Kostol sv. J. Krstiteľa

 

S láskavým súhlasom p. Jaroslava Polakoviča boli, podľa knihy História Chtelnice, ktorej je pán Polakovič autorom, a ktorú vydal Obecný úrad Chtelnica v roku 1998 pri príležitosti 790. výročia prvej písomnej zmienky o obci Chtelnica, spracované na oficiálnej internetovej stránke Obce Chtelnica kapitoly HISTÓRIA, GEOGRAFIA, PAMIATKY, ZVYKY A TRADÍCIE a VÝZNAMNÍ RODÁCI.

Touto elektronickou formou sa Obec Chtelnica rozhodla sprístupniť všetky informácie, ktoré sú uvedené v publikácii História Chtelnice, nielen tým, ktorí túto knihu nemajú k dispozícii, ale aj študentom k ich štúdiu, občanom, rodákom ale aj širokej verejnosti, tzn. všetkým, ktorí sa zaujímajú o bohatú históriu, o pamiatky našej Chtelnice, o zvyky a tradície, aj o významných chtelnických rodákov.

Ďakujeme touto cestou p. Jaroslavovi Polakovičovi a veríme, že takto sprístupnené informácie sa stanú pre mnohých dobrou pomôckou a zdrojom užitočných informácií pri spoznávaní bohatej minulosti našej rodnej Chtelnice.

Bc. Peter Radošinský

starosta obce Chtelnica

 

Pravdepodobne je to najstaršia stavebno-historická pamiatka v obci. Kostol stojí na návrší v severozápadnej časti obce. Spolu so zbytkom renesančného opevnenia tvorí oddávna jednu z dominánt obce. Žiaľ pôvod tejto najstaršej sakrálnej pamiatky obce nie je jasný, písomné správy nehovoria, kedy ju postavili. Ani v kanonických vizitkách, ktoré v tomto sme sú spravidla smerodajné, neuvádzajú presne vznik kostola. Podľa určitých náznakov možno predpokladať, že pôvodná stavba pochádza zo začiatku 14. respektíve z konca 13.storočia. Patrocínium kostolov sv. Jána Krstiteľa na Slovensku patrí medzi najstaršie. Písomná správa o Chtelnici z rokov 1208-1209 ju menuje villa, čiže obec s určitou formou organizácie správy, ktorá jestvovala už v 12.storočí.

 

Kostol sv. Jána Krstitela

Prvá nepriama správa o existencii kostola je v súvislosti s údajom o fare a farárovi Henrichovi v Chtelnici v rokoch 1332-1337. V spojitosti s vyše storočným jestvovaním obce ako organizovanej jednotky možno predpoklad i starší pôvod kostola . Možno podrobnejší archeologický výskum lokality by vniesol jasnejšie svetlo do doby vzniku kostola. Roku 1394 sa obec nazývala oppidom, roku 1423 získala výsady privilegovaného mestečka. Práve v tejto listine, ktorá je nezvestná, je prvá priama správa o kostole, keď vojvoda Stibor zo Stiboríc daroval kostolu i fare pri ňom, že je dobre zachovaný, ďalšia vizitácia roku 1634 hovorí, že je polozrúcaný. Vizitácia grófa Františka Zichyho roku 1731 s odvolaním sa na tradíciu odhadla vek kostola zaokrúhlene na 400 rokov. Dlhé stáročia kostol výrazne poznačili, ťažké živelné pohromy spôsobili, že dnes veľmi málo pripomína pôvodnú podobu gotickej stavby, aj pred dvoma storočiami vypadal ináč. Po katastrofálnych požiaroch roku 1781 a 1784 zrútila sa celá pôvodná gotická loď, ktorú už neobnovili . Dnes jestvuje iba presbytérium kritérium pôvodnej veľkej stavby, základy bývalej lode sú sotva viditeľné. Pred presbytérium postavili na začiatku 19.storocia štítové priečelie s novou vežou, ktorú po menšej úprave možno vidieť dodnes. Pôvodný gotický ráz dokazuje klenba svätyne i zamurované gotické dvere na sakristii. Terajší neveľký kostol štvoruholníkového tvaru je iba polovicou pôvodného. V čase kanonickej vizitácie roku 1788 pôvodný kostol s dvoma sakristiami i vysokou gotickou klenbou bol polozrúcaný. Pod kostolom v krypte pochovávali tunajších zemanov aj cirkevných hodnostárov. Okolo kostola v cintoríne pochovávali do polovice 18.storočia. Opevnenie slúžilo v čase vojenského napadnutia ako refúgium – úkryt pre domáce obyvateľstvo. Základy opevnenia sa čiastočne zachovali v juhozápadnej časti. Po väčších prestavbách v 17.storočí kostol dostal renesančnú podobu. Pred zrútením roku 1784 mal kostol dve nerovnako veľké veže, pričom väčšia stála oddelene ako súčasť opevnenia spolu s bránou v južnej časti, mala štvoruholníkový tvar, osem okien, dva zvony, jeden z roku 1600 vážil 5q, druhý z roku 1664 mal 10q. Nad presbytériom stála menšia drevená vežička obe po zrútení roku 1784 politánsky biskup Ondrej posviacal obnovený hlavný oltár. Skoro pol tisícročia slúžil tento kostol ako farský až do posviacky terajšieho roku 1801. Podľa uvedenej vizitácie roku 1560 pre ťažkú dostupnosť farského kostola vykonávali sa cirkevné obrady častejšie v kaplnke sv. Juraja v strede obce. Vizitácia z roku 1657 uvádza, že kostol má nový hlavný oltár v murovanej svätyni, oltárny obraz predstavoval Kristov krst od Jána Krstiteľa, po stranách oltára stáli drevené sochy sv. Vojtecha a Mikuláša, na vrchu sv. Štefana kráľa a sv. Ladislava, v strede dvaja anjeli držali hlavu sťatého s v. Jána Krstiteľa. V kostolnej lodi vľavo stál oltár Sedembolestnej, vpravo oltár P. Márie so starším oltárnym obrazom. V inventári sa nachádzali vzácne nádoby aj omšové rúcha. Podľa staršej vizitácie roku 1713 mal však kostol štyri oltáre, vizitácia roku 1731 uviedla len tri, všetky staršie umelecké práce, drevené rezbárske i pozlátené. Roku 1755 sa spomínajú dva bočné oltáre, Ukrižovania a Sedembolestnej. Je pravdepodobné, že Pieta v dolnom kostole vľavo patrila pôvodne do horného kostola. Vnútri kostola stála kamenná kazateľnica so 4 drevenými pozlátenými sochami cirkevných učiteľov, na kamennom chóre organ so 4 variáciami.

Časté živelné pohromy, hlavne požiare veľmi poškodzovali nielen vonkajšok, ale aj vnútro kostola. Nevedno prečo sa kostol v roku 1634 zrútil. Roku 1747 zničil požiar kostol natoľko, že ho museli skoro od základov prebudovať. Ešte v polovici 18.storočia obsahoval inventár kostola staršie vzácne predmety ako gotické pozlátené nádoby, strieborné cibóriá, kalichy, 12 omšových rúch, roku 1788 ešte jedno veľké cibórum, päť strieborných umeleckých kalichov i 19 omšových rúch. Do kostola veľmi často prichádzali tiež veriaci z blízkeho okolia, predovšetkým na sviatky sv. Jána Krstiteľa tiež preto, že v ňom oddávna účinkovala známa chrámová hudba i zbor. Práce na obnovu kostola dosahovali neraz vyplatili až 65 zlatých, za opravu kazateľnice i zakúpenie nových sôch zaplatili 25 zlatých, za opravu cintorínskeho múra 9 zlatých. Oprava veže stála 20 zlatých, tri oltáre 435 zlatých, robotníci pracujúci na oprave krypty dostali spolu 10 zlatých 75 grajciarov za 43 pracovných dní, murári 14 zlatých. Posledná väčšia pohroma postihla kostol 29.apríla 1812, požiarom kostol vyhorel, zrútila sa veža, zvony roztavili. Pretože v obi bol nový kostol Najsv. Trojice, starý kostol už neobnovili v pôvodnom stave.

V stručnosti možno charakterizovať minulosť i prítomnosť horného kostola takto: pôvodne jednoloďový gotický kostol zo začiatku 14.storočia po zničení v 17.storočí prestavali v renesančnom slohu. Po požiari rok 1784 podarilo sa zachrániť len presbytérium, ktoré upravili do terajšej podoby v prvej polovici 19.storočia prestavbou štítového priečelia s vežu. Na mieste zrútenej sakristie na severnej strane zamurovali gotický kamenný portál, svätyňu zaklenuli valenou klenbou. Jednoduché i skromné vnútorné zariadenie pochádza hlavne z konca 18.storočia. Neskorobarokový hlavný oltár z konca 18.storočia má na oválnej menze rokokové tabernákulum po stranách s anjelikmi. Na oltárnom obraze je výjav sťatia sv. Jána Krstiteľa. Z nábytku zostala jediná klasicistická drevená lavica. Nad vstupnou časťou kostola je jednoduchý kamenný chór prístupný zvonka schodiskom. Vonku nad portálom je malá drevená kazateľnica z 19.storočia, v minulosti využitá vo sviatočných dňoch.

Vzácna miestna stavebná pamiatka donedávna chátrala. Roku 1963 ju zaradili do zoznamu nehnuteľných pamiatok v rámci kraja, ako chránený pamiatkový objekt ho roku 1967 obnovili zvonku aj vďaka aktivite tunajších obyvateľov, murárov, tesárov i robotníkov. Strecha s vežou kostola v generálnej oprave roku 1984 dostala pôvodný hruškovitý tvar obdobia pred prvou svetovou vojnou s dvoma prístupmi. Vtedy sčasti odkryli staré opevnenie i základy zaniknutej renesančnej veže doloženej zbytkami dreva, kameňa, hliny i nálezom strieborného denára, mince Leopoldova I. z konca 17.storočia. Kostol zaradili roku 1963 do zoznamu nehnuteľných pamiatok západného Slovenska, označením tabuľou pamiatkovo chráneného objektu. Podrobnejší archeologicko-historický prieskum lokality by snáď priniesol nové poznatky nielen o kostole, ale aj obci. Málo sa vie napríklad o krypte pod kostolom. K areálu patrí i pozoruhodná viac ako tristoročná lipa z južnej strany kostola. Fasádu kostola naposledy zrenovovali v rokoch 1995-1996.

Kostol i faru stáročia spravovali prevažne vzdelaní i osvetoví farári, tu od nich vyžadovali znalosť troch jazykov, slovenského, nemeckého i maďarského, samozrejme i latinského. Viacerí sa zaslúžili o rozvoj obce. V rokoch 1597-1623 pôsobil Pavol Mošócy, pri jeho nástupe vydala mestská správa mestečka roku 1596 zápis o školskom mlyne. V rokoch 1623-1625 bol farárom Edmundus Valerianus, Slovák pôvodom zo Skalice, osvetový pracovník, neskôr slovenský kazateľ v Trnave. Napísal latinsky oslavnú báseň v diele Kitoniča roku 1619. František Vittinger, v rokoch 1684-1706, roku 1695 zaviedol farskú matriku, mal hodnosť bakalára i magistra filozofie, za neho pokračovala výstavba dolného barokového kostola a postavili kaplnku pri ceste do Dechtíc. V rokoch 1706-1727 bol farár Juraj Simóni, magister a doktor filozofie, dal základy vzácnej farskej knižnice. S rovnakým vzdelaním tu pôsobil v rokoch 1727-1732 Imrich Bivoléni, rozšíril knižnicu. V rokoch 1732-1746 Ján Komlóši, magister filozofie, dal postaviť kaplnku v cintoríne, pre chudobných obce založil základinu 4200 florénov. Napriek tomu, keď sa dostal do sporu s neviazane sa zabávajúcou mládežou, opustil dobrovoľne obec, uchýlil sa do kláštora milosrdných bratov v Bratislave, kde aj zomrel. V rokoch 1746 až 1783 pôsobil na fare Ján Loviškovič, v tom čase postavili kaplnku v kaštieli ako aj budovu fary do roku 1777. Za účinkovania Tomáša Chovančeka bol postavený terajší farský kostol, obnovená kaplnka pri Róchu i budova školy. Chovanček pôsobil na fare v rokoch 1783-1814,zaradil sa k stúpencom Jozefa Ignáca Bajzu v jazykových polemikách s Jurajom Fándlym.

 

J. Polakovič: Chtelnica 790, Obecný úrad Chtelnica, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV Bratislava, 1998, str. 176 – 179, ISBN: 80-967962-5-9