava Dunajského, autora busty Jána Hollého na pomníku. Obermayerovou zásluhou úspešne účinkovali na slávnosti tiež hudobníci, spolu i spevácky zbor z Chtelnice, ktorí pripravili kultúrny program. Na chtelnickej fare sa nielen pri tejto príležitosti, ale aj inokedy zastavovali slovenskí národovci, Obermayer mal povesť vynikajúceho hostiteľa. Poznal osobne Ľudovíta Štúra aj iných národovcov, sám zostával pri bernolákovskej spisovnej slovenčine. V matičnom období bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, zúčastňoval sa matičných zhromaždení, roku 1863 bol zapisovateľom. Do základného fondu Matice vložil 74 zlatých. Do zbierok matičného múzea odovzdal pečiatku Jána Hollého, dovtedy uloženú na chtelnickej fare a tiež obraz Juraja Fándlyho, olejomaľbu, ktorú vlastnil v Chtelnici Fándlyho príbuzný, G. Fandel. J. Obermayer bol zakladajúcim členom SSV v Trnave v roku 1870 a do roku 1874 zapisovateľom zápisníc zasadaní spolku. Roku 1863 zúčastnil sa na Velehrade osláv 1100. výročia príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu spolu s inými národovcami. V revolučných rokoch 1848/49 pracoval pre slovenské národné hnutie, odmietal agitáciu maďarských gárd do domobrany, ukrýval slovenských zbehov, začo ho úrady prenasledovali. O tom napísal do Viedne redaktorovi Slovenských novín Danielovi Lichardovi. Sťažoval si na povýšenectvo úradníkov k ľudu, odmietal zemianske výsady. Nebol literárne činný, pracoval na poli osvety a ľudovýchovy, dopisoval do časopisu Obzor o svojich poznatkoch i úspechoch v poľnohospodárstve pri pestovaní nových plodín. Prispel tiež k rozvoju školy v Chtelnici, pomáhal chudobným školopovinným deťom, usiloval sa vzdelávať aj dospelých. Roku 1863 ako inšpektor škôl dobrovodského obvodu v príhovore k učiteľom zhromaždeným na chtelnickej fare žiadal zvyšovanie vzdelávania i úrovne školského vyučovania. Podľa neho škola mala slúžiť ľudu i pokroku a poznamenal, že šťastná je tá obec, ktorá má dobre zariadenú školu, zanedbaná i potupená so zlou školou. Teda deti mali chodiť do školy s radosťou a nie s obavami. Obetavosť i hlboko ľudský prístup k biednym, najmä postihnutým živelnými pohromami či nákazlivými chorobami prejavoval v Chtelnici veľmi často. Požiare, povodne i cholera prinášali veľa biedy, utrpenia, neraz i žobrácku palicu postihnutým. J. Obermayer pomáhal podľa možností, pretože ako pansláv nemal nárok na mimoriadnu podporu od vrchnosti. Požiarom postihnutým obyvateľom rozdelil roku 1859 106 zlatých, roku 1863 177 zlatých. Chudobným žiakom rozdeľoval nielen učebnice a školské pomôcky, ale aj obuv s ošatením. Roku 1854 zakúpil do školy 40 čítaniek, 20 šlabikárov i slovenské knihy J. Palárika, J. Mallého. V rámci vzdelávania i osvety dospelých organizoval divadelné predstavenia diel najmä J. Palárika. Rozšíril i usporiadal už dovtedy bohatú farskú knižnicu. Drobnou mnohostrannou činnosťou národovca si získal úctu i vážnosť nielen u jednoduchého ľudu, ale aj u popredných národných predstaviteľov. Právom mu patrí miesto medzi národovcami 19. st., aako to vyjadril v oslavnej básni k meninám Obermayera Ľ. V. Rízner.

František Vladimír Šimončič – slovenský vlastenec, pansláv i rusofil, narodil sa 15. júla 1841 v Dechticiach, veľkú časť života prežil však v Chtelnici. Pre uvedomelý panslavizmus i rusofilské zmýšľanie ho vyhodili zo štúdií na stredných školách v Uhorsku, svoje vzdelanie si preto doplnil súkromným štúdiom. Dlhší čas pôsobil na Volyni v Rusku ako vychovávateľ, kde sa pokúšal prekladať literárne ruské diela, písal básne a rozširoval svoj obzor štúdiom iných najmä slovanských jazykov. Od roku 1877 do vypuknutia prvej svetovej vojny žil trvale v Chtelnici, býval v Novej ulici, ktorá dnes nesie jeho meno. Živobytie si zaobstarával výpomocou v obuvníckom remesle. Po začiatku prvej svetovej vojny ho úrady ako nebezpečného buriča zaistili, väznili najskôr v Piešťanoch i Bratislave, obvinili ho z vyzvedačstva. František V. Šimončič zomrel vo vyhnanstve vo vojenskej nemocnici v Enningu pri meste Vesprím roku 1915.

Dominik Štubňa Zámostský (1905 – 1970), slovenský básnik a spisovateľ, pôsobil v Chtelnici v rokoch 1933 – 38 ako učiteľ a potom riaditeľ meštianskej školy. Písal najmä pre deti poéziu i prózu, niektoré jeho básne zhudobnili.

František Kozmál – Narodil sa v Chtelnici 15. novembra 1901, zomrel 16. júla 1970 v Bratislave. Po maturite na gymnáziu  v Trnave vyštudoval na Českej vysokej škole technickej v Brne, ktorú ukončil v roku 1925 štátnou skúškou v odbore chemického inžinierstva a súčasne študoval chémiu  na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, kde dosiahol absolutórium. Po krátkom pôsobení v Ústave pre potravinársku a súdnu chémiu pri Vysokej škole technickej v Brne odišiel získavať praktické skúsenosti v spracovaní dreva a výroby papiera a celulózy na Slovensko. Pracoval v Žilinskej továrni na celulózu (1925), v Továrni na umelé vlákna v Senici (1926) a v Harmaneckej továrni na papier (1927 – 1937), kde sa stal vedúcim výroby.
Neskôr pokračoval v získavaní  skúseností v Slovenskej papierni v Ružomberku (1937 – 1945), kde sa stal podnikovým riaditeľom. Od roku 1937 súčasne pôsobil ako pedagóg a organizátor vzdelávania v odbore technického spracovania dreva. Stal sa spoluzakladateľom a pedagógom na nižšej Priemyselnej škole celulózo-papierenskej v Ružomberku (1939). Od roku 1943 sa stal zakladateľom a prvým prednostom a pedagógom Ústavu chemickej technológie dreva na Vysokej škole technickej v Bratislave s pôsobnosťou pre celé Československo.
Členovia jeho národne uvedomelej rodiny sa zúčastnili Slovenského národného povstania. On sám bol zaistený gestapom a väznený. Po oslobodení pokračoval vo svojich predchádzajúcich funkciách.
Svojou výskumnou prácou vyriešil technológiu výroby buničiny z bukového dreva a rýchlo rastúcich stromov, ktorá je významnou organickou surovinou pre celulózo-papierenský priemysel, čím významne prispel k rozvoju budovania priemyslu na Slovensku ako i k zvyšovaniu národného bohatstva.    
Profesor František Kozmál zvládol podnikateľské organizovanie priemyselných podnikov kombinovaním produktívnych zdrojov, najmä ľudských zdrojov, vecného potenciálu a inovačných činností, čo viedlo k ich prosperite. Preto bol v roku 1945 menovaný správcom podniku Dynamit-Nobel v Bratislave a v tom istom roku 1. generálnym riaditeľom Československých závodov pre papier a celulózu.
Na vlastnú žiadosť bol vládou z tejto funkcie uvoľnený a odišiel pracovať na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. Tam vykonával pedagogickú, vedeckovýskumnú a akademickú činnosť až do  roku 1970. Vo svojej vedeckovýskumnej činnosti sa profesor Kozmál zaoberal najmä problematikou základného výskumu dreva, morfológie dreva a jeho technického spracovania.
Súčasťou jeho pedagogickej činnosti bola aj jeho publikačná činnosť. Vydával učebnice pre stredné a vysoké školy, ktoré sa využívali vo východnej Európe a v Rusku. Výskumnú činnosť riešil tímovo v spolupráci so zahraničnými spolupracovníkmi. Bol tiež členom zahraničných spoločností pre chemickú výrobu v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii
Od založenia Slovenskej akadémie vied (1953) bol menovaný členom korešpondentom SAV. Na SAV vybudoval Ústav technológie dreva a celulózy, neskôr Ústav pre drevo a celulózu. Rozdelením sa z neho stal Ústav technológie dreva a celulózy v Bratislave, ako súčasť celulózo-papierenského priemyslu na Slovensku a v Českej republike Výskumný ústav lesníctva v Brne.
V celulózo-papierenskom podnikaní pôsobil profesor František Kozmál viac ako 20 rokov (1925-1945). Dosiahol pritom najvyšší možný status odborníka, ktorý sa opieral o intelektuálny potenciál spolupracovníkov.
Popri podnikaní súčasne pôsobil osem rokov ako vedúci hospodársky pracovník a pedagóg  (1937 – 1945). Ako vysokoškolský pedagóg, výskumný pracovník  na medzinárodnej úrovni a človek v čele vzdelávania v oblasti chemickej technológii dreva a chemických vlákien pôsobil 27 rokov (1943 – 19170). Ako dekan chemicko-technologickej fakulty (1951 – 1956) vybudoval budovu fakulty na Kollárovom námestí v Bratislave.
K príležitosti nedožitého 100. výročia narodenia profesora Kozmála bola v budove Chemicko-technologickej fakulty pri Slovenskej technickej univerzity premenovaná jedna exkluzívna prednášková aula na Aulu Františka Kozmála. Profesor František Kozmál bol uvedený do siene osobností obce Chtelnica.

Jozef Ostrovský – narodil sa 1. júla 1905 v Chtelnici. Rodičia i starí rodičia pochádzali z Oravy. Od malička stružlikal z dreva. Maturoval v Zlatých Moravciach. V Poľsku študoval rezbárstvo a neskôr i v Paríži na Výtvarnej akadémii. Určitú dobu pôsobil v Španielsku, potom sa však vrátil do Paríža medzi priateľov. Neskôr prijal ponuku etiópskeho cisára Haile Selassie a stal sa dvorným sochárom. V polovici tridsiatych rokov sa v Adis Abebe zoznámil s bulharským cárom Borisom III. (ktorý pochádzal z dynastie Coburgovcov z Antola, neďaleko Banskej Štiavnice 1894 – 1943) a prijal jeho ponuku, aby pôsobil na jeho cárskom dvore. Najskôr však navštívil rodičov v Nitre a priateľov po celom Slovensku. Potom absolvoval dvojtýždňovú cestu na bicykli do Sofie k cárovi Borisovi III., kde pôsobil dva roky. Chcel študovať a realizovať sa podľa vlastnej chuti, ale nešlo to. Vypukla druhá svetová vojna. Vrátil sa domov na Slovensko. Pracoval v Bártfayovom ateliéri, neskôr v Bratislave, Bojniciach, Nitre, Trnave i Želiezovciach. Jeho zahraničné pôsobenie nebolo správne chápané v povojnovej rodnej vlasti, a tak sa postupne dostával do zabudnutia. Potom vytvoril množstvo prác na vinohradnícke motívy, či sochu Pribinu, Hollého a Bernoláka, alebo vydarený reliéf Štúr na Dobrej Vode. Zomrel 7. 7. 1991 a pochovaný je v Štúrove.

Jaroslav Vlček (1905 – 38), rodák z Červeného Kostelca pri Náchode v Čechách, učiteľ i správca ľudovej školy v Chtelnici, pričinil sa o postavenie novej školy. Zaoberal sa regionálnou históriou, písal z nej populárne články. Pre rozhlas v Bratislave pripravil reláciu o F. V. Šimončičovi, príspevky z histórie Chtelnice uverejnili Hlohovecké noviny a Nové Slovensko v Trnave. Písal divadelné hry pre mladších žiakov, zomrel mladý na zápaľ pľúc v Piešťanoch.

Valerián Klocháň – riaditeľ meštianskej školy v Chtelnici v rokoch 1943 – 50, hudobník a dirigent, pozdvihol úroveň chtelnickej dychovky tak, že nahrala koncert pre rozhlas v Bratislave a roku 1949 tam účinkovala na 1. mája na oslavách.

Gejza Pockody – učiteľ a riaditeľ Základnej školy v Chtelnici v rokoch 1950 – 73, regionálny historik, autor populárnych článkov o obci pre verejnosť.

Štefan Polakovič, docent, ThDr. A PhDr. rodák z Chtelnice 22. novembra 1912, študoval v Ríme teológiu a filozofiu, pôsobil na teologickej fakulte v Bratislave, filozof Slovenského štátu. Autor prác: Úvod do filozofie, r. 1941, O pojem filozofie, r. 1944, K základom slovenského štátu, r. 1939, Začiatky slovenskej národnej filozofie, r. 1944. Od roku 1945 žije v zahraničí, v Argentíne, funkcionár Slovenského akčného výboru, generálny tajomník.

Július Oravský – učiteľ, v r. 1973 – 80 riaditeľ školy v Chtelnici, akademický maliar, grafik, objavoval mladé talenty z výtvarného odboru. Jeho doména grafika s námetmi práce, ale aj maľovanie krajiny, Chtelnice s okolím. Svojimi prácami zúčastňuje sa výstav.

Karol Kapeller –  osobnosť európskej anatómie a histológie a básnik rodnej obce Chtelnice. Narodil sa v obci Chtelnica (1926) v rodine s predkami z Tyrolska a Bavorska, ktorí boli novátormi v poľnohospodárskej technike v službách Pálffyovcov. Žili v komplexe chtelnického kaštieľa.
Maturoval na gymnáziu v Trnave (1947), kde preukázal všestranný talent ako hudobník, atlét, herec. Jeho slohové práce boli príkladné. Veľa spolužiakov usilovalo o jeho priateľstvo. Na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval medicínu  a bol promovaný na všeobecného lekára(1952).
Začal pracovať na Ústave anatómie Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Veľmi rýchlo zvládol praktické cvičenia so študentmi a prednášky z anatómie. Nezaprel svoj básnický talent. Pri prednáškach často povedal základné myšlienky v rytmických vetách a výstižných skratkách, ktoré zostávali v trvalej pamäti medikov. 
Ako pedagóg v medicíne pôsobil na Vysokej škole múzických umení s prednáškami o tanečnej tvorbe a na Ústavoch Slovenskej akadémie vied vo výskume s elektŕonovými mikroskopmi.
V rámci výskumnej činnosti prišiel k unikátnemu anatomickému objavu¸ že nervové vlákna tvoria trubice – axóny, v ktorých prúdi nervová tekutina, ktorá tečie trubicou. Objav bol prevedený až na liečenie úrazov, pomliaždenia a na liečenie vývinových odchýlok. Objav upútal medzinárodnú pozornosť v medicíne. Bol pozývaný na vedecké konferencie, konzultácie a pobyty na popularizovanie svojho objavu v širokom zahraničí, vrátane Japonska a Arabských emirátov.  Významný bol jeho študijno-pracovný dvojročný pobyt na Shefieldskej univerzite vo Veľkej Británii spojený s úlohou založiť elektrónovo-mikroskopického laboratóriaum. Za výsledky vo výskume získal Národnú cenu Slovenska a desiatky ocenení od zahraničných anatomických a histologických spoločností.
Priazeň a uznanie získal profesor Kapeller od študentov a ostatných kolegov svojim správaním a podporou aj ako akademický funkcionár na Lekárskej fakulte v Bratislave.
Keď mal 65 rokov odišiel zo školy a venoval sa básnickej a esejistickej tvorbe. Reagoval v nej na životné príbehy a pocity. Vydal štrnásť básnických zbierok.
Do 85-tich rokov svojho života prežíval a zaznamenával väčšinou radostné chvíle a pocity. V 85-tom roku života ho opustili na večnosť najbližší – deti a manželka. Prežíval jóbske obdobie. Vtedy v jeho tvorbe prevažovala bolesť, smútok a samota. Napísal o tom zbierku Elégie a Nostalgia. Postupne začal obnovovať svoju životnú rovnováhu a v jeho tvorbe začínajú sa objavovať tri bezpečné prístavy. Stredobodom jeho života sa stávajú: osud rodiny Kapellerovcov, oživovanie histórie Chtelnice s jeho spoločenským a kultúrnym životom v chtelnickom kaštieli a spolužitie s priateľmi, ktorí ho obklopujú.
Profesor Karol Kapeller prežil úspešne dva prúdy svojho života. Prúd v medicíne a prúd tvorivého básnika a esejistu. Pre rodnú obec sa stal legendou – človekom, ktorý už za svojho života stál za povšimnutie. Ako človek v medicíne vynikal a preto bol uvedený do Dvorany slávy slovenskej medicíny. Jeho básne a eseje sú ľuďmi obľúbené a sú prijímané literárnou vedou a kritikou. Je vzorom správania ľudí.
Má zásluhy o básnické spodobnenie života rodnej obce a o obnovu prepojenia súčasného života obce na jeho korene, ktoré sa stali zdrojom slávy obce Chtelnica. Boli to rody Ordödyovcov a Palffyovcov a občania obce Chtelnica. Vytvorili originálnu krištáľovú obec na Slovensku.
 
Viktor Róth, Ing. –  významná osobnosť v oblasti rozvoja chemických podnikov na Slovensku.  Narodil sa  9. marca 1927 v Chtelnici v starousadlíckej rodine murára ako najstarší syn zo siedmich súrodencov. Zomrel v roku 2020 v Bratislave.
Vyučil sa za murára a po vyučení sa ako murár aj zamestnal. Za svoju aktívnu činnosť bol v roku 1949 vybratý ako robotnícky káder do prípravky na vysokoškolské štúdium. Študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave na Chemicko-technologickej fakulte a na Vojenskej technickej akadémii v Brne. Vyštudoval odbor chémia a technológia výbušnín (1955). Prax v odbore získal v podniku Chemko Strážske (1955 – 1972), kde uviedol do prevádzky výrobu výbušnín a postupne získal funkciu výrobného námestníka. Počas svojho pôsobenia v tomto podniku bol mimoriadne aktívny v práci aj v spoločenskom živote na východnom Slovensku. Za dosiahnutie výborných výsledkov bol preto vymenovaný za podnikového riaditeľa Slovnaftu a neskôr Benzinolu v Bratislave. Bolo to v  čase ich najväčšieho rozvoja.
Ako podnikový riaditeľ Slovnaftu Bratislava (1972 – 1982) dokončil výstavbu podniku a uviedol do rutinnej prevádzky rafinérsko-petrochemický komplex Slovenska v  zložitých dodávateľských vzťahoch, čím sa výrazne zvýšila úroveň zhodnotenia spracovania ropy. V rámci výstavby komplexu vybudoval aj sociálne zariadenia: ubytovne, polikliniku, obchodný a spoločenský dom.
Osobitne významnú úlohu zohral pri riešení problému životného prostredia. Jeho zásadný postoj k životnému prostrediu mal za následok, že v rokoch 1980 až 1983, napriek rozhodnutiam politických orgánov Slovenska, nedošlo k premiestneniu rafinérskej výroby z Bratislavy do Mojmíroviec pri Nitre, ale existujúcu hrozbu zmenil na strategickú príležitosť vyriešiť komplexnú ekologickú ochranu celého rafinérsko-petrochemického komplexu, a tým položiť základy pre ďalší efektívny rozvoj podniku Slovnaft.
V práci s ľuďmi kládol dôraz na odbornosť pracovníkov, budoval rozvinutý systém podnikového vzdelávania. Vybudoval odborné učilište s moderne zariadenými dielňami, aby sa mládež učila na najmodernejšej technike. Vedel obhájiť svoje personálne nominácie. Aj napriek nesúhlasu straníckych orgánov, nominoval mladých odborníkov do náročných funkcií. Bol vysoko citlivý v sociálnej oblasti, razantne riešil prideľovanie bytov. Zaviedol pravidelný pracovný pohovor odborných zamestnancov s podnikovým riaditeľom.
Ako podnikový riaditeľ Benzinolu (1983 – 1989) uskutočnil v podniku významné technologické a organizačné zmeny. Reorganizoval podnik s trojstupňovým riadením na dvojstupňový adaptabilný podnikateľský s podnikovým riaditeľstvom a vnútornými distribučnými jednotkami (premiestnil z administratívy podniku 600 zamestnancov na výkonné distribučné pozície). Dobudoval na Slovensku sieť moderných čerpacích a servisných staníc pre motoristov s využívaním digitalizácie riadenia distribučných procesov.
V čase transformácie ekonomiky Slovenska na trhovú sa zapojil do prípravy nezamestnaných občanov a záujemcov o súkromné podnikanie tým, že  pomáhal pri  budovaní a rozvíjaní  malých a stredných súkromných podnikov.
Viktor Roth sa stal významnou osobnosťou podnikateľského myslenia a konania na Slovensku. Mal vplyv na rozvoj podnikateľských skúseností a ich uplatnenie v podnikateľskej sfére. Ako úspešný vedúci pracovník ovplyvňoval myslenie na Slovensku. Podporoval transformáciu podnikov na trhové hospodárstvo a ich konkurencieschopnosť
Ako vysokoškolský pedagóg podporoval prípravu absolventov vysokoškolského štúdia do vedúcich funkcií vo vedení podnikov. Podporoval tiež záujemcov o súkromné podnikanie a rozvíjal ich schopnosti v oblasti zakladania malých a stredných podnikov. Pôsobil na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, na Ekonomickej univerzite v Bratislave, v Inštitúte Slovchémie, ktorý bol zodpovedný aj za zvyšovanie kvalifikácie vedúcich pracovníkov celulózo-papierenských podnikov a polygrafických podnikov na Slovensku a v Centre manažérskej prípravy a poradenstva v Bratislave. Na Ekonomickej univerzite v Bratislave získal titul kandidáta ekonomických vied, neskôr transformovaný na PhD.
Viktor Roth má významný podiel na rozvoji obce Chtelnica - obec využívala jeho znalosti z oblasti stavebníctva, keďže bol vyučený murár, pri riešení výstavby obce. Ako podnikový riaditeľ Slovnaftu vybudoval v lesoch obce pri poľovníckom zámočku mládežnícky tábor, rekreačné a vzdelávacie zariadenie pre zamestnancov Slovnaftu, v ktorom boli zamestnaní občania z Chtelnice. Zariadenie sa mohlo využívať aj na konanie spoločenských a kultúrnych aktivít obce a jej obyvateľov. Zabezpečil tiež financovanie a materiál na vyasfaltovanie námestia v obci, jej hlavných ulíc, a cesty k rekreačnému zariadeniu.
 

Eugen Špaňár, Doc. MUDr. DrSc. – narodený v Chtelnici 11. mája 1922, lekár, pedagóg. Štúdium na lekárskej fakulte v Bratislave ukončil roku 1946. autor vyše 150 odborných prác, štúdií doma i v zahraničí, člen spoločnosti Union thérapeutique internationale v Paríži, redaktor odborných časopisov v Mexiku, Británii. Pôsobil na Lekárskej fakulte v Martine, od roku 1978 prednosta liečebne KÚNZ v Pezinku. Aktívny účastník SNP roku 1944.

Vladislav Stračár, Ing., vysokoškolský profesor, CSc. Narodený v Chtelnici 25. novembra 1933. Absolvent Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, kde je učiteľom. V rokoch 1970 – 79 vedúci katedry riadenia a organizácie priemyselných podnikov, roku 1971 docent, 1979 prorektor, 1981 menovaný profesorom. Z jeho prác sú to Metódy riadenia a prieskumu pri racionalizácii práce. Nositeľ štátnych vyznamenaní a pamätných medailí.

Ing. Rudolf Tvaroška – generálmajor v. v., narodený v Chtelnici 5. júna 1928. celý svoj život sa venoval dvom oblastiam, armáde a futbalu, v ktorých dosiahol v čs. republike vysokých funkcií. Do armády vstúpil v roku 1943 ako 15 ročný poslucháč vojenskej reálky v Martine. Po absolvovaní Vojenskej akadémie v roku 1947 v Hraniciach bol menovaný do hodnosti poručíka delostrelectva najmladšieho v čs. armáde. V rokoch 1952 – 57 poslucháč Vojenskej technickej akadémie v Brne, kde promoval ako strojný inžinier. Pracoval vo výskumných a výrobných zariadeniach zbrojného priemyslu. V rokoch 1969 – 1988 pracoval na Ministerstve národnej obrany v Prahe, kde sa vypracoval na funkciu náčelníka výzbrojne technickej služby čs. armády. V roku 1974 bol menovaný do hodnosti generálmajora. Absolvoval mnoho školení na vojenských školách doma i v zahraničí, okrem iného na Akadémii generálneho štábu v Moskve v roku 1980. V januári 1988 odišiel do starobného dôchodku. Po osamostatnení SR bol pozvaný do funkcie poradcu ministra obrany pre techniku, z ktorej odišiel v roku 1998 na vlastnú žiadosť. Od roku 1990 je predsedom klubu vojenských dôchodcov v SR. V roku 1992 bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR. Vo futbale pracoval od roku 1957. Postupne ako predseda trenčianskeho futbalu. V rokoch 1970 – 1975 vykonával významnú funkciu prezidenta čs. futbalového zväzu a člena Predsedníctva čs. zväzu telesnej výchovy. Je nositeľom našich a zahraničných štátnych, vojenských a telovýchovných radov a vyznamenaní. Je čestný člen čs. telovýchovy, čs. futbalového zväzu a Zväzu vojakov Armády SR. Býva v Trenčíne, má syna a dcéru.

Slavomír Stračár, Ing. – nar. 7. februára 1935 v Chtelnici, zomrel 21. augusta 1990. Študoval an Vysokej škole baníckej v Ostrave hutníctvo, významný odborník, zlepšovateľ VSŽ Košice, kde bol roku 1990 riaditeľom. Vo februári 1990 menovaný ministrom hutníctva a strojárstva, energetiky, v júni r. 1900 ministrom zahraničného obchodu federálnej vlády.

Z výtvarných umelcov, chtelnických rodákov je to Anna Porubovičová – Gábrišová (roč. 1947), akademická maliarka, absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jej obrazy i plagátová tvorba má úspechy na výstavách. Plagátová tvorba je doménou Ota Bachoríka. Ďalší chtelnickí rodáci – výtvarníci sú Jozef Bôrik a Dr. Ján Magula. Maliarom svojho rodiska je matér, maliar Pavol Chrvala, účastník okresných výstav.

 

J. Polakovič: Chtelnica 790, Obecný úrad Chtelnica, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV Bratislava, 1998, str. 162 – 171, ISBN: 80-967962-5-9