Život v Chtelnici sa oddávna vyznačoval osobitosťou, svojrázom i starodávnymi zvyklosťami, tradíciou. Nemožno hovoriť o typickom dedinskom folklóre ako v susedných dedinách Dolnom Lopašove, Nižnej a inde, pravda ani mestský ráz nemá, je to niečo medzi oboma. Ako stáročné mestečko zachovávala si obec oddávna množstvo zvyklostí, z nich niektoré majú špecifický ráz inde sa nevyskytujúci, alebo ho napodobňujú s obmenami. Opis celoročných zvyklostí možno začať netypicky, od fašiangov, kde sa obec snáď najvýraznejšie odlišuje od okolia. Na fašiangy nie sú typické sprievody masiek, maškary v obci chodia na maškarných plesoch, pri zakáľačkách a pri svadbách, obyčajne v druhý deň po uliciach s patričným hudobným doprovodom . Pre chtelnické fašiangy je typické, podložené stáročnou tradíciou s menšími obmenami podnes živé chodenie POD ŠABLE.
Vznik tejto tradície treba hľadať už v 17.storočí, v období proti tureckých bojov i stavovských protihabsburských povstaní. V dávnejšej minulosti hlavnú organizátorskú funkciu v sprievodoch mal na fašiangy mládenecký richtár, obyčajne najstarší syn zámožnej rodiny. V sprievode jeden z mládencov nosil šabľu, na na ktorú po domoch nastokli slaninu alebo šunku. Po skončení sprievodu s hudbou richtár poriadal hostinu. V súčasnosti forma chodenia POD ŠABLE je trocha iná a takto jestvuje najmenej od začiatku tohto storočia. V nedávnej minulosti vo fašiangový pondelok a utorok, dnes už v nedeľu popoludní sa vybraná a cvičená skupina mládencov-šablovníkov v rovnakom ustrojení zhromaždí v doprovode s dychovkou na námestí. Na čele 12-členej skupiny mládencov je hajdúch (niekedy aj husár) v špeciálnom ustrojení, s červeným dolománom na hlave, so zastoknutým dlhým pierkom, na boku opásaný šabľou, prípadne i s pripevneným príležitostným žartovným textom ako pozvánkou pre verejnosť na fašiangy. K sprievodu patrí nevyhnutne i richtár, vlastne vedúci organizátor. Úlohou hajdúcha je popredu ponaštevovať dom od domu, v každom s vtipnou veršovačkou spojí obligátnu otázku RÁČTE BYT VESELÍ?. Samozrejme odpoveď domáceho gazdu je najčastejšie kladná, načo celý sprievod šablovníkov s hudbou zastaví pred domom, hudba zahrá úvodnú melódieu piesne Pod šable, pod šable resp. Fašiangy, fašiangy, pričom skupina mládencov s trsteničkami, čiže šabľami nad hlavou v kruhu zatancuje zaužívaný špeciálny tanec spojený s výskaním. Potom na želanie domácich zahrá dychovka obľúbenú pieseň, pri ktorej šablovníci vykrútia v tanci dievky i ženy toho domu, ale i tie, ktoré pochytia v blízkosti.
Nie všade možno však túto formu dodržať, v domoch, kde majú smútok po zosnulom, pri zvukoch smútočnej skladby mládenci iba ticho postoja. Ak im v tom roku zomrel rovesník, vzdávajú mu poctu priamo na cintoríne. Fašiangový sprievod za tri dni obíde všetky domy v obci pod vedením richtára, ktorého zdobí na hrudi Perula s dlhými farebnými stuhami, on preberá i výplatu z domov, za ktorú sa večer uskutoční zábava. Účastníkmi fašiangového sprievodu sú nielen domáci a susedia, ale aj zvedavci z celej obce i náštevníci z okolia. Táto tradícia sa dostala už aj na televízne obrazovky. Chodenie Pod šable končí neskoro večer v utorok pred škaredou stredou tanečnou zábavou spojenou s pochovávaním basy.
Od skončenia fašiangov až do veľkonočného obdobia akoby život ustal. Starší sa však pamätajú, že na Kvetnú nedeľu chodievali z domu do domu obyčajne cigánske deti s letečkom, stromčekom zdobeným farebnými stužkami a výduškami, pričom si spievali alebo prednášali piesne Kvetná nedeľa, Máj, máj, máj zelený, začo dostali od domácej gazdinej malú odmenu. Viac zvyklostí pochádzalo z veľkonočného obdobia, v ktorom sa chodievalo po šibačkách. Príprava začínala už v nedeľu napoludnie, jednak v domácnostiach farebním vajíčkom a vonku chlapčenskou rozhánačkou. Väčší či menší mládenci, ponajviac školáci, vlastnoručne upletenými šibákmi na ringu i po uliciach poriadne vyšibali dievčatá, ktoré sa prechádzali v skupinách. Taká bývalá už oddávna príprava na pondelkové ráno, keď chlapci od najmenších až po mládencov i mužov chodili z domu do domu obyčajne v malých skupinách šibať dievčatá v rodinách príbuzných, ale aj známych. Ako v minulosti i dnes chodieva v čele mládenec s dlhočižným šibákom zdobeným farebnými stuhami na pleci. Kedysi pri šibačke prednášaná riekanka Šibi ryby, mastné ryby, dávaj vajcia od korbáča… dnes vymizla, snáď aj preto že do popredia miesto šibania prichádza polievanie buď z flaštičiek s voňavkou, alebo častejšie z vedier s čistou vodou zo studne, či z vodovodu. Deti za šibačku dostávajú od gazdín maľované vajíčka, čokoládové cukríky, starší sa uspokoja s pohárikom pálenky. Kedysi mali dievčatá šibačkový deň v utorok, teraz sa všetko odbaví v pondelok. Večer sa končí tanečnou zábavou.
Nahrávam ...