S láskavým súhlasom p. Jaroslava Polakoviča boli, podľa knihy História Chtelnice, ktorej je pán Polakovič autorom, a ktorú vydal Obecný úrad Chtelnica v roku 1998 pri príležitosti 790. výročia prvej písomnej zmienky o obci Chtelnica, spracované na oficiálnej internetovej stránke Obce Chtelnica kapitoly HISTÓRIA, GEOGRAFIA, PAMIATKY, ZVYKY A TRADÍCIE a VÝZNAMNÍ RODÁCI.

Touto elektronickou formou sa Obec Chtelnica rozhodla sprístupniť všetky informácie, ktoré sú uvedené v publikácii História Chtelnice, nielen tým, ktorí túto knihu nemajú k dispozícii, ale aj študentom k ich štúdiu, občanom, rodákom ale aj širokej verejnosti, tzn. všetkým, ktorí sa zaujímajú o bohatú históriu, o pamiatky našej Chtelnice, o zvyky a tradície, aj o významných chtelnických rodákov.

Tvorí dominantu obce, súčasť jej panorámy. Objekt sa nachádza v južnej časti obce na ľavej strane cesty z Chtelnice smerom do Trstína. Je nerozlučne spätý s históriou obce, hoci nie je natoľko známy ako iné podobné kaštiele na Slovensku. Pôvod lokality siaha do konca 16.storočia a súvisí s dobrovodským panstvom.

Pôvodné sídlo, dobrovodský hrad stratil funkciu a nahradil ho sprvu dočasne, neskôr natrvalo chtelnický kaštieľ, hlavne pod správou panstva Erdödyovcov a Pálffyovcov. Správa dobrovodského panstva sem presídlila začiatkom 17.storočia. Vyššia spoločná správa sídlila na smolenickom hrade. Dobrovodské panstvo tvorilo 12 obcí a mestečká. Výstavbu kaštieľa v Chtelnici si vyžiadali rozsiahle alodiálne panské pozemky a ich správ, v neposlednom rade aj význam mestečka, výsadami obdarovaného už na začiatku 15. storočia.

Na mieste kaštieľa postavili na konci 16.storočia renesančný objekt s opevnením – nazývaný castrum alebo kúria. Vyplýva to z písomných správ roku 1603 i 1618. Avšak už v rokoch 1583-1584 tu stál nový objekt zemepána, chorvátskeho bána Krištofa Ungnada. Ten pozýval 6.12.1583 písomne panstvo širokého okolia na svadbu svojej dcéry Anny s grófom Tomášom Erdödym na 22.januára 1584, a to „in nostra nova Curia Witenze“, čiže v novej kúrii v Chtelnici. Celé panstvo spravoval v kaštieli sídliaci povizor, správca, jemu podliehalo úrandníctvo i služobníctvo. Doteraz udávaný rok 1603 ako rok vzniku kaštieľa teda pokladáme skôr za rok jeho prestavby pre vyššie nároky panstva. Na začiatku 17.storočia vlastnil kaštieľ Tomáš Erdödy po sobáši s Annou Ungnadovou. Rod Erdödyovcov mal kaštieľ v majetku viac ako dve a pol storočia. Gróf Juraj Druget v prítomnosti Krištofa Erdödyho vydal v roku 1618 v kaštieli zakladaciu listinu kláštora františkánov sv. Kataríny pri Naháči. Majitelia niekoľkokrát prestavovali objekty kaštieľa, v podstatnej miere v roku 1679, odkedy sa zachovala jeho podoba do súčasnosti. Pôvodne renesančný objekt touto prestavbou zmenili na barokový. V parku okolo kaštieľa postavili štyri jednoposchodové rokokové pavilóny. Skoro všetky významnejšie udalosti, dotýkajúce sa obce, sa spájali s dianím v kaštieli. V kaštieli v roku 1638 vydal  Juraj a Gabriel Erdödy listinu, ktorou upravili povinnosti chtelnických poddaných k panstvu, hlavne oslobodili ich od výkonu roboty i niektorých ďalších povinností za peňažné ročné výkupné v sume 700 zlatých. Iné zemepánske nariadenia zasahovali tiež do správy mestečka. V mestskej knihe v rokoch 1659-66 sú nariadenia grófky Judity Amadé, týkajúce sa opustených roľnníckych usadlostí na panstve po tureckom vpáde, tieto zemepán udeľoval iným poddaným za služby.

Majitelia nešetrili na prepychovom zariadení vnútra kaštieľa. Podľa súpisu inventára grófa Juraja Erdödyho z roku 1698 sa v ňom nachádzali  maľované jedálenské nádoby najviac habánskeho pôvodu, okrúhly i štvorcový jedálenský stôl, šesť hodnotných obrazov na stenách, päť bielych habánskych mís, ktoré zhotovil dechtický habán Imrich Odler, sedem podobných tanierov i päť mís na ovocie. Prestavbu kaštieľa v neskorobarokovom slohu viedol staviteľ Braun, na vnútorných prácach sa uplatnili aj remeselníci, umelci, napríklad stolári. Podrobnejší popis kaštieľa sa zachoval z roku 1786. Okrem vlastných objektov k nemu patrili pestované záhrady s alejami, sady pomarančovníka, bažantnica a zverinec. Toto príslušenstvo vzniklo hlavne ako dôsledok príprav tereziánskych osláv v roku 1775, kedy zemepán Ján Erdödy, bývalý prezident uhorskej kráľovskej komory,  privítal v kaštieli samotnú panovníčku Máriu Teréziu so sprievodnom, na jej počesť usporiadal poľovačky, ples, ohňostroj i ďalšie slávnosti.

Po stránke architektonicko-umeleckej má kaštieľ tieto základné znaky: jeho jadro tvorí ústredný dvojpodlažný pozdĺžny dvojtraktový objekt s renesačnými, ale predovšetkým barokovými prvkami. Priečelie hlavnej budovy zvýrazňuje hrubozrnná hmota troch rizalitov, fasádu spredu zdobia zaklenuté stĺpy, strecha je manzardová. Okolo hlavnej budovy sú symetricky rozložené štyri rokokové pavilóny. Kaštieľ mal pôvodne 45 miestností. Z roku 1789 sa uvádza  holíčsky stolový porcelán, mramorové stoly s kvetinami, po stenách umelecké obrazy i knižnice. Spomedzi viac ako 130 obrazov mali zvlášť umeleckú hodnotu obrazy Juraja Erdödyho, grófky Terézie, poľského kráľa Jána III., ruského cára Petra Veľkého. Inventár kaštieľa podrobne popisuje súpis z roku 1802.

V polovici 19.storočia kaštieľ prevzali do vlastníctva Pálffyovci, ktorí dali obnoviť vnútorné zariadenie, umiestnili empírový nábytok, len v 13 miestnostiach ponechali pôvodné staršie zariadenie. Nevedno ako vyzeralo celé zariadenie, pretože majitelia v roku 1912 kaštieľ prenajali, pričom väčšinu nábytku odviezli, ostatné vnútorné zariadenie za prevratu v roku 1918 pri rabovke zničili. V pôvodnom stave sa do súčasnosti zachovali vlastne iba samotné objekty kaštieľa zvonka. Zlému osudu neunikla ani umelecky cenná kaplnka vo východnom pavilóne s námetom Ukrižovania. Jej vznik spadá do rokov 1680-88, renovovali ju v druhej polovici 18.storočia. Vo vnútornom zariadení umelecky najcennejší bol oltárny obraz Ukrižovania, olej na plátne, ktorý dal vyhotoviť gróf Ján Erdödy pravdepodobne v roku 1769, žiaľ autora nepoznáme, lebo samotný obraz sa po roku 1945 stratil, podobne ako ostatné vnútorné zariadenie kaplnky. Z písomných záznamov vyplýva, že v 19.storočí sa v nej nachádzali dva menšie obrazy, dva väčšie, tabernákulum, organ, dve pozlátené čaše, dva strieborné kalichy, cibórium, monštrancia a lampa. Okolie kaštieľa i priľahlé objekty v minulosti zodpovedali nárokom zemepána. Pod kaštieľom sa nachádzali priestranné pivnice, v ktorých napríklad roku 1760 uskladňovali 1958 okovov vína z panských i poddanských viníc. Jozef Pálffy v polovici 19.storočia dal upraviť okolie kaštieľa, najmä krásny anglický park vzácnymi cudzokrajnými drevinami, aleje zdobené alegorickými sochami, rybník na chov kaprov, založil skleník so vzácnymi kvetmi, ovocnú záhradu s rozlohou 30 jutár, letohrádok, promenádu. V súčasnosti je park zmenšený a zle udržovaný, stromy odumierajú, nové nepribúdajú. Pri kaštieli vybudovali panský pivovar v prevádzke ešte v roku 1870, stajne so známym chovom koní, iné hospodárske objekty, ktoré zbúrali v rokoch 1966-67 pre výstavbu novej školy.

Pálffyovci sa zdržiavali v kaštieli zriedkavo, v roku 1912 Jozef Pálffy  dal kaštieľ do prenájmu majiteľovi bratislavského pivovaru Viktorovi Steinovi. Za správcu chtelnického majera ustanovili bohatého obchodníka židovského pôvodu Šándora Schneidera. Pálffyovci dali odviezť z kaštieľa najcennejšie vnútorné zariadenie, takže do konca druhej svetovej vojny zostal prakticky neobývaný. Tragické prevratové udalosti sa v novembri 1918 v Chtelnici prejavili aj na kaštieli. Rabovka domácich i vpád maďarského vojenského oddielu 11.novembra spôsobili nenahraditeľné škody na vnútornom zariadení i na samotných objektoch kaštieľa. Zničil sa tiež písomný archívny materiál, ktorý obsahoval pramene k dejinám panstva aj obce, podobne bohatá knižnica, umelecký nábytok a podobne, väčšina zhorela, ostatok rozkradli. V novembri v roku 1941 slávnostne otvorili v kaštieli Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže za účasti prezidenta Dr. Jozefa Tisu.

V tomto období na požiadanie správy Matice slovenskej v T. Sv. Martine ohlásil miestny notársky úrad, že kaštieľ je vnútri opustený, neobsahuje vzácny inventár ani historické pamiatky. Po roku 1945 kaštieľ prevzal do vlastníctva štát, formálne v roku 1949 požiadala štátna správa grófa Pálffyho, aby odovzdal objekty. Už v školskom roku 1945-1946 v kaštieli umiestnili meštiansku školu, neskôr Základnú deväťročnú školu. V rožných pavilónoch dočasne umiestnili rodinné byty, v jednom lekársku ordináciu. Tento stav trval do roku 1972, keď vybudovali novú školu s príslušenstvom. Keďže o využitie kaštieľa nemali záujem kultúrne inštitúcie, prevzalo ho ministerstvo vnútra, najskôr v ňom zriadilo svoju školu. Objekty z časti renovovali, upravili okolie s parkom, v areáli však vybudovali garáže. Pôvodný masívny oporný múr od cesty zbúrali a nahradili novým. Po zániku školy bol v kaštieli zriadený archív ministerstva vnútra. V roku 1963 bol areál kaštieľa pridaný do zoznamu nehnuteľných pamiatok Západoslovenského kraja. Od roku 2000 je majetkom obce.

Ďakujeme touto cestou p. Jaroslavovi Polakovičovi a veríme, že takto sprístupnené informácie sa stanú pre mnohých dobrou pomôckou a zdrojom užitočných informácií pri spoznávaní bohatej minulosti našej rodnej Chtelnice.

starosta obce Chtelnica

J. Polakovič: Chtelnica 790, Obecný úrad Chtelnica, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV Bratislava, 1998, str. 172 – 176, ISBN: 80-967962-5-9

Reštaurovanie súboru keramiky z kaštieľa v Chtelnici – viac na obec-2/pamiatky/kastiel/restaurovanie-suboru-keramiky-z-kastiela-v-chtelnici/