Významní chtelnickí rodáci

 

S láskavým súhlasom p. Jaroslava Polakoviča boli, podľa knihy História Chtelnice, ktorej je pán Polakovič autorom, a ktorú vydal Obecný úrad Chtelnica v roku 1998 pri príležitosti 790. výročia prvej písomnej zmienky o obci Chtelnica, spracované na oficiálnej internetovej stránke Obce Chtelnica kapitoly HISTÓRIA, GEOGRAFIA, PAMIATKY, ZVYKY A TRADÍCIE a VÝZNAMNÍ RODÁCI.

Touto elektronickou formou sa Obec Chtelnica rozhodla sprístupniť všetky informácie, ktoré sú uvedené v publikácii História Chtelnice, nielen tým, ktorí túto knihu nemajú k dispozícii, ale aj študentom k ich štúdiu, občanom, rodákom ale aj širokej verejnosti, tzn. všetkým, ktorí sa zaujímajú o bohatú históriu, o pamiatky našej Chtelnice, o zvyky a tradície, aj o významných chtelnických rodákov.

Ďakujeme touto cestou p. Jaroslavovi Polakovičovi a veríme, že takto sprístupnené informácie sa stanú pre mnohých dobrou pomôckou a zdrojom užitočných informácií pri spoznávaní bohatej minulosti našej rodnej Chtelnice.

Bc. Peter Radošinský

starosta obce Chtelnica

 

VÝZNAMNÍ CHTELNICKÍ RODÁCI A OSOBNOSTI

 

Štefan z Chtelnice – Stephanus de Wtelnicz, pravdepodobne zemianskeho pôvodu. Vieme o ňom, že študoval na Karlovej univerzite v Prahe ako dokladá písomný dokument. Na tejto najstaršej stredoeurópskej univerzite založenej roku 1348 panovníkom Karolom IV. Študovali mladí ľudia tiež z Uhorska, pochopiteľne aj zo Slovenska. V zápise z 15. novembra 1442 medzi absolventami štúdia na filozofickej fakulte sa nachádza meno Štefana z Chtelnice, ktorý dosiahol hodnosť bakalára slobodných umení. Študoval teda v období doznievajúceho silného ohlasu husitského revolučného hnutia. Avšak ďalšie údaje o Štefanovi sa strácajú, nevedno či pôsobil v Čechách alebo sa vrátil na Slovensko, ako účinkoval. Dosiahnutá hodnosť bakalára filozofie umožňuje predpokladať, že mohol sa uplatniť ako učiteľ na škole.

Martin Palkovič, Martinus Palkouich – narodil sa v Chtelnici 4. októbra 1606, pochádzal pravdepodobne z roľníckej nie zo šľachtickej rodiny, dokazuje to možno i jeho slovenský domáci pôvod, ku ktorému sa uvedomele hlásil ako Slavus Wittenciensis v zápise na rétorskej škole v Trnave roku 1625, neskôr ako rektor univerzity v Trnave roku 1649. Len roku 1660 v Košiciach má uvedený pôvod Pannonius. Vo svojom rodisku pravdepodobne nadobudol základné školské vzdelanie. V mestskej knihe mestečka Chtelnica je v rokoch 1628 i 1634 richtár Ondrej Palkovič. Aj keď nevieme, či šlo o menovca, či o príbuzenský vzťah, vidno, že meno Palkovič malo v mestečku vážnosť, hoci jeho nositelia asi nepatrili k šľachte. Martin Palkovič po skončení rétorskej školy v Trnave vstúpil do jezuitského rádu, v roku 1625 úspešne študoval v rakúskom meste Leoben.

Už od mladosti vynikal vzdelanosťou, postupne nadobudol rečnícke i pedagogické umenie. Roku 1635 založil Peter Pázmány v Trnave univerzitu, k jej príprave aj otvoreniu povolal medzi inými i Martina Palkoviča. On predniesol pri slávnostnom otvorení 13. novembra 1635 slávnostný prejav a 14. novembra ako prvý začal riadnou prednáškou pre študentov logiky na tému o podstate rozumovej filozofie. Po získaní hodnosti magistra filozofie, roku 1636 obhájil doktorát slobodných umení a filozofie, zakrátko sa stal profesorom filozofie, logiky i teológie. Roku 1637 ako dekan filozofickej fakulty promoval prvých 24 bakalárov filozofie a slobodných umení trnavskej univerzity. Od roku 1640 zastával funkciu dekana teologickej fakulty, v rokoch 1649 – 1658 šesťkrát rektor univerzity, popritom dlhšie zastával funkciu prefekta univerzitnej tlačiarne i riaditeľa kolégia. Ako protektor študentov je uvedený v tlačou vydaných dizertáciách absolventov roku 1638 v Bratislave a roku 1647 vo Viedni, kde dochádzal prednášať ako riadny profesor tamojšej univerzity od roku 1640. V Trnave sa zaslúžil tiež o výstavbu univerzitných budov, ale predovšetkým pozdvihol úroveň univerzity po odbornej i spoločenskej stránke. Verejný i kultúrny život mesta Trnavy v tomto období si nemožno predstaviť bez pôsobenia univerzity, spomeňme len napr. divadelné predstavenia. Palkovič okrem rodného slovenského jazyka ovládal latinčinu, nemčinu, ale málo maďarčinu. Zaujímavé, že ako odborník nepublikoval svoje práce knižne, známa je jedna jeho práca v rukopise i to je spoluautorom. Zaoberal sa aj prírodnými vedami, najviac fyzikou. Hoci bol vedec, vyznačoval sa skromnosťou, obetavosťou, vedel osobne pomáhať chudobným, odkázaným na pomoc. V rokoch 1660 – 62 bol rektorom univerzity v Košiciach, ktorú vtedy založil jágerský arcibiskup. Aj tu si čoskoro získal všeobecnú obľubu medzi ľudom, napriek tomu zomrel zavraždený rukou najatého vraha nie veľmi starí 15. septembra 1662, pochovali ho v Košiciach. Aj ako príslovečný dobrák vedel byť prísny pri dodržiavaní poriadku i disciplíny, vedel si získať autoritu.

Na univerzite v Trnave študovalo i získalo hodnosti niekoľko chtelnických rodákov. Roku 1740 Pavol Orlovič, bakalár teológie i magister filozofie dosiahol hodnosť doktora teológie. Jeho pôvod bol ungarus Vittenciensis. Roku 1639 promovali Jakuba Palkoviča z Chtelnice (Jacobus Palkovich Slavus Vitencziensis nob.) za bakalára logiky, roku 1658 Ján Rukovič alebo Rukovich získal titul bakalára filozofie. Rukovičovci boli v tom období známi chtelnickí mlynári. Roku 1674 získal bakalára filozofie Ján Fabiankovič, roku 1675 František Skerlee, zeman pôvodom Chorvát, roku 1702 – 1703 Juraj Kondor promoval za bakalára a magistra filozofie. Spomedzi absolventov trnavskej univerzity pôsobil na chtelnickej fare František Vittinger, trnavský rodák, bakalár i magister filozofie, v rokoch 1673 – 1706. Roku 1745 bol promovaný za bakalára filozofie na trnavskej univerzite Ján Alauda, libertín ungarus, rodkák z Chtelnice. Chtelničania študovali nielen na univerzite, ale aj na trnavskom kolégiu, roku 1638 Ján Podgajčič (Joannes Podgaczicz Slavus Vitenciziensis nob.) a Štefan Feieš (Stephanus Feies Slavus Vitenciensis) obaja v triede syntaxis, v triede gramatiky Ján Tamassi, všetci zemianskeho pôvodu.

Edmundus Valerianus – správca fary v Chtelnici v rokoch 1623 – 25. Pochádzal zo slovenskej rodiny v Skalici, narodil sa roku 1950. Študoval na Karlovej univerzite v Prahe, dosiahol hodnosť magistra filozofie. Roku 1616 získal funkciu ostrihomského kanonika. Po odchode z Chtelnice prišiel do Trnavy za slovenského kazateľa do kostola sv. Michala. V Trnave aj zomrel roku 1639. jeho vzdelanosť dokumentovala rozsiahla knižnica, tiež autorstvo oslavnej básne v latinčine na Jána Kitoniča z roku 1619, ktorá je publikovaná v úvode diela J. Kitonicha Directio Methodica processus iudiciarii … vydanom v Trnave.

Anton Nigrini – rodák z Chtelncie, od roku 1737 profesor teológie, mravouky v Budíne, krátko pôsobil v Hlohovci, kde zomrel na mor roku 1739. pôsobil ako osvetový, ľudovýchovný pracovník, hoci jeho dielo sa nezachovalo.

Tomáš Chovanček (písal sa Chovantsek) – chtelnický farár v rokoch 1783 – 1814, tu je i pochovaný. Rodák z Oravy, študoval na trnavskej univerzite, mal hodnosť bakalára i magistra filozofie. Okrem rodnej slovenčiny ovládal latinčinu, nemčinu, menej maďarčinu. Tiež jeho zásluhou postavili v Chtelnici terajší farský kostol, znovupostavili budovu školy, novú faru, zrenovovali kaplnku pri Róchu, oproti nej postavili súsošie sv. Jána Krstiteľa. V ťažkom vojnovom období usiloval sa všestranne pomáhať chudobným, hladujúcim, trpiacim, preto žiadal od vrchnosti zníženie daní ľudu. Je známa jeho spoluúčasť v jazykovom spore medzi Jozefom I. Bajzom a Jurajom Fándlym, kde na strane Bajzu on vystupoval. Pripisuje sa mu spoluautorstvo na polemickom diele Anti – Fándly. Poslal tiež cirkevnej vrchnosti v Ostrihome negatívnu správu na Fándlyho, najmä na jeho dielo Zelinkár. Jazykovú príslušnosť Chovančeka dokazujú tiež slovenské nápisy pri Róchu, či na podstavcoch Kalvárie pri dolnom kostole. Jeho zásluhy pre rozvoj obce sú nepopierateľné.

Ján Adam Prvý – narodil sa v Chtelnici 31. augusta 1747, zomrel 19. júna 1818 v Tardose pri Tate v Maďarsku. Rodičia sa menovali Štefan a Mária rodená Rozičová. Roku 1767 vstúpil do františkánskeho kláštora sv. Kataríny pri Dechticiach, jeho pôvod sa uvádzal slovenský. Ako člen Slovenského učeného tovarišstva účinne sa zapájal do bernolákovského osvetového hnutia, v ktorom vystupoval po boku Jozefa I. Bajzu. Vo farskej knižnici v Doľanoch, kde pôsobil, sa zachovali slovenské tlače z Jelínkovej tlačiarne v Trnave s jeho rukopisnými poznámkami. Aj na pôsobisku v Tardose šíril medzi ľudom slovenské knihy, v rukopise zostali jeho slovenské kázne. Okrem potrebných jazykov ovládal i chorvátsky. Okrem homiletických prác jeho publicitu potvrdzuje tiež práca v rukopise pod titulom Poznamenány nekterich Zelinek, csnosty, učinkuw a spusobuw uživany, skrz Patra … Prwi z radu Swateho otcza Františka, na ten čas w Presporku Kazatela Nedelneho spisane Roku 1811. Dielo je uložené na fare Velčice okres Nitra. Viazaná práca písaná v bernolákovskej slovenčine obsahuje úvod s vysvetlivkami lekárenských mier ako funt, lot, pol lota, kvantlik. Potom nasleduje popis lekárskych byliniek s latinským, nemeckým a slovenským pomenovaním, používanie rôznych liekov pri chorobách, zápaloch a bolestiach a na 128 stranách predkladá 257 receptov, záver rukopisu tvorí obsah s prílohou. Možno by stálo za pokus porovnať túto prácu so Zelinkárom J. Fándlyho, prípadne s podobnými prácami jeho súčasníkov v iných jazykoch.

Imrich Tomek – člen Slovenského učeného tovarišstva od roku 1793, v rokoch 1792 – 99 účinkoval ako kaplán v Chtelnici, od roku 1799 v Horných Zeleniciach, kde 26. apríla 1808 zomrel.

Alexander Huléni – Chtelnický rodák, narodil sa 17. júla 1808, študoval v Trnave a na Pázmáneu vo Viedni, ako farár pôsobil v Modre, Hlohovic, od roku 1842 v Brezovej pod Bradlom, kde sa pre chorobu roku 1853 vzdal miesta, zomrel v Bratislave 5. augusta 1875. Patril k aktívnym členom bernolákovského hnutia, predplácal si básnické diela Jána Hollého, ktorý ho sám spomína.

Štefan Huléni – narodil sa v Chtelnici 29. júna 1819, po štúdiách pôsobil ako profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici od roku 1849, v čase biskupa Štefana Moyzesa, okrem toho získal tu hodnosti farára, dekana, kanonika a preláta. Roku 1899 odišiel na odpočinok, zomrel 8. februára 1903.

Urban Prvý (písal sa urbanus Prwi) – narodil sa 11. novembra 1775 v Chtelnici, jazykovo i generačne príslušník prvej až druhej generácie bernolákovského hnutia. Ako dvadsaťročný vstúpil do františkánskeho rádu, účinkoval v úlohe slovenského kazateľa v Pešti, Trnave a Nitre, kde zomrel 28. februára 1840. Patril k činným národovcom, slovenským vlastencom, homiletickým spisovateľom. Jeho slovenské kázne sú odrazom života pospolitého ľudu, preto si získali značnú obľubu. Zachovali sa v rukopisoch, z roku 1804 pod názvom Ved sú fašangy, pod titulom O zlej zvyklosti hriešnikov ich uverejnil František R. Osvald v rokoch 1882 – 83 v Kazateľni II – III. Nedeľné a sviatočné kázne prednesené roku 1803 v Pešti zostali v rukopisoch pod názvom Sermones festivales, rovnako roku 1808 Sermones dominikales vo dvoch zväzkoch, sú všetky uložené v Univerzitnej knižnici v Bratislave.

Juraj Obermayer – narodený 28. októbra 1808 vo Vrbovom, zomrel 5. januára 1880 v Chtelnici, tu je i pochovaný. Jeden z radových, málo známych slovenských národovcov 19. st. Fakty dokazujú, že sa aktívne zúčastnil v národnom hnutí bernolákovcov, štúrovcov i matičného obdobia. Filozofiu študoval v Trnave, teológiu vo Viedni. Ako kňaz pôsobil v Modre, Veľkých Kostoľanoch, Urminciach pri Topoľčanoch, od roku 1852 do smrti v Chtelnici, kde je pochovaný v krypte farského kostola. Jazykovo patril k poslednému obdobiu bernolákovcov, medzi prvými si predplácal i rozširoval básnické diela Jána Hollého. Za tieto zásluhy ako osobnému priateľovi venoval mu básnik vlastnú báseň – ódu s názvom Na Jura Obermayera alebo Jaké bývaľi nékdi a jaké sú včil hoďi. Po Hollého smrti Obermayer na fare v Chtelnici sa činne zapojil do organizovania akcie postavenia pomníka nad hrobom básnika na dobrovodskom cintoríne. Bol prítomný pri uzatváraní dohody s dobrovodskom cintoríne. Bol prítomný pri uzatváraní dohody s dobrovodskými kamenárskymi majstrami na vyhotovenie dolnej časti pomníka, sám dozeral na stavebné práce, ktoré ukončili 5. marca 1854. Nechýbal medzi dobrovoľnými darcami na pomník a prispel finančne darom podľa svojich možností.

Na slávnostiach odhalenia pomníka Jánovi Hollému pamätného 11. mája 1854 účinkoval Obermayer nielen na obradoch v kostole i na cintoríne, ale aj pri slávnostnom obede na fare pod lipami, kde mal medzi inými rečníkmi slávnostný príhovor. Na fare spolu s Jánom Palárikom, Viktorínom i Ľ. Štúrom slávnostným vencom dekoroval sochára Ladislava Dunajského, autora busty Jána Hollého na pomníku. Obermayerovou zásluhou úspešne účinkovali na slávnosti tiež hudobníci, spolu i spevácky zbor z Chtelnice, ktorí pripravili kultúrny program. Na chtelnickej fare sa nielen pri tejto príležitosti, ale aj inokedy zastavovali slovenskí národovci, Obermayer mal povesť vynikajúceho hostiteľa. Poznal osobne Ľudovíta Štúra aj iných národovcov, sám zostával pri bernolákovskej spisovnej slovenčine. V matičnom období bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, zúčastňoval sa matičných zhromaždení, roku 1863 bol zapisovateľom. Do základného fondu Matice vložil 74 zlatých. Do zbierok matičného múzea odovzdal pečiatku Jána Hollého, dovtedy uloženú na chtelnickej fare a tiež obraz Juraja Fándlyho, olejomaľbu, ktorú vlastnil v Chtelnici Fándlyho príbuzný, G. Fandel. J. Obermayer bol zakladajúcim členom SSV v Trnave v roku 1870 a do roku 1874 zapisovateľom zápisníc zasadaní spolku. Roku 1863 zúčastnil sa na Velehrade osláv 1100. výročia príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu spolu s inými národovcami. V revolučných rokoch 1848/49 pracoval pre slovenské národné hnutie, odmietal agitáciu maďarských gárd do domobrany, ukrýval slovenských zbehov, začo ho úrady prenasledovali. O tom napísal do Viedne redaktorovi Slovenských novín Danielovi Lichardovi. Sťažoval si na povýšenectvo úradníkov k ľudu, odmietal zemianske výsady. Nebol literárne činný, pracoval na poli osvety a ľudovýchovy, dopisoval do časopisu Obzor o svojich poznatkoch i úspechoch v poľnohospodárstve pri pestovaní nových plodín. Prispel tiež k rozvoju školy v Chtelnici, pomáhal chudobným školopovinným deťom, usiloval sa vzdelávať aj dospelých. Roku 1863 ako inšpektor škôl dobrovodského obvodu v príhovore k učiteľom zhromaždeným na chtelnickej fare žiadal zvyšovanie vzdelávania i úrovne školského vyučovania. Podľa neho škola mala slúžiť ľudu i pokroku a poznamenal, že šťastná je tá obec, ktorá má dobre zariadenú školu, zanedbaná i potupená so zlou školou. Teda deti mali chodiť do školy s radosťou a nie s obavami. Obetavosť i hlboko ľudský prístup k biednym, najmä postihnutým živelnými pohromami či nákazlivými chorobami prejavoval v Chtelnici veľmi často. Požiare, povodne i cholera prinášali veľa biedy, utrpenia, neraz i žobrácku palicu postihnutým. J. Obermayer pomáhal podľa možností, pretože ako pansláv nemal nárok na mimoriadnu podporu od vrchnosti. Požiarom postihnutým obyvateľom rozdelil roku 1859 106 zlatých, roku 1863 177 zlatých. Chudobným žiakom rozdeľoval nielen učebnice a školské pomôcky, ale aj obuv s ošatením. Roku 1854 zakúpil do školy 40 čítaniek, 20 šlabikárov i slovenské knihy J. Palárika, J. Mallého. V rámci vzdelávania i osvety dospelých organizoval divadelné predstavenia diel najmä J. Palárika. Rozšíril i usporiadal už dovtedy bohatú farskú knižnicu. Drobnou mnohostrannou činnosťou národovca si získal úctu i vážnosť nielen u jednoduchého ľudu, ale aj u popredných národných predstaviteľov. Právom mu patrí miesto medzi národovcami 19. st., aako to vyjadril v oslavnej básni k meninám Obermayera Ľ. V. Rízner.

František Vladimír Šimončič – slovenský vlastenec, pansláv i rusofil, narodil sa 15. júla 1841 v Dechticiach, veľkú časť života prežil však v Chtelnici. Pre uvedomelý panslavizmus i rusofilské zmýšľanie ho vyhodili zo štúdií na stredných školách v Uhorsku, svoje vzdelanie si preto doplnil súkromným štúdiom. Dlhší čas pôsobil na Volyni v Rusku ako vychovávateľ, kde sa pokúšal prekladať literárne ruské diela, písal básne a rozširoval svoj obzor štúdiom iných najmä slovanských jazykov. Od roku 1877 do vypuknutia prvej svetovej vojny žil trvale v Chtelnici, býval v Novej ulici, ktorá dnes nesie jeho meno. Živobytie si zaobstarával výpomocou v obuvníckom remesle. Po začiatku prvej svetovej vojny ho úrady ako nebezpečného buriča zaistili, väznili najskôr v Piešťanoch i Bratislave, obvinili ho z vyzvedačstva. František V. Šimončič zomrel vo vyhnanstve vo vojenskej nemocnici v Enningu pri meste Vesprím roku 1915.

Dominik Štubňa Zámostský (1905 – 1970), slovenský básnik a spisovateľ, pôsobil v Chtelnici v rokoch 1933 – 38 ako učiteľ a potom riaditeľ meštianskej školy. Písal najmä pre deti poéziu i prózu, niektoré jeho básne zhudobnili.

František Kozmál – univerzitný profesor, RNDr, Ing. DrSc, narodil sa v Chtelnici 15. novembra 1901, študoval na technike i univerzite v Brne prírodné vedy. Roku 1924 ukončil štúdium diplomom inžiniera, pôsobil ako profesor chemicko – technologickej fakulty SVŠT v Bratislave. Za zásluhy o rozvoj vedy menovali ho roku 1953 za člena – korešpondenta Slovenskej akadémie vied, roku 1967 získal doktorát vied, v rokoch 1951 – 56 dekan chemickej fakulty. Stal sa členom medzinárodných chemických spoločností v New Yorku, Londýne, uznávaný vedec v obore chemickej technológie dreva, celulózy, papiera, nositeľ štátnych vyznamenaní. Zomrel v Bratislave 16. júla roku 1970.

Jozef Ostrovský – narodil sa 1. júla 1905 v Chtelnici. Rodičia i starí rodičia pochádzali z Oravy. Od malička stružlikal z dreva. Maturoval v Zlatých Moravciach. V Poľsku študoval rezbárstvo a neskôr i v Paríži na Výtvarnej akadémii. Určitú dobu pôsobil v Španielsku, potom sa však vrátil do Paríža medzi priateľov. Neskôr prijal ponuku etiópskeho cisára Haile Selassie a stal sa dvorným sochárom. V polovici tridsiatych rokov sa v Adis Abebe zoznámil s bulharským cárom Borisom III. (ktorý pochádzal z dynastie Coburgovcov z Antola, neďaleko Banskej Štiavnice 1894 – 1943) a prijal jeho ponuku, aby pôsobil na jeho cárskom dvore. Najskôr však navštívil rodičov v Nitre a priateľov po celom Slovensku. Potom absolvoval dvojtýždňovú cestu na bicykli do Sofie k cárovi Borisovi III., kde pôsobil dva roky. Chcel študovať a realizovať sa podľa vlastnej chuti, ale nešlo to. Vypukla druhá svetová vojna. Vrátil sa domov na Slovensko. Pracoval v Bártfayovom ateliéri, neskôr v Bratislave, Bojniciach, Nitre, Trnave i Želiezovciach. Jeho zahraničné pôsobenie nebolo správne chápané v povojnovej rodnej vlasti, a tak sa postupne dostával do zabudnutia. Potom vytvoril množstvo prác na vinohradnícke motívy, či sochu Pribinu, Hollého a Bernoláka, alebo vydarený reliéf Štúr na Dobrej Vode. Zomrel 7. 7. 1991 a pochovaný je v Štúrove.

Jaroslav Vlček (1905 – 38), rodák z Červeného Kostelca pri Náchode v Čechách, učiteľ i správca ľudovej školy v Chtelnici, pričinil sa o postavenie novej školy. Zaoberal sa regionálnou históriou, písal z nej populárne články. Pre rozhlas v Bratislave pripravil reláciu o F. V. Šimončičovi, príspevky z histórie Chtelnice uverejnili Hlohovecké noviny a Nové Slovensko v Trnave. Písal divadelné hry pre mladších žiakov, zomrel mladý na zápaľ pľúc v Piešťanoch.

Valerián Klocháň – riaditeľ meštianskej školy v Chtelnici v rokoch 1943 – 50, hudobník a dirigent, pozdvihol úroveň chtelnickej dychovky tak, že nahrala koncert pre rozhlas v Bratislave a roku 1949 tam účinkovala na 1. mája na oslavách.

Gejza Pockody – učiteľ a riaditeľ Základnej školy v Chtelnici v rokoch 1950 – 73, regionálny historik, autor populárnych článkov o obci pre verejnosť.

Štefan Polakovič, docent, ThDr. A PhDr. rodák z Chtelnice 22. novembra 1912, študoval v Ríme teológiu a filozofiu, pôsobil na teologickej fakulte v Bratislave, filozof Slovenského štátu. Autor prác: Úvod do filozofie, r. 1941, O pojem filozofie, r. 1944, K základom slovenského štátu, r. 1939, Začiatky slovenskej národnej filozofie, r. 1944. Od roku 1945 žije v zahraničí, v Argentíne, funkcionár Slovenského akčného výboru, generálny tajomník.

Július Oravský – učiteľ, v r. 1973 – 80 riaditeľ školy v Chtelnici, akademický maliar, grafik, objavoval mladé talenty z výtvarného odboru. Jeho doména grafika s námetmi práce, ale aj maľovanie krajiny, Chtelnice s okolím. Svojimi prácami zúčastňuje sa výstav.

Karol Kapeller – univerzitný profesor, MUDr. DrSc, narodený v Chtelnici 12. novembra 1926, absolvoval Lekársku fakultu univerzity Komenského v Bratislave, kde aj pôsobil ako učiteľ. Z oboru anatómie získal v roku 1966 docentúru, v roku 1972 menovaný za profesora, v roku 1973 doktor vied. V rokoch 1964 – 1966 bol na študijnom aj pracovnom pobyte v Anglicku, kde vyučoval anatómiu poslucháčov medicíny na Anatomickom ústave univerzity v Shaffielde. V roku 1969 – 1976 zastáva funkciu prodekana lekárskej fakulty. Zameral sa na výskum štruktúry a funkcie vegetatívnych nervov. V roku 1983 dostal štátne vyznamenanie, v roku 1987 Národnú cenu Za výskum v medicíne. Je čestný člen slovenskej, českej, ruskej, nemeckej anatomickej spoločnosti, udelili mu pamätné a zlaté medaily univerzít Bratislava, Praha i Brno. Vydal 200 odborných prác vrátane 6 kníh. Pôsobil ako rektor a editor medzinárodného časopisu Zeitschrift für mikr. anatom. Forschung. (Vychádzal v Berlíne a v Lipsku). Predseda Slovenskej anatomickej spoločnosti a predseda federálneho výboru československej anatomickej spoločnosti.

Viktor Róth, Ing. – rodák z Chtelnice 9. marca 1927, vyštudoval chemické inžinierstvo v Brne, v rokoch 1973 – 81 riaditeľ Slovnaftu, n. p. v Bratislave, nositeľ štátneho vyznamenania.

Eugen Špaňár, Doc. MUDr. DrSc. – narodený v Chtelnici 11. mája 1922, lekár, pedagóg. Štúdium na lekárskej fakulte v Bratislave ukončil roku 1946. autor vyše 150 odborných prác, štúdií doma i v zahraničí, člen spoločnosti Union thérapeutique internationale v Paríži, redaktor odborných časopisov v Mexiku, Británii. Pôsobil na Lekárskej fakulte v Martine, od roku 1978 prednosta liečebne KÚNZ v Pezinku. Aktívny účastník SNP roku 1944.

Vladislav Stračár, Ing., vysokoškolský profesor, CSc. Narodený v Chtelnici 25. novembra 1933. Absolvent Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, kde je učiteľom. V rokoch 1970 – 79 vedúci katedry riadenia a organizácie priemyselných podnikov, roku 1971 docent, 1979 prorektor, 1981 menovaný profesorom. Z jeho prác sú to Metódy riadenia a prieskumu pri racionalizácii práce. Nositeľ štátnych vyznamenaní a pamätných medailí.

Ing. Rudolf Tvaroška – generálmajor v. v., narodený v Chtelnici 5. júna 1928. celý svoj život sa venoval dvom oblastiam, armáde a futbalu, v ktorých dosiahol v čs. republike vysokých funkcií. Do armády vstúpil v roku 1943 ako 15 ročný poslucháč vojenskej reálky v Martine. Po absolvovaní Vojenskej akadémie v roku 1947 v Hraniciach bol menovaný do hodnosti poručíka delostrelectva najmladšieho v čs. armáde. V rokoch 1952 – 57 poslucháč Vojenskej technickej akadémie v Brne, kde promoval ako strojný inžinier. Pracoval vo výskumných a výrobných zariadeniach zbrojného priemyslu. V rokoch 1969 – 1988 pracoval na Ministerstve národnej obrany v Prahe, kde sa vypracoval na funkciu náčelníka výzbrojne technickej služby čs. armády. V roku 1974 bol menovaný do hodnosti generálmajora. Absolvoval mnoho školení na vojenských školách doma i v zahraničí, okrem iného na Akadémii generálneho štábu v Moskve v roku 1980. V januári 1988 odišiel do starobného dôchodku. Po osamostatnení SR bol pozvaný do funkcie poradcu ministra obrany pre techniku, z ktorej odišiel v roku 1998 na vlastnú žiadosť. Od roku 1990 je predsedom klubu vojenských dôchodcov v SR. V roku 1992 bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR. Vo futbale pracoval od roku 1957. Postupne ako predseda trenčianskeho futbalu. V rokoch 1970 – 1975 vykonával významnú funkciu prezidenta čs. futbalového zväzu a člena Predsedníctva čs. zväzu telesnej výchovy. Je nositeľom našich a zahraničných štátnych, vojenských a telovýchovných radov a vyznamenaní. Je čestný člen čs. telovýchovy, čs. futbalového zväzu a Zväzu vojakov Armády SR. Býva v Trenčíne, má syna a dcéru.

Slavomír Stračár, Ing. – nar. 7. februára 1935 v Chtelnici, zomrel 21. augusta 1990. Študoval an Vysokej škole baníckej v Ostrave hutníctvo, významný odborník, zlepšovateľ VSŽ Košice, kde bol roku 1990 riaditeľom. Vo februári 1990 menovaný ministrom hutníctva a strojárstva, energetiky, v júni r. 1900 ministrom zahraničného obchodu federálnej vlády.

Z výtvarných umelcov, chtelnických rodákov je to Anna Porubovičová – Gábrišová (roč. 1947), akademická maliarka, absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jej obrazy i plagátová tvorba má úspechy na výstavách. Plagátová tvorba je doménou Ota Bachoríka. Ďalší chtelnickí rodáci – výtvarníci sú Jozef Bôrik a Dr. Ján Magula. Maliarom svojho rodiska je matér, maliar Pavol Chrvala, účastník okresných výstav.

 

J. Polakovič: Chtelnica 790, Obecný úrad Chtelnica, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV Bratislava, 1998, str. 162 – 171, ISBN: 80-967962-5-9