História obce

 

S láskavým súhlasom p. Jaroslava Polakoviča boli, podľa knihy História Chtelnice, ktorej je pán Polakovič autorom, a ktorú vydal Obecný úrad Chtelnica v roku 1998 pri príležitosti 790. výročia prvej písomnej zmienky o obci Chtelnica, spracované na oficiálnej internetovej stránke Obce Chtelnica kapitoly HISTÓRIA, GEOGRAFIA, PAMIATKY, ZVYKY A TRADÍCIE a VÝZNAMNÍ RODÁCI.

Touto elektronickou formou sa Obec Chtelnica rozhodla sprístupniť všetky informácie, ktoré sú uvedené v publikácii História Chtelnice, nielen tým, ktorí túto knihu nemajú k dispozícii, ale aj študentom k ich štúdiu, občanom, rodákom ale aj širokej verejnosti, tzn. všetkým, ktorí sa zaujímajú o bohatú históriu, o pamiatky našej Chtelnice, o zvyky a tradície, aj o významných chtelnických rodákov.

Ďakujeme touto cestou p. Jaroslavovi Polakovičovi a veríme, že takto sprístupnené informácie sa stanú pre mnohých dobrou pomôckou a zdrojom užitočných informácií pri spoznávaní bohatej minulosti našej rodnej Chtelnice.

Bc. Peter Radošinský

starosta obce Chtelnica

 

CHTELNICA NA ZAČIATKU HISTORICKÉHO OBDOBIA

Počiatky histórie Chtelnice rovnako ako väčšiny našich miest a dedín nie sú presne určené rokom, ukryté sú v povestiach. Starí Chtelničania poznajú povesť o otcovi, ktorý delil majetok medzi troch synov, z ktorých najmladší si nevedel vybrať, preto mu zostala Chtelnica. Vznik obcí sa prevažne nedatuje rokom, z ktorého pochádza najstaršia písomná správa – s výnimkou zakladajúcej listiny. Pri skúmaní počiatkov treba zohľadniť veľa súvislostí, skutočností, praveké osídlenie, osídlenie okolitých dedín, historické správy o susedných dedinách a pod.

V 11. – 12. st. chotár Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto pásmo zaberalo územie od rieky Moravy po riečku Dudváh na východe, vrátane južných malokarpatských svahov. Toto územie bolo často dejiskom vojenských konfliktov medzi českou, uhorskou i rakúskou krajinou. Preto Záhorie, oblasť medzi riekou Moravou a Malými Karpatmi, bolo v 11. – 12. st. takmer ľudoprázdne, kým v slovanskom období nálezy dokazujú husté osídlenie. Riečka Dudváh s južnými svahmi Malých Karpát tvorili vnútornú obrannú líniu, do ktorej patril aj chotár Chtelnice. Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatmi malo veľkú hustotu osídlenia aj v 11. – 12. st. v následnosti na slovanské sídla. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy, najviac zoborská listina z roku 1113. V nej sú uvedené i osady ležiace v širšom okolí Chtelnice napr.: Bašovce, Kocurice, Krakovany, Stráže (dnes súčasť obce Krakovany) a Trebatice, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. O osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. st. nezachovali, čo však nevylučuje možnosť osídlenia tohto územia. Oblasť tvorila kráľovský majetok a nebola uvedená v šľachtických či cirkevných donačných listinách, čo sa môže vzťahovať i na Chtelnicu. Dôkazom osídlenia blízkeho okolia je napr. románsky kostolík na cintoríne v Dechticiach, datovaný rokom 1172. Samotná obec je písomne doložená až v polovici 13. st. Napokon je známe, že listinný pramenný materiál zo Slovenska až do začiatku 13. st. nie je rozsiahly.

V ranofeudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú úlohu obchodné cesty. Neďaleko Chtelnice viedla trasa najdôležitejšej z nich, tzv. česká cesta. Označovala sa termínom via magna – veľká cesta, jej trasa viedla z Budína cez Ostrihom, Trnavu, priesmyk pri Bukovej, Hodonín, Brno, do Prahy. V Jablonici sa pripájala iná cesta, ktorá viedla cez Vrbové, Brezovú pod Bradlom a Hradište pod Vrátnom. Menej významná, ale pre Chtelnicu dôležitá cesta viedla z Hlohovca na hrad Dobrú Vodu od polovice 13. st. Spomenúť možno tiež cestu z Veľkých Kostolian do Čachtíc a na Považie a možno aj spojnicu Trstína cez Chtelnicu do Vrbového alebo Veľkých Kostolian. Tieto cesty sa často vyskytujú ako hraničné miesta v donačných listinách z 13. st. Pravda, najmä vedľajšie cesty nemožno porovnávať so súčasnými, veď nemali ani kamenný podklad. Staršia maďarská historická literatúra bez uvedenia prameňa stručne poznamenáva, že Chtelnica jestvovala v 12. st. Spomínaný archeologický nález nádoby zo slovanského hrobu upozorňuje na osídlenie chotára Chtelnice v 9. – 10. st. Historicky dokázaná existencia obce je až zo začiatku 13. st., ako u mnohých slovenských miest a dedín. Doteraz najstaršia písomná správa o Chtelnici je z rokov 1208 – 1209. Názov obce uvádza donačná listina uhorského panovníka Ondreja II, ktorý daroval svojmu služobníkovi komitátnemu hodnostárovi Sebešovi majetok terra Costulan, dnes Veľké Kostoľany. Majetok hraničil okrem iného s územím obce Wytelnize, čo je dnešná Chtelnica. Latinský text znie: „et ibi reperitur quedam via que separat dictam terram a terris ville Wytelnize positis tamen terreis metis aliquibus iuxta eandem viam“. Hranicou s chotárom Chtelnica bola určitá cesta. Termín villa v ranom feudalizme označoval vyššie organizované obce, ktoré jestvovali dávnejšie, medzi ne patrila i Chtelnica. Uvedenú darovaciu listinu obnovili roku 1216, jej opis sa zachoval až z roku 1397. Názov Wytelnize má pravdepodobne slovanský (slovenský) pôvod. Možno ho spájať s názvom prameňa a potoka Vítek, najmä ak sa berie do úvahy variácia názvu obce Wytelucha. Častica wy – je stará slovanská spádová forma vo význame predpony v-, vo. Predponu má i Wytelnize, čo v dnešnom význame je asi v Chtelnici. Nie je správne prijímať názor, že názov obce je z českého názvu Vtelno.

Skoro polstoročie písomné pramene mlčia o Chtelnici, ďalšia správa o nej je až z roku 1258, darovacej listine uhorského panovníka Bela IV., ktorou potvrdil vlastníctvo na zem Buguna, dnes Bohunice, časť Jaslovských Bohuníc v okrese Trnava komesovi Zochudovi a jeho bratovi Serafínovi. Táto zem hraničila na severe s chotárom Chtelnice. Je to časť textu: „transit per terram arabilem et venit asque aliam magnam viam venientem a Uitunche, quam transeundo intrat fructeccum quod vulgo harast dicitur et ibi sunt tres mete antique“, čiže hranica prebiehala pri inej veľkej ceste pri Chtelnici. Názov veľká cesta patril asi významnejšej ceste, určite však nešlo o českú či považskú cestu, ktoré boli vzdialené od chotára Chtelnice. Názov Uitunche či Vitunche je tiež slovanský, hoci trocha zmenený oproti podobe z roku 1208. Staršia česká odborná literatúra odvodzuje názov z českého Vítonice, čo nie je správne, má domáci, miestny pôvod. V druhej polovici 13. st. vlastnili chotár Cthelnice magister Aba a Mikuláš, hoci to nie je výslovne doložené. Usudzovať možno z donačných listín panovníkov pre susedné chotáre, pre Chtelnicu nepoznáme takú listinu. V darovacej listine uhorského panovníka Bela IV. roku 1256, ktorou daroval územie Skalice na Záhorí Kozmovi a Achillovi, hranica na východe sa uvádza po zem magistra Abu a Mikuláša.

V ďalšej listine z roku 1262 na územie Záhorec (Zahvrch) prebiehala hranica po vrch Klenovú a pri ňom ležiacu osadu Klenek, ktorá nie je bližšie určená. Obe uvedené lokality vlastnil magister Aba Veľký či Krásny z Hlohovca. Do tretice tiež roku 1262 daroval panovník Belo IV. svojmu služobníkovi Serafínovi zem Osuské, listina je však neskoršie falzum. Tento majetok siahal na juhu až po zem magistra Abu, hranicou bol vrch Dobrá Voda. Abovci vlastnili okrem iného i panstvo s hradom Branč. Výstavba hradu Dobrá voda sa datuje do druhej polovice 13. st. Bol kráľovským majetkom.

Z týchto prameňov vidno, že Chtelnica sa v druhej polovici 13. st. nespomína v žiadnej písomnej správe, čo však neznamená, že obec nejestvovala, a že sa ďalej nerozvíjala.

Koncom 13. a na začiatku 14. st. ovládal západné Slovensko oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, zaiste mu patrilo aj krátko predtým utvorené panstvo Dobrovodského hradu s Chtelnicou. Po Matúšovej smrti roku 1321 panstvo znova prešlo do vlastníctva uhorských panovníkov. Chtelnica sa vtedy rozvíjala rýchlejšie ako okolité dediny vďaka pomerne výhodnej polohe v blízkosti vtedajších obchodných ciest, ktoré napomáhali rozvoju miestnych trhových vzťahov. Preto od začiatku sa stala obec najvýznamnejšou v rámci dobrovodského panstva. Záznamy o vyberaní cirkevných poplatkov na začiatku 14. st. dokazujú v Chtelnici dobre fungujúcu cirkevnú organizáciu, teda existenciu fary aj kostola s patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Prvýkrát sa fara spomína v roku 1332 a v rokoch 1332 – 37. V nej pôsobil farár Henricus, parochus in Visencia. Latinský názov obce sa neskôr písal Vitencia. Chtelnická fara ako stará inštitúcia cirkvi mohla jestvovať už dávnejšie pred rokom 1332. Od tohto roku asi na pol storočia nepoznáme ďalšie písomné správy o Chtelnici. Základ stredovekej dediny sa vtedy nachádzal pod návrším okolo terajšieho horného kostola, pri ktorom stála spomínaná fara. Horný koniec je vlastne najstaršou časťou dnešnej obce. Návršie okolo kostola poskytovalo ochranu obyvateľom v čase vojnového nebezpečenstva, preto ho neskoršie (17. st.) opevnili kamenným múrom. Hoci prvá písomná správa o kostole pochádza až z roku 1423, správa o fare roku 1332 umožňuje predpokladať jeho existenciu aj na základe starobylého patrocínia spred 13. st. lokalita ležiaca severozápadne od dnešného intravilánu obce nazývaná Stará Chtelnica, bola na začiatku 14. st. pustá. V rámci vývoja osídlenia zanikli v chotároch dnešných obcí v minulosti mnohé menšie sídliskové jednotky. V chotárnom názve sa niekedy zachoval ich názov.

 

MESTEČKO CHTELNICA

Názov alebo titul mestečka dostávali v období feudalizmu dediny, ktoré spĺňali niektoré podmienky. Boli to dediny dosahujúce vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, mali rozvinuté remeslo a s ním spojené trhy, jarmoky, tieto obce mali výhodnú polohu na trasách obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obyvateľov ako ostatné. Titul mestečka sa spájal s udelením niektorých výsad. Veľkú časť týchto podmienok spĺňala v 14. st. už aj Chtelnica (Wythenche), ktorá v listinných správach z roku 1394 sa menuje oppidum – mestečko. Nachádza sa v darovacej listine panovníka Žigmunda vojvodovi Stiborovi I. zo Stiboríc a Beckova na panstvo hradu Dobrá Voda (Yokew). Vojvoda Stibor I. za svoje zásluhy u panovníka získal postupne na západnom Slovensku rozsiahle majetky – panstvá hradov Čachtice, Beckov, Branč, Dobrá Voda. Chtelnica sa v darovacej listine uvádza ako mestečko, ale bez správy o výsadách, ktoré Chtelnici neskoršie udelil vojvoda Stibor I. Stali sa základom ďalšieho rozvoja mestečka.

Treba však spomenúť ešte niektoré udalosti predchádzajúce tomuto vývoju. V roku 1392 zachovali sa dve písomné správy o Chtelnici. V listine vydanej 16. januára panovníkom Žigmundom na Bratislavskom hrade sa riešil majetkový spor, v ktorom mala účasť aj obec Chtelnica pod názvom Telnicz a richtár Chtelnice Mixiko. Medzi výsady oppida patrilo aj odovzdávanie renty richtárom za celú obec. Obec sa uvádza v dobrovodskom panstve, právne postavenie sa neuvádza, funkcia richtára nabáda k domnienke, že bola viac ako obyčajnou dedinou. Z toho istého roku pochádza aj darovacia listina kráľa Žigmunda, ktorou daroval vojvodovi Stiborovi a jeho bratom panstvo hradu Čachtice, medzi dedinami je aj Alsovitenche ležiaca pri potoku Tewbuch. Zatiaľ nie je známy pôvod ani jedného názvu. Druhá časť názvu dediny – vitenche je ako Chtelnica, ak by sme prvú časť – also vysvetlili pôvodom z maďarčiny, znamenalo by to dolnú alebo nižnú. Možno sa jedná o obce Nižnú, o ktorej je prvá písomná správa až z roku 1532.

Najneskôr v roku 1394 začala Chtelnica písať svoju históriu ako stredoveké zemepánske mestečko. V uvedenej listine potvrdenej Nitrianskou kapitulou z júla 1394 na dobrovodské panstvo pre Stibora I. je spolu 10 obcí. Na prvom mieste sa menuje Chtelnica, ďalej dediny Kisvitencye (Dolná Chtelnica), Dolný Lopašov, Lančár atď. Darovaciu listinu kráľ Žigmud obnovil v roku 1398. Obe listiny posudzujú zaradenie Chtelnice medzi oppidá – mestečká už na konci 14. st. Nevedno aké výsady obec vlastnila, ale porovnanie s inými mestečkami umožňuje predpokladať, že od zemepána dobrovodského hradu mohla byť oslobodená od určitých poplatkov.

Zemepánske mestečká dostávali napr. právo voliť si samosprávu s richtárom, trhové právo s konaním jarmokov, boli oslobodené od platenia tridsiatku, ale ináč skoro úplne záviseli od feudálneho vlastníka, zemepána. Svojím hospodárskym významom však prevyšovali dediny. Dosahovali vyššiu úroveň trhov s poľnohospodárskymi produktmi, rozvíjali sa v nich niektoré remeselnícke odvetvia, ktoré sa neraz organizovali v cechoch podľa vzoru miest a nakoniec aj obchod. Tieto predpoklady mestečiek spĺňala i Chtelnica. Listiny a listy z 15. st. ju titulujú ako staršie privilegované mestečko so starou históriou. Okrem poľnohospodárstva sa miestni obyvatelia zaoberali postupne stále viac remeslami a obchodom. Obec spravoval richtár a rada mestečka, sídlila tu tiež správa dobrovodského panstva. Samosprávu dokladajú listy, mestské knihy, kúpnopredajné zmluvy a iné.

Patrocínium horného kostola sv. Jána Krstiteľa sa hlási do včasnofeudálneho obdobia. Sv. Ján Krstiteľ je patrónom kožušníkov, krajčírov a včelárov. Jeho stálym atribútom je dlhý tenký rákosový kríž a baránok. Ján Krstiteľ býva v kresťanskej ikonografii zobrazovaný ako dospelý muž, oblečený v kožušinovom odeve. „Ján nosil odev z ťavej srsti okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med.“ (Mk 1,6) Bol synom Zachariáša, kňaza jeruzalemského chrámu a Alžbety príbuznej Panny Márie. Patril medzi ohlasovateľov Krista a je považovaný za jedného z posledných starozákonných prorokov. Kázal krst pokánia a pokrstil aj Ježiša, ktorého označil za „Baránka Božieho“ (Agnus Dei). Na rozkaz Herodesa Antipa, ktorému vytýkal cudzoložný vzťah ku kráľovnej Herodiane, bol uväznený a na žiadosť jeho nevlastnej dcéry sťatý. Na pečatiach miest a obcí býva najčastejšie zobrazená len jeho hlava (napr. Boleráz, Hanušovce, Nitrianske Pravno, Sabinov atď.), zriedkavejšie celá postava. Symbol sv. Jána Krstiteľa – Baránok Boží (Agnus Dei) je zobrazený napr. na pečati Krupine a Trenčína. Tento symbol sa nachádza aj na pečati Chtelnice z roku 1610. V listine z roku 1423 sa obec nazýva „maior Wittence oppidum“, väčšie či staršie mestečko. Listina je právnym potvrdením priority Chtelnice v rámci dobrovodského panstva, v súčasnosti je stratená. V minulom storočí listinu študoval historik Pavol Jedlička. V listine sú zaručené majetkové práva miestnej fary a kostola tým, že Stibor I. im daroval mlyn na potoku pod kostolom sv. Jána Krstiteľa. Mestečku listina zaručovala právo konať trhy a jarmok na sviatok sv. Jána Krstiteľa. Neskoršie udelené právo jarmokov sa odvoláva na staršie privilégiá.

Po smrti veľmoža Stibora I. (1414) a jeho syna Stibora III. (1434), ktorý zomrel bez mužského potomka, daroval panovník Žigmund dobrovodské panstvo zemepánovi Michalovi Orságovi z Gútu. Tento feudálny rod vlastnil panstvo aj s Chtelnicou do roku 1567, kedy Krištofom Orságom vymrel po meči. Krátko potom spravoval panstvo panovníkov správca Štefan Losoncy, roku 1569 ho zakúpil od panovníka Maximiliána II. chorvátsky veľmož Ján Choron (Chorényi) z Devečera za 52 tisíc uhorských zlatých. Michal Orság získal ešte roku 1437 od panovníka Žigmunda výsadnú listinu oslobodzujúcu od povinnosti platiť mýto a tridsiatok pre obce Vrbové spolu s Čachticami, Dolný Lopašov, Dobrú Vodu, Modru a Chtelnicu. Tynicze je pre Chtelnicu trocha neobvyklý názov, predpona vy- vypadla z názvu pravdepodobne vplyvom nemčiny.

Históriu prvej polovice 15. st. na západnom Slovensku výrazne poznamenali husitské (1428, 1430, 1431, 1433) a neskoršie bratrícke výpravy. Husitské posádky ovládli na krátky čas mesto Trnavu, Topoľčany a iné mestá, pričom vyberali poplatky na veľkom území západného Slovenska. V roku 1467 boli bratríci kráľom Matejom Korvínom v poslednom poľnom tábore na území Slovenska vo Veľkých Kostoľanoch obkľúčení a kráľ tábor dobyl.

Morová epidémia v prvej polovici 15. st., vojnové udalosti v druhej polovici 15. st. a boje o nástupníctve na uhorský trón mali za následok úpadok mestečiek a obcí. Znížil sa počet obyvateľov a sedliackych usadlostí, z ktorých sa vyberali poplatky. Citeľne sa úpadok prejavil vo Vrbovom, Veľkých Kostoľanoch i v Chtelnici. Podrobnejšie súpisy pre toto obdobie chýbajú, preto nevieme celkový stav obdobia posúdiť. Prvá polovica 16. st. sa niesla v znamení nástupu Osmanskej ríše. Turci v bitke pri Moháči v roku 1526 na hlavu porazili uhorské vojsko, čím sa im otvorila cesta na ďalšie výboje. Roku 1530 jeden turecký vojenský oddiel spustošil dolné Považie, okolie Piešťan, Hlohovca i Trnavy. Priamu správu o prepadnutí Chtelnice nepoznáme. Z daňových súpisov vyplýva, že roku 1532 bolo v mestečku 26 zničených i opustených usadlostí, port. Turecké vojenské vpády ohrozovali južné oblasti Slovenska vyše jeden a pol storočia.

Turecká expanzia spôsobila na západnom Slovensku novú situáciu. Príchod utečencov, prisťahovalcov z južných oblastí Uhorska, maďarskej a chorvátskej národnosti. Usadili sa tiež na smolenicko – dobrovodskom panstve, kde vznikla chorvátska kolónia napr. v Naháči i v iných dedinách (Dolný Lopašov, Kátlovce, Lančár). Pre tureckým nebezpečenstvom utekali na sever i slovenskí obyvatelia z južných oblastí, sťahovali sa aj do opustených osád, tak kolonizovali znova v susedstve Brezovú pod Bradlom Mestečko Chtelnica tiež sa stalo útočišťom najmä chorvátskych, v menšom počte maďarských utečencov. Usadilo sa tu niekoľko chorvátskych rodov nižšej šľachty, o čom svedčí niekoľko mien, maďarský živel sa nepresadil trvalejšie. V roku 1600 a 1601 platilo v obci šľachtickú taxu 8 osôb, v roku 1603 9 osôb. Chorvátsky bán Krištof Ungnád roku 1583 odkúpil od panovníka Rudolfa II. dobrovodské panstvo za 70 tisíc uhorských zlatých. Panstvo malo vtedy 13 obcí a to mestečká Chtelnica a Dechtice, dediny Dobrá Voda, Dolný Lopašov, Horné Dubové, Hradište pod Vrátnom, Jaslovce, Kátlovce, Kočín (časť), Lančár, Naháč, Osuské, Paderovce, Radošovce a Šterusy (časť). Ďalej opustené usadlosti alebo majere Zahorec, Bohunické, Vlčovské, Zrednánske a Zeklin (tiež Ceklin). Ich poloha nie je presne určená, ale najmä posledné tri možno klásť do chtelnického chotára, ak ich porovnáme s terajšími chorátnymi časťami Vlčovské nad obcou Kátlovce, pri ňom Strednánske a v severnej časti chotára Ščeklín. Nový zemepán Krištof Ungnád dal v Chtelnici postaviť opevnené zemepánske sídlo „castrum“ do roku 1584. Pomery na panstve sa zhoršili v dôsledku vpádu tureckého vojenského oddielu v roku 1599, ktorý spustošil stredné a juhozápadné Slovensko až po Trenčín. Pustošenie neobišlo ani Chtelnicu a odrazilo sa aj v povestiach a ľudovej tradícii. Podľa tradície mali byť v obci tiež podzemné chodby s úkrytmi. Dôsledky vpádu možno sledovať v portálnych súpisoch zdanených domov za rok 1598, 1600 a 1601. V Chtelnici a v okolitých obciach poklesol počet domov a adekvátne aj počet obyvateľov

Počet domov za roky

ChtelnicaDolný LopašovDechticeLančár 1598 1600 1601
1521158925 130855417 107654313

 

Aj keď sa väčšina obyvateľov mestečka živila poľnohospodárstvom, udeľované privilégiá napomáhali rast remesiel s obchodom, ktoré nadobúdali postupne stále väčší význam. Od 17. st. sa remeslom v Chtelnici zaoberala jedna tretina až 40% obyvateľov, produkty remesiel sa uplatňovali na trhu podobne ako u poľnohospodárstva. Okrem majera zemepána vlastnili v obci majetky tiež zemania a libertíni, ich počet sa pohyboval iba okolo desať rodín. Poddanské usadlosti sa stále drobili, prehlbovala sa diferenciácia. Prevahu mali štvrť a pollánnici, počet želiarov i podželiarov bol tu menší. Od konca 16. st. sídlo domínia sa presúvalo z dobrovodského hradu do chtelnického kaštieľa, ktorý viac vyhovoval novým požiadavkám. Kaštieľ za neprítomnosti zemepána spravoval stále panský správca alebo provizor, ostatní úradníci a kratšie či dlhšie sa v ňom zdržiavali majitelia panstva, grófi. Kaštieľ po stáročia udržiavali v prevádzke, interiér prepychovo zariaďovali, okolo budov založili park s cudzokrajnými drevinami, záhrady, rybník. Z kaštieľa vydával zemepán listiny, listy, nariadenia pre poddaných písané viac rečou ľudu, slovenčinou s prvkami češtiny, menej po latinsky.

Vlastnú písomnú agendu mal tiež richtár a úrad mestečka Chtelnice, takmer všetko písané po slovensky. Najviac korešpondencie sa zachovalo s mestom Trnavou, napr. list mestskej rade Trnavy datovaný 28. 12. 1531, v ktorom fojt a rada mestečka Chtelnice žiadali, aby trnavský občan Šebo prišiel do Chtelnice riešiť svoj spor s istou chtelnickou obyvateľkou. Zaujímavé, že len v tomto jedinom liste sa názov mestečka vyskytuje v niekoľkých podobách: Vtelnica, Wftelnicz, Vitencia. V liste Chtelnice Trnave u 28. 7. 1637 sa uvádzajú názvy: Chtelnica i Wittencz. V liste datovanom 3. júla 1542 sťažovali sa obyvatelia dobrovodského panstva, že 12 obyvateľov Dubového prepadlo aj obíjalo na ceste chudobného chtelnického obyvateľa. List písali v Chtelnici, pod názvom Wtelnicza. Podobne písali listy i listiny aj iné mestečká a dediny na okolí, čo dokazuje prevahu slovenského ľudu v nich. Chtelnica ako mestečko závisela v právnych a súdnych záležitostiach nielen od zemepána, ale aj od mesta Trnavy, niekedy trnavský kat prichádzal do mestečka vykonávať trest na odsúdených. Korešpondencia richtára mestečka s magistrátom Trnavy je bohatá aj neskôr.

Veľmi významné pre spoznávanie dejín mestečka sú urbariálne súpisy. Obsahujú tiež štatistické dáta, napr. urbár roku 1598 uviedol v Chtelnici 152 domov, usadlostí, z čoho usudzujeme, že tu bývalo najmenej 800 obyvateľov. Ešte na začiatku 16. st. sa jadro mestečka rozkladalo pod dnešným horným kostolom, v dnešnom chápaní na hornom konci. Smerom na juh vychádzala Horná, predtým Farská ulica, za potokom oproti kostolu vznikla Nová ulica a v dolnej časti tvorila záver Hrnčiarska, teraz Pekelná ulica. Už v prvej polovici 16. st.  možno pozorovať utváranie sa nového stredu obce na dnešnom námestí. Prvá zmienka je roku 1530 o kaplnke sv. Juraja, ktorá stála na mieste dnešného farského kostola, kým na južnej strane v druhej polovici 16. st. postavili panský kaštieľ. K týmto stavbám sa neskôr pridal obecný dom, potom celé priestranstvo sa menovalo ring, dnešné námestie. V súpise príjmov ostrihomského arcibiskupstva z roku 1571 – 1573 vystupuje Chtelnica pod názvom Vitencze, platila poplatok 20 florénov.

Aj chotár mestečka mal inú podobu ako dnes, obrábaná pôda sa nachádzala na pahorkoch neďaleko starého jadra, kým chotár na juh od kaštieľa smerom k Nižnej do 17. st. pokrývali najmä kroviny, les a močiare. Až v 17. st. tu začali obrábať zem, vznikali tzv. kopanice, o čom sa možno presvedčiť v zápisoch mestskej knihy. Nie bezvýznamné bolo v tejto časti chotára zemepánske rybnikárstvo od 16. st. Z písomných správ je zrejmé najvýznamnejšie postavenie mestečka Chtelnice na celom okolí nielen počtom obyvateľov, ale aj hospodárskym významom. Počtom obyvateľov nezaostávala ani za niektorými väčšími a významnejšími mestami. Brzdou rýchlejšieho rozvoja bolo nielen poddanské postavenie, ale aj časté prírodné pohromy, epidémie. Postavenie mestečka sa upevnilo obnovením výsadnej listiny z roku 1423 za panovníka Rudolfa II. roku 1589. Aj túto listinu chránil donedávna archív smolenického panstva, dnes jej osud nie je známy.

Sobášom dedičky Anny Márie Ungnádovej s grófom Tomášom I. Erdődym (1558 – 1624) sa od druhej polovice 16. st. dostalo dobrovodské panstvo a sním aj Chtelnica do vlastníctva zemepanského rodu, ktorý postupne získaval postavenie na západnom Slovensku. Zemepáni definitívne preniesli sídlo správy panstva do chtelnického kaštieľa, čím získalo aj mestečko. Naďalej sa rozširovali výsady tohto strediska remesiel, trhov, jarmokov. Od začiatku 17. st. zvyšoval sa podiel miestneho vinohradníctva tiež v záujme zemepána, ktorému prinášalo väčší zisk. Chtelnica ležala v okrajovej severnej časti malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Dobrovodské panstvo najčastejšie malo spoločného vlastníka so smolenickým panstvom, správa sídlila na smolenickom hrade. Napriek tomu aj v chtelnickom, vtedy renesančnom kaštieli, vydával zemepán nariadenia platné pre celé dobrovodské panstvo.

Pre ďalší rozvoj mestečka Chtelnice zohrala významnú úlohu privilegiálna listina z roku 1611, ktorú vydal vo Viedni panovník Matej II. na príhovor grófa Tomáša I. Erdődyho. Listina potvrdzovala i rozširovala trhové právo mestečka. Honosne formulovaný dokument pre zásluhy grófa Erdődyho i na základe žiadosti richtára, prísažných i celej obce Chtelnice potvrdil právo konať tri výročné jarmoky udelené dávnejšie predchodcami panovníka a rozšíril ich na štyri ročne, spolu s týždennými trhmi. Termíny jarmokov sa určovali podľa sviatkov a to 20. januára na sv. Fabiána a sv. Šebastiána, 20. apríla na nedeľu Mieserere, 24. júna na sviatok sv. Jána Krstiteľa a 16. októbra na sv. Havla. Privilégium zaručovalo slobodu i právo zúčastňovať sa na jarmokoch v mestečku nielen tunajším obyvateľom, ale tiež kupcom z blízkeho i vzdialeného okolia. Pomerne dobre zachovaná pergamenová listina tohto privilégia s visiacou voskovou pečaťou panovníka Mateja II. v minulosti starostlivo chránená v richtárovom sídle, je dnes uložená v Štátnom okresnom archíve v Trnave.

Uvedenú privilegiálnu listinu potvrdzovala a rozširovala nová výsadná listina, ktorú vydal 16. júna 1712 na Bratislavskom hrade panovník Karol VI. za prítomnosti kancelára grófa Mikuláša Illešházyho. Jarmočné právo mestečka Chtelnice sa rozšírilo za 4 na 6 výročných jarmokov, dva posledné pripadali na sv. Jozefa, 19. marca a sv. Bartolomeja, 24. augusta. Nie každé mesto malo právo konať toľko jarmokov, veď samotné mesto Trnava konalo len 8 jarmokov do roka. Jarmoky sa tešili pozornosti nielen tunajších obyvateľov, ale aj návštevníkov zo širokého okolia. Je to doklad rozvinutých remesiel i trhových vzťahov, v neposlednom rade záujem zemepána, ktorý poberal z jarmokov polovicu čistého zisku ročne, druhá časť zostala mestečku. Jarmoky sa nekonali iba pre poľnohospodárske produkty, ale v rovnakej miere i viac pre výrobky cechových remesiel jednak domácich, ale aj cudzích výrobcov.

Medzi staršie výsady mestečka Chtelnice patrilo aj mýtne právo, roku 1623 je tu uvedený mýtnik Ondrej Pankavič alebo Palkovič. Obec sa nachádzala na rozhraní dvoch žúp Bratislavskej a Nitrianskej, susedné Dechtice delila riečka Blava medzi obe Župy. So Smolenicami bola Chtelnica spojená štátnou cestou – hradskou.

 

SAMOSPRÁVA ZEMEPANSKÉHO MESTEČKA CHTELNICA

Na základe udelených niekoľkých starších výsad malo mestečko vyššie organizovanú samosprávu, ktorou sa odlišovalo od dedín na panstve. Obyvatelia mestečka mali právo voliť si mestskú radu, richtára alebo prv fojta, členov rady, čiže prísažných alebo konšelov. Voľbu richtára však musel potvrdiť zemepán, patrón mestečka. Písomnú agendu richtára i mestského úradu vykonával zvyčajne mestský notár, podpisovaný od 18. st. menom. Zastával spravidla funkciu rechtora, čiže učiteľa organistu, prípadne mal iné povinnosti. Za richtára volili najčastejšie iba váženého mešťana, zámožnejšieho obyvateľa, ktorý už prv zastával funkciu napr. cechového majstra. Funkciu preberal richtár pravidelne po Vianociach, v úrade zostával rok, niekedy i viackrát po sebe, ako možno zistiť z mestskej knihy mestečka Chtelnice. V 18. st. malo mestečko dvoch richtárov, druhý sa nazýval panský richtár. Mestský richtár nemal ľahkú úlohu, na jednej strane obhajoval výsady a práva mešťanov, na druhej strane vykonával príkazy zemepána medzi poddanými mestečka. Medzi povinnosti richtára patril napr. dozor nad vyberaním poddanských poplatkov, súdenie menej závažných priestupkov a vynášanie trestov, vybavovanie sťažností miestnych obyvateľov. Funkciu strážcu verejného poriadku v mestečku mal na starosti hajtman podriadený richtárovi. Úradné úkony sa vybavovali za prítomnosti prísažných, ich počet sa pohyboval od 6 až po dvoch v neskorších obdobiach, ako to dokazuje mestská kniha mestečka. Prísažných aj notára mestečka volili obyvatelia, im sa za svoj úrad zodpovedali.

Medzi vyvolených funkcionárov mestečka sa zaraďovali v období feudalizmu i neskoršie perej (pereg) s konšelmi alebo hájnikmi, ktorí vykonávali dozor a povinnosti vo vinohradníctve. Aj oni udržovali vlastnú písomnú agendu, z ktorej sa však zachovala len perecká kniha z 18. a 19. st. Právomoc richtára i mestskej rady sa vzťahovala tiež na kúpnopredajné, testamentárne veci obyvateľov, mali chrániť záujmy mešťanov pred cudzincami. Nariadenia richtárskeho úradu dostávali úradnú platnosť potvrdením obecnou pečaťou. Najcennejším dokladom písomností mestečka je mestská kniha Chtelnice. Obsahuje veľmi cenné údaje o histórii mestečka od konca 16. do začiatku 18. st., je v súčasnosti najstaršou zachovalou obecnou knihou tohto druhu v okrese Trnava. Podáva množstvo zápisov o kúpe i predaji, o darovaní nehnuteľností, polí, lúk, kopaníc, o výmene majetkov a podobne. Obsahuje tiež hnuteľné predmety, mená obyvateľov, názvy častí chotára, polí, lúk, rôzne miery a váhy, obiehajúce platidlá. Zápisy v knihe sa týkajú nielen mešťanov, hlavne remeselníkov, ale aj poddaných roľníkov. Celým obsahom dokumentuje mestská kniha slovenský pôvod prevažnej väčšiny chtelnických obyvateľov. Od konca 16. i v priebehu 17. st. nachádza sa v obci veľa priezvísk obyvateľov, ktoré sa vyskytujú aj dodnes, napr. Bocán, Bučko, Bašnák, Hlaváč, Krišlo, Mráz, Polák, Ostrovský, Polakovič, … na druhej strane množstvo slovenských priezvísk pôvodne rozšírených dnes už nejestvuje, ich nositelia sa vysťahovali alebo vymreli, napr. Baniar, Ruka i Rukovič, Trebiský, Palkovič, Coloni, Neverický, Svatoš, Hladomer, Palovič, Bukovič, Benci. Málo priezvísk prezrádza chorvátsky či maďarský pôvod. Zápisy v knihe okrem niektorých letopočtov na začiatku, sú písané vtedajšou slovenčinou pomiešanou s prvkami miestneho nárečia, v staršom období pomerne hodne, neskôr len veľmi málo českými slovami alebo zvratmi. Ako ukážka poslúži stále používaná formulácia úvodných textov zápisov: Za rychtarství mudreho a opatrného muža… a konšalov jeho… stala sa jest zmluva dokonana mezi susedy zdejšimi… stratniva… Spomedzi množstva richtárov mestečka v knihe spomeňme aspoň niektorých: roku 1598 Juraj Krišlovič, roku 1599 Ján Pripkovič, roku 1600 Jamrich Krišlo, 1602 Ondrej Mráz, 1614 i 1628 Ondrej Palkovič, 1640 Ján Baniarovič, 1650 Juraj Markovič, 1670 Jakub Palovič, 1699 Štefan Ostrovský, 1700 Michal Kováč, 1704 Ján Hlúch. Pozornosť si tiež zasluhujú názvy častí chotára uvádzané v knihe, prevažná väčšina z nich sa zachovala s nepatrnými jazykovými zmenami až do súčasnosti, čo dokazuje, že pôvodné domáce pomenovania majú stáročné trvanie, napr. Strednánske, Na rovném poli, Lipiny, Plešivá, Brnošíni, Ščeklín, Raková, Čížová, Holé vrchy, V rajnách, Vlčé hory. Naopak niektoré chotárne názvy bežné v 17. st. dnes už zanikli alebo nie sú známe väčšine dnešných obyvateľov obce: Prosne alebo Na prosnách, Tusina lúčka, Na suchej Blave, Pod dubím, Nad svatým stokem, čo bude asi prameň pri Róchu, Vlčovské – časť Strednánskeho, V orhinách, Na dubravicách, Na kylavém vršku, na Lachovej pri Víteku.

Pozoruhodné sú tiež dobové výrazy, zvraty, miestne pomenovania, ktoré súčasníkovi už máločo hovoria, ako sedlišče, stanovišče, mlynišče, hošták, polhošták. Zo starých používaných mier a váh sú to napr. okov, pinta, holba, z dutých mier merica i polmerica alebo mecka, ktoré bežne používali v 16. – 18. st. Sprvu mali vlastnú mericu, len neskôr ju zamenili za trnavskú alebo bratislavskú mericu.

Podľa desiatkových registrov Nitrianskej župy sa v roku 1579 výrobou vína v Chtelnici zaoberalo 219 osôb. Zaujímavé údaje o produkcii vína v Chtelnici pre 16. – 18. st. uvádza Š. Kazimír.

 

Rok Počet okovov vína Rok Počet okovov vína Počet okovov vína Rok
1551 830 1578 868 1604 1270
1552 4002 1579 3252 1615 1042
1553 2478 1580 2043 1616 485
1554 2737 1581 2917 1672 879
1568 2860 1585 2554 1679 3253
1569 1580 1586 4032 1680 2294
1570 1102 1600 586 1681 282
1573 945 1601 193 1685 843
1574 1415 1602 489 1687 338
1576 572 1603 188 1724 849

 

Medzi množstvom zaujímavých zápisov v knihe je i záznam zo 16. septembra 1607, ktorým richtár, úrad mestečka i celá obec vyhlásili zákaz cudzím obchodníkom predávať v mestečku Chtelnica svoje víno bez povolenia richtára, čo sa vzťahovalo aj na susedné dediny. Dokazuje to, že miestni vinohradníci dorábali väčšie množstvo vína, ktoré chceli sami predávať. Iné záznamy v mestskej  knihe nepriamo dokazujú spustošenie mestečka i susedných dedín tureckými vpádmi, najmä roku 1663. Po nich zostávalo viac sedliackych usadlostí opustených užívateľmi, načo zemepánska vrchnosť dávala opustené usadlosti novým ľuďom, ktorí sa dostávali do poddanskej závislosti. Záznamy o tom na príkaz grófky Judity Amadé Erdődy museli dať do mestskej knihy. Zápisy z iného významného roku 1683 po porážke tureckého vojska pri Viedni v mestskej knihe sú tak poškodené, alebo chýbajú celé strany s cennými údajmi obdobia. Mestečko Chtelnica v minulosti užívalo pečať, na ktorej je zobrazený symbol sv. Jána Krstiteľa – veľkonočný baránok. Stopy po pritlačenej pečati sa zachovali na liste Chtelnice mestu Trnava z 28. decembra 1531. Pochádza pravdepodobne už z prvej polovice 15. st. Strieborné pečatidlo – typárium mestečka z roku 1610 o priemere 30 mm z nápisom: SIGILLVM. OPPIDI. VITENCE. A. D. 1610, má zachované odtlačky pečatí napr. na listinách z rokov 1631 a 1724. Tieto údaje dokazujú tiež riadne organizovanú administratívu mestečka hlavne v 16. – 18. storočí.

 

PODDANSKÉ VZŤAHY MESTEČKA V 16. – 17. STOROČÍ

Hoci sa pomerne veľa obyvateľov Chtelnice oddávna zaoberalo remeslami organizovanými v cechoch, ktorých výrobky sa predávali nielen na domácich trhoch, predsa väčšina obyvateľov mestečka sa zaoberala poľnohospodárstvom. To sa rozvíjalo na základe poddanských vzťahov, v závislosti od zemepána. Feudálne vzťahy v rôznych formách sa upevňovali po stáročia. V Chtelnici sa však často v mnohom odlišovali od okolitých dedín. Vcelku sa vzťahovali najmä na želiarske a podželiarske rodiny. Výsadné postavenie mestečka umožňovalo väčšine jeho obyvateľov upravovať na kratšie či dlhšie obdobie vzťahy k zemepánovi. Napr. skoro celé 17. st. sa nahradzovala robota na panskom peňažným poplatkom. Tiež majetkovo právne transakcie v mestskej knihe, kúpa, predaj nehnuteľností sa uskutočňovali slobodne pred mestským úradom, bez priamej závislosti od zemepána, väčšina obyvateľov mestečka mala dedičné právo majetkové i sťahovania sa. Vzťahovalo sa nielen na kopaničiarske, ale aj urbárske pozemky, bez dodatkov o opustenom či zadĺženom majetku. Poddanské vzťahy v mestečku dokumentujú zachované urbáre, ako obraz hospodárskych i sociálnych pomerov obyvateľov. Urbáre tiež názorne dokazujú prehlbovanie majetkovej diferenciácie usadlostí. Klesal počet vlastníkov celej usadlosti či lánu, naopak stúpal počet vlastníkov polovičných, štvrtinových až osminových usadlostí, podželiarov, bezzemkov.

Najstaršie urbáre Chtelnice sú z prvej polovice 16. st. a to z roku 1532, v ktorom je zapísaných len 22 celých sedliackych usadlostí prevažne tiež chudobnejších, na druhej strane 26 opustených usadlostí. Mestečko platilo dane v sume 28 zlatých. Odráža sa tu celková situácia po tureckom vpáde i vojnové obdobie krajiny. Urbár roku 1549 dáva predpoklady zlepšenia sociálnych pomerov obyvateľov mestečka. Zachycuje 30 usadlostí platiacich daň od porty, uvádza len tri opustené domy. Vojnovú daň subsidium platili spolu od jednej usadlosti v sume 1 zlatý 30 denárov. Urbáriálny súpis roku 1551 určoval medzi povinnosťami poddaných odovzdať zemepánovi vo forme naturálnych poplatkov ročne 49 okovov vína, 32 a pol kríža i 15 snopov pšenice, 9 krížov desať snopov raže, 7 a pol kríža 36 snopov ovsa. Zvyšoval sa počet usadlostí platiacich daň od porty, v urbári roku 1553 32 a roku 1557 až 36 zdanených port.

Okrem zemepanských povinností platili obyvatelia mestečka tiež cirkevné poplatky predovšetkým v peniazoch do pokladnice ostrihomskej diecézy, sčasti miestnej fare. V roku 1576 sa v portálnom súpise uvádza, že v obci bolo 29 port, 26 želiarských usadlostí (inguilini), 4 opustené usadlosti a jedna pastierska usadlosť (pastoratis). Významným historickým prameňom vývoja poddanských pomerov v Chtelnici je urbár z roku 1614, ktorý predstavuje celú knihu cenných údajov. V mestečku zapísal 176 poddanských domov, v nich 74 celých usadlostí, 28 podželiarskych rodín nevlastnilo dom. Urbár potvrdzuje oslobodenie obyvateľov mestečka od vykonávania poddanských robôt i ďalších povinností na panskom za ročné výkupné 600 florénov. Peniaze platili dvakrát do roka. Robotu na panskom miesto Chtelničanov vykonávali poddaní z okolitých dedín, najmä z Dolného Lopašova, Nižnej a Dechtíc. Podobná úprava chtelnických povinností platila takmer v celom 17. st.

Od polovice 16. st. možno pozorovať rozširovanie zemepánskeho majera okolo chtelnického kaštieľa. Dialo sa na úkor poddanskej pôdy, zaberaním opustených pozemkov poddaných. To znamenalo zvyšovanie poddanských povinností, najmä roboty, i keď Chtelničania mali v tom už spomenuté výhody. Na začiatku 17. st. mal panský majer rozlohu 300 honov pozemkov, ďalšie polia pribudli premenou opusteného rybníka na dolnom konci chotára i pripojením opustených polí, viníc, čím sa alódium zvýšilo o 108 honov. Vojnové pomery prvej polovice 17. st., predovšetkým stavovské povstania postihli aj Chtelnicu, priniesli zhoršenie sociálnych pomerov. Poddanské povinnosti obyvateľov mestečka znova upravil dekrét, ktorý vydali roku 1638 v chtelnickom kaštieli zemepáni Juraj a Gabriel Erdődy. Znova obsahoval oslobodenie od povinnosti konať roboty na panskom i platenie naturálnych dávok náhradou za 700 zlatých florénov alebo 600 dukátov ročne na dva termíny. Obyvatelia mali povinnosť slúžiť vo vojsku, konať remeselnícke práce v objektoch kaštieľa, odovzdávať desiatok z obilia. Až po odpredaji 70 okovov z panských pivníc mohli obyvatelia predávať 30 okovov vlastného vína.

Aj pre nasledujúce obdobie základné údaje poskytujú urbáre. Podľa jedného roku 1644 mala obec jednu celú, osem polovičných, 29 štvrtinových, 12 osminových usadlostí, až 57 nemalo majiteľa. Dokazuje tiež značnú diferenciáciu smerom nadol. Podľa urbára roku 1657 malo mestečko 148 obývaných domov. Zemepanský majetok v obci spolu s majetkami ostatných dedín domínia spravoval správca alebo provizor, ktorý sídlil v objektoch kaštieľa. Okrem iného mal právomoc súdiť i trestať poddaných za priestupky pokutou až do 500 zlatých. Tak roku 1657 uväznil provizor Jankovič poddaného Jakuba Strapca, ktorý chcel odpredať dom s vinohradom, aby sa mohol odsťahovať z panstva grófky Judity Amadé Erdődy. Obvinenému nezostalo iné, iba za pomoci ručiteľa zemana Horvátha znova sľúbiť poslušnosť grófke.

Okrem zemepána malo svoje majetky v mestečku tiež niekoľko kuriálnych zemianskych rodov. Už v 16. st. tu mala byť šľachtická kúria Gašpara Horvátha, v 17. st. Dejteovci, Radvániovci, Markót, v 18. st. Adámfy, Zmertich alebo Zmerth, Rožic… V podstate patrili k príslušníkom chorvátskych alebo maďarských rodov. Prisťahovali sa sem pred hroziacou tureckou expanziou na sever.

Za vrcholného feudalizmu povinnosti chtelnických poddaných k zemepánovi sa riadili všeobecne platnými vzťahmi, ak sa neupravili ináč vo forme zmluvy ako v 17. st. Predovšetkým mali formu peňažných poplatkov a to ako poddanský úrok čiže cenzus, celoročný nájom za dedičné užívanie pôdy poddaným. Chtelničania splácali cenzus v troch ročných termínoch, na Juraja, na Michala po 30 zlatých a na Vavrinca 16 zlatých ako poplatok na panskú kuchyňu namiesto naturálnych dávok. Ďalší urbariálny súpis z konca 17. st., roku 1691, keď už neplatilo výkupné z robotných povinností, určoval poplatok za usadlosť ročne 11 zlatých 20 denárov, ktoré zarobil robotník až za 5 mesiacov, polovičná usadlosť odvádzala 5 zlatých a 60 denárov atď. Robotník zarobil v 17. st. priemerne za deň 15 – 16 denárov, začo si mohol kúpiť nevykŕmenú hus, pol druha holby masla a tri libry tvarohu. Okrem uvedených hlavných povinností mali poddaní viacej menších. Roku 1614 platili obyvatelia Chtelnice za užívanie pasienkov zemepánovi spolu 16 zlatých, v obci sa museli odpredať tri sudy panského vína o tri denáre drahšie ako víno ostatných výrobcov, roku 1638 čapovali 50 okovov panského vína o dva denáre drahšie ako ostatné. Nebolo zvláštnosťou, že v rámci toho istého panstva výška poplatkov medzi všetkými obcami nebola rovnaká. Na začiatku 18. st. v Chtelnici na pozemkoch vo vlastníctve Erdődyovcov platil ročný cenzus 11 zlatých 20 denárov, zatiaľ čo v časti dočasne ovládanejj Coborovcami poddaní odvádzali až 14 zlatých 80 denárov. Pokiaľ nebývali zmluvne oslobodení od naturálnych poplatkov, platili obyvatelia napr. roku 1614 od celej usadlosti 16 kurčiat, zatiaľ čo v Naháči len 12 a v susednom Lopašove 10. Ročne odovzdávala usadlosť aj jeden funt šafránu, Dechtice len pol funta a Kočín, Lančár, Šterusy spoločne jeden funt. Okrem zemepanského deviatku platili poddaní tiež cirkevný desiatok. Všetky poplatky sa odvádzali z obrábanej pôdy, na dobrovodskom panstve z kopaníc. Deviatok, ktorý presahoval výškou cenzus, sa odvádzal v naturáliách, neskôr v peňažných poplatkoch.

Osobitný poplatok sa odvádzal tiež z chovu dobytka, roku 1696 od každej ovce ročne dva denáre ako desiatok a štyri denáre deviatku. Zo starodávneho vinohradníctva v Chtelnici nemalé zisky plynuli i zemepánovi. Značnú časť úrody svojich viníc museli poddaní odvádzať do zemepánových pivníc. Vrchnosť prísne stíhala i trestala poddaných, ktorí zanedbávali či dokonca sa pokúšali opustiť vinohrady. Chtelničania obrábali najviac viníc na dobrovodskom panstve. Napr. roku 1614 až 220 roľníkov obrábalo vinohrady, aj keď prevažne na malej ploche. Vinohrady dokonca zaberali väčšiu rozlohu ako dnes. Z pereckej knihy mestečka sa dozvedáme, že sa vinice nachádzali pod Čížovou, na Holom vrchu, V rajnách, teda v častiach, kde dnes o nich niet ani stopy, pritom sa víno dorábalo aj v tých častiach, kde sú vinice v súčasnosti. Ešte v polovici 16. st. vlastnili vinice skoro výlučne poddaní, zemepanské vinice vo veľkom začali až utváraním majerov na hospodárstvach v réžii zemepána. Od 17. st. opustené poddanské i zemianske vinice zaberala vrchnosť, stali sa súčasťou pozemkov majera. Zabraté vinice i polia si nadlho zachovávali názvy pôvodných majiteľov, dlho sa uvádzali choréniovské vinice. Pomerne v krátkom čase pripojili k panskému majeru 26 viníc rozlohy 189 kopáčov, alebo 15 osmín a 9 kopáčov. Hodnota niektorých viníc dosahovala 100 až 130 zlatých, čo na začiatku 18. st. predstavovalo viac ako dvojročný zárobok robotníka. Podrobné informácie o kúpe a predaji viníc poskytuje perecká kniha mestečka z rokov 1719 – 1852. Víno v mestečku sa predávalo vo dvoch ročných obdobiach, v lete od Juraja po Michala zo zemepanských pivníc, v druhej časti roka mohli obyvatelia odpredávať vlastné víno. Miestni vinohradníci sa neraz bránili konkurencii obchodníkov z iných významnejších vinárskych oblastí, ktorí sem prichádzali predávať víno. V pestovaní vína striedali sa obdobia prosperity s úpadkom. Napr. na začiatku 18. st. následkom dlhotrvajúcich vojen ako aj epidémií moru poklesol v Chtelnici počet viníc a ich rozloha dosahovala iba 300 kopáčov, čiže vyjadrené rozlohou 25 uhorských jutár. Na ochranu vlastných záujmov utvorili si vinohradníci samostatnú organizáciu s perejom a prísažnými, čiže hájnikmi, ktorí dozerali na vinice, viedli úradnú agendu o predaji, kúpe a iných akciách s vínom. V mestečku sa tiež odpredávalo pivo z panského pivovaru, ktorý založili v areáli kaštieľa v druhej polovici 17. st. Obyvatelia mestečka museli odkúpiť ročne 5 sudov piva v cene 12 denárov za holbu, čo v porovnaní s cenou vína bolo pomerne vysoké a nepripúšťala sa konkurencia, kúpa lacnejšieho piva z okolitých pivovarov. Chmeľ sa dorábal v Smoleniciach, v Chtelnici nie je doložené jeho pestovanie. Lieh za dosť nízky poplatok mohli páliť aj súkromne. Vykonávanie roboty na panskom, alebo ako sa hovorilo „chodenie na porádku“, patrilo medzi hlavné povinnosti i na dobrovodskom panstve. Obyvatelia mestečka Chtelnice na základe dohody so zemepánom nemuseli dlhšie obdobie vykonávať robotu s výnimkou želiarov a podželiarov. Ako ukladal rubár roku 1614 muselo desať želiarskych rodín robotovať pre udržovanie fary, šesť takých istých rodín pre školu i organistu.

Po zrušení dohody o výkupnom a zavedení jednotného tereziánskeho urbára roku 1768 v celom Uhorsku, museli aj chtelnickí obyvatelia robotovať na panskom či odvádzať poplatky ako ostatní poddaní. Napr. roku 1773 museli poddaní, ktorí mali vlastný záprah vykonať robotu za 1345 dní, poddaní bez vlastného záprahu až 2212 dní ročne. Na dobrovodskom panstve sa počet odpracovaných dní vždy presne nevyžadoval, na panskom majeri pracovali poddaní podľa toho, ako si vyžadovali poľnohospodárske práce, nie podľa stanoveného počtu dní. V tomto smere snáď ich postavenie bolo lepšie ako na iných panstvách.

Kvalitnejšie remeselnícke, predovšetkým však odborné umelecké práce na objektoch kaštieľa vykonávali platení remeselníci, odborníci pozývaní zemepánom až z cudziny, predovšetkým maliari, stavitelia. Zo zachovaných účtov sa dozvedáme, že napr. murár za vymurovanie jednej štvorcovej siahy muriva zarobil 50 denárov a dve holby piva. Sluhovia na panstve dostávali za prácu skoro výlučne naturálie, obilie, jedlo, obuv, odev.

Medzi významnejšie zdroje zemepánskych príjmov v období feudalizmu patrili tiež mlyny. V urbári roku 1614 v Chtelnici je uvedených 5 mlynov, z nich tri mali v prenájme od pána nájomcovia za ročný poplatok 60 meríc pšenice a dva vykŕmené bravy. Prenajímal sa tiež školský mlyn, ktorého nájomcovia mali odovzdávať ročne škole alebo rechtorovi 30 meríc pšenice i vykŕmenú ošípanú. Jedna merica pšenice v tomto období mala cenu do 30 denárov, teda ročný prenájom mlyna v peniazoch dosahoval 9 zlatých. Podobne od prenájmu farského mlyna, ktorý výsadou roku 1423 daroval vojvoda Štibor tunajšej fare, sa odovzdával ročný nájom 30 meríc pšenice i raže. Celkove v 17. – 18. st. jestvovalo v Chtelnici najmenej 6 prípadne 8 mlynov, ak berieme do ohľadu ich majiteľov i uvádzané lokality: mlyn pri Vítoku, na Šivavej, v Rakovej, Makové, Pod Čížovou, pod horným kostolom, pri kaplnke sv. Juraja (terajší dolný kostol) mlyn pri rybníku za dolným koncom. Niektoré z lokalít sa uvádzali pravdepodobne nepresne, alebo šlo o jeden a ten istý objekt, napr. v Rakovej – na Šivavej.

Mäsiarsku živnosť, pôvodne regálne právo vlastnil tiež zemepán, v Chtelnici ju dával do prenájmu, podmienky sa menili. Roku 1726 traja mäsiari židovského pôvodu platili do roka spolu 138 zlatých nájomného, v 17. st. je záznam o platení 20 funtov loja a volskej kože za rok.

 

EKONOMICKO – SOCIÁLNY VÝVOJ V 17. – 18. STOROČÍ

Celé 17. a začiatok 18. st. je v histórii západného Slovenska poznačené nepokojmi, vojnami a stavovskými povstaniami pri stálej hrozbe tureckých vpádov na naše územie. Uhorské a sedmohradské povstania proti habsburskej monarchii sa neraz odohrávali až pri Trnave a Bratislave. Ani jedna z bojujúcich strán nešetrila domáce obyvateľstvo, zvýšený útlak znášali poddaní, navyše utrpeli najväčšie škody na majetku, na úrode, čo malo za následok hlad, biedu dovŕšenú epidémiami. Na začiatku 17. st. na Považí i na okolí Trnavy operovalo povstalecké vojsko Štefana Bočkaia, v začiatkoch tridsaťročnej vojny roku 1618 – 1622 zasiahlo oblasť povstanie Gabriela Betlena a skoro súčasne sa tu usadilo aj cisárske žoldnierske vojsko. Pravdepodobne roku 1633 vtrhol do blízkeho okolia turecký vojenský oddiel. Za povstania Juraja Rákociho v roku 1640 opúšťalo obyvateľstvo zo strachu vo veľkom počte svoje majetky, domy, i polia. Podľa zápisu urbára roku 1640 v Chtelnici zostalo 57 opustených usadlostí.

Samozrejme, že tieto pohnuté vojnové obdobia spôsobili úpadok, stagnáciu hospodárskeho vývoja mestečka, hoci sa tento úplne nezastavil. Veď práve roku 1611 dostalo mestečko výsadnú listinu na jarmoky a trhy, čo dokazuje rozvoj cechových remesiel, výrobu pre trh. Ani druhá polovica 17. st. nepriniesla zlepšenie pomerov, túžený pokoj. Vojnové pustošenie zasiahlo mestečko Chtelnicu roku 1663, keď turecký vojenský oddiel prepadol oblasť stredného Považia, okolie Piešťan a Trnavy. Záznamy sú o postihnutých obciach dobrovodského panstva, medzi nimi Dechtíc i Chtelnice. Obyvateľstvo sa zachraňovalo buď útekom do hôr a lesov, alebo v budovaných podzemných úkrytoch priamo v obci pospájaných systémov chodieb, ich zbytky poznali pamätníci donedávna. Turci skoro dvadsať rokov ovládali západné Slovensko až po Hlohovec. Po uzavretí mieru s Osmanskou ríšou ako protiváhu za pevnosť Nové Zámky dal panovník Leopold I. vybudovať v rokoch 1665 – 69 pevnosť Leopoldov. Turecké vpády zachovali sa nadlho v pamäti ľudu, ktorý o nich vytvoril tradíciu, povesti, balady i piesne. V Chtelnici vraj v čase nebezpečenstva na Holom vrchu (podobne v Lančári na Strážnom vrchu) bývali strážne hliadky, ktoré ohňom oznamovali nebezpečenstvo tureckého vpádu, zachovali sa tiež rozprávania o hrdinoch v boji v Turkami.

V osemdesiatych rokoch 17. st. trpelo západné Slovensko stavovským povstaním, ktoré organizoval Imrich Tőkőli ako spojenec Osmanov. V lete v roku 1638 pritiahlo veľké turecké vojsko až ku Viedni, kde však utrpelo ťažkú vojenskú porážku aj zásluhou poľského vojska, ktoré viedol kráľ Ján Sobiesky. Vojnové udalosti aj veľká epidémia moru v rokoch 1680 – 81 zasiahli tiež mestečko Chtelnicu. Trvalou pamiatkou týchto udalostí zostala morová kaplnka sv. Róchusa postavená pred rokom 1688. Koniec 17. st. priniesol pokoj hlavne keď Turkov vyhnali z južných oblastí Slovenska. Postupne sa zlepšovali sociálne pomery aj v Chtelnici. Opustené usadlosti na dobrovodskom panstve dával zemepán do užívania novým usadlíkom, znížený počet poddaných nahradzoval sa zvyšovaním povinností ostatným. Veľmi častým sprievodným javom obdobia feudalizmu bývali živelné pohromy ako povodne a požiare. Aj v Chtelnici s úzkymi uličkami stavali sa domy prilepené na seba, so slamenými strechami z nepálenej hliny prípadne i z dreva. Nečudo, že požiare mali veľký rozsah, ničivé účinky na majetku i životoch, organizovaná požiarna ochrana prakticky nejestvovala. Ekonomický i sociálny úpadok v druhej polovici 17. st. spôsobil aj pokles počtu obyvateľov mestečka, hoci máme údaj, že v polovici 17. st. žilo v Chtelnici 1631 obyvateľov. Obec obývalo v prevažnej miere slovenské obyvateľstvo, malý počet rodín predovšetkým zemianskeho pôvodu mal maďarskú, prípadne chorvátsku národnosť, kým úradníci a služobníctvo v tunajšom kaštieli hovorilo najviac po nemecky. Samostatnú etnickú skupinu tvorilo židovské zoskupenie, asi 100 – 120 ľudí, hovoriacich po nemecky, neskôr už po maďarsky. Pri skúmaní pomerov tohto obdobia treba sa stále spoliehať najviac na urbáre.

Podľa majetkového súpisu z roku 1685, bezprostredne po ukončení vojnových udalostí, malo mestečko len 42 celých usadlostí, 36 štvrtinových usadlostí nemalo majiteľa. Urbár z roku 1691 uviedol v obci spolu 154 celých i polovičných sedliackych usadlostí, 74 želiarskych a podželiarskych rodín, už iba 16 opustených usadlostí. V tomto súpise sa prvýkrát uvádzajú aj remeselnícke zamestnania v Chtelnici, menovite sa spomína 25 remeselníkov, pravdaže väčšina z nich zároveň pracovala tiež v poľnohospodárstve. Zaznamenávali sa aj iné drobné povinnosti poddaných voči zemepánovi, museli sa zúčastňovať pri strážení objektov kaštieľa, používať vlastné povozy pre potreby zemepána do vzdialenosti dvoch míľ od kaštieľa, používať vlastné povozy pre potreby zemepána do vzdialenosti dvoch míľ od kaštieľa, z polovice výročných jarmokov v Chtelnici vyberal zemepán mýto. Obyvatelia mestečka mali zakázané loviť ryby v potoku pretekajúcom cez obec. Aj roku 1691 sa uvádza 5 mlynov, jeden z nich však bol opustený. Zemepánsky pivovar pri kaštieli mal v polovici 18. st. v prenájme Ondrej Molnár, obyvatelia mestečka museli kupovať tu vyrábané pivo.

Po krátkom období pokoja, začiatok 18. st. priniesol nové utrpenie v podobe najväčšieho stavovského protihabsburského povstania, ktoré organizoval František Rákoci II. Kuruckí povstalci, ako sa všeobecne nazývali, vybojovali jednu z vojenských bitiek s cisárskymi oddielmi labancov pri Trnave roku 1704, cisárske vojsko vedené generálom Sigbertom Heisterom prechádzalo roku 1705 z Trstína cez Chtelnicu smerom na Vrbové proti povstalcom. Pravdepodobne z tohto obdobia pochádza aj názov Husárskej ulice a pamiatkou je tiež prícestná kaplnka pri ceste do Dechtíc. Porážkou stavovského povstania, uzavretím mieru roku 1711 nastalo dlhšie obdobie pokoja, hospodárske a sociálne pomery sa však stabilizovali o niečo neskôr.

Podľa urbariálneho súpisu roku 1715 platilo dane 109 sedliackych a 30 želiarskych usadlostí mestečka. Počet nemajetných rodín sa neuvádza, naopak bývalo tu do 10 rodín libertínov na kuriálnych majetkoch, ktoré nepodliehali zdaneniu. Samostatnú, skoro úplne oddelenú skupinu obyvateľov mestečka tvorilo židovské etnikum s vlastnou náboženskou organizáciou. Do obce sa prisťahovali pravdepodobne koncom 17. a začiatkom 18. st. z Čiech a Moravy. Obývali dolnú časť mestečka, kde si postavili modlitebnu, školu, cintorín. Cintorín sa spomína v prvej polovici 18. st., zanikol v nedávnej dobe. Zamestnávali sa najviac obchodom, prenajímali od panstva regálne práva, najviac výčap piva, vína, predaj mäsa, kupovali polia, vinice, ktoré za úžernícke úroky dávali do prenájmu.

Sústavné i vcelku presné údaje o pohybe obyvateľstva mestečka možno sledovať až do roku 1695, odkedy sa zachovala a viedla matrika narodených, zomrelých i sobášov na fare. Z nej vyplýva, že od roku 1700 skoro neustále sa zvyšoval počet narodených detí, súčasne však rástol aj počet zomrelých, v závislosti od opakujúcich sa epidémií. Zvlášť vysoká bola detská úmrtnosť, ktorú zvyšovali tiež nákazlivé choroby. Zdravotnícka ochrana nemala príliš vysokú úroveň, čo platilo všeobecne. Údaje z matriky sú zaujímavé. Už roku 1695 narodilo sa v Chtelnici 59 detí, hoci obec mala menej ako dvetisíc obyvateľov, zomrelo iba 16 ľudí, sobášilo sa 6 párov. Roku 1700 sa narodilo 73 detí, zomrelo 17 ľudí, sobášilo sa 5 párov. Je to veľmi nízky počet sobášov, závisel pravdepodobne od úmrtnosti, ináč je známe, že prevažovali rodiny s viacerými deťmi. Roku 1707 sa narodilo 66 detí, zomrelo až 89 v dôsledku epidémie. Veľká epidémia moru si vyžiadala roku 1713 v Chtelnici 124 obetí, iná hromadná nákaza roku 1720 spôsobila smrť 95 ľudí. To všetko obsahuje matrika ako verný obraz tých čias. Napriek veľkým stratám na ľudských životoch pôrodnosť neustále stúpala, roku 1725 sa narodilo 101 detí, roku 1728 111, roku 1735 113 a roku 1747 neuveriteľných 126 narodených! Pritom počet obyvateľov v mestečku neprevyšoval počet dvetisíc, alebo len o desiatky. Z toho plynie, že na 1000 obyvateľov sa narodilo až 60 detí. Aj napriek vysokej pôrodnosti prirodzený prírastok zvyčajne nedosahoval vysokú úroveň, veď napr. roku 1747, v čase najvyššieho počtu narodených, zomrelo 170 ľudí, z nich najviac detí. Len preto počet obyvateľov mestečka po stáročia stagnoval. Podľa niektorých písomných prameňov možno usúdiť, že morálka aj za feudalizmu mala trhliny najmä medzi mládežou. Vzťahovalo sa to v prvej polovici 18. st. najviac na obdobie fašiangových neviazaných zábav. To je prípad predčasného dobrovoľného odchodu miestneho farára Komlóšiho z mestečka do Bratislavy, kde aj zomrel. Po zániku dobrovodského hradu na začiatku 18. st. sídlo správy domínia sa definitívne prenieslo do chtelnického kaštieľa. Tu sídlila zemepánska správa na čele s provizorom, sem prichádzal gróf na kratšiu či dlhšiu dobu. Zvýšeným nárokom museli vyhovovať objekty kaštieľa, najmä obytná časť sa prestavovala i reštaurovala viackrát, najmä v druhej polovici 17. st. a prestavba roku 1769 zmenila takmer úplne tvár kaštieľa z renesančného na neskorobarokový objekt. Úplne sa zmenil aj interiér, štýlovo prestavaný, prepychovo zariadený nábytkom, aby vyhovoval nárokom aj najvyššie postaveným návštevám, napr. pri tereziánskych oslavách roku 1775, kedy ho poctili osobnou návštevou najvyšší hodnostári krajiny.

Dobrovodské panstvo v 18. st. trvale zaberalo 12 obcí a to Chtelnicu ako sídlo s kaštieľom, Dechtice, Dobrú Vodu, Dolný Lopašov, Hradište pod Vrátnom, Jaslovce, Kátlovce, Lančár, Kočín, Nižnú, Osuské a Paderovce, na kratšie obdobie (začiatkom 18. st.) patrili sem mestečká Vrbové, Brezová pod Bradlom a Stará Turá. Niekoľko desaťročí v prvej polovici 18. st. si panstvo delili dva feudálne rody, Edődyovci a Coborovci. Služobníctvo aj úradníctvo v kaštieli sa značne diferencovalo, delilo sa podľa hodnosťí, od čoho záviselo odmeňovanie. Pravdaže niektoré údaje o príjmoch treba brať s výhradou.

Postavenie mestečka v Dobrovodskom panstve malo kladný vplyv na jeho hospodársky i sociálny rozvoj do polovice 18. st. Kým roku 1715, bezprostredne po vojnových udalostiach, platili v Chtelnici dane len traja remeselníci, roku 1753 štatistika takých vykazovala už 100. V polovici 18. st. prežívalo mestečko tiež prvý vrchol svojho populačného vývoja. Podľa kanonickej vizitácie Antona Révaia mala Chtelnica roku 1755 až 2064 obyvateľov. Približne na rovnakej úrovni sa počet obyvateľov v obci udržal skoro do konca 18. st. Aj v tomto období zachovali záznamy správy o niekoľkých ničivých živelných pohromách až katastrofálnych rozmerov, napr. požiare v rokoch 1730, 1746 – 47 a 17531, ktoré zničili nielen obývané domy, ale aj oba kostoly. Už v prvej polovici 18. st. pôsobili v mestečku dvaja lekári, odborne nazývaní chirgus, čiže ránhojič, jeden z nich mal pôsobisko v kaštieli. Lekáreň v obci v 18. st. nejestvovala. V matrike roku 1747 je uvedený v obci chirurgus Ján Sepeši, r. 1753 Karol Bibinger, roku 1761 znova Ján Sepeši, roku 1764 Jozef Weindl a iní. Najneskôr v polovici 18. st. zriadili v mestečku špitál, útulok pre chudobných, chorých opustených. Vtedy mal 12 lôžok pre chorých, ku ktorým chodieval lekár Imrich Nevedy. Kde sa nachádzal špitál správy nehovoria, pravdepodobne v objektoch starého obecného domu oproti dolnému kostolu. Vcelku zdravotná starostlivosť v mestečku s vyše dvetisíc obyvateľmi nedosahovala dostatočnú úroveň. Životná úroveň stála na nízkom stupni, dôkazom býval veľký počet nemajetných žobrákov. Priemerná dĺžka života obyvateľov v dôsledku vysokej úmrtnosti bola stále krátka.

Postavenie poddaných v Chtelnici v druhej polovici 18. st. sa sústavne zhoršovalo, zemepáni nebrali ohľad na starodávne výsady mestečka, ale zvyšovali poddanské povinnosti. Podľa urbariálneho súpisu z roku 1750 celá obec musela zaplatiť 1307 zlatých 48 denárov riadnej štátnej dane a 387 zlatých 30 denárov stoličnej, domácej dane. Podľa súpisu obyvateľstva nitrianskej župy z roku 1753 Chtelnica patrila do skupiny chudobnejších obcí podľa rozsahu kopaníc, ktoré tvorili až 40% pôdneho fondu v chotári, úrodnejšia pôda mala menšiu rozlohu. Prežívajúci málo rentabilný dvojpoľný systém obrábania pôdy neprinášal zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva. V Chtelnici naďalej zostávalo poľnohospodárstvo prvoradým zdrojom obživy väčšiny jej obyvateľov. V druhej polovici 18. st. ako na poddanskej tak i na majerskej pôde sa dorábali predovšetkým obilniny, raž, jačmeň, ovos, pšenica, z ostatných plodín hrach, šošovica, proso, vínna réva, krmoviny. Výnosy obilnín, pokiaľ ich možno sledovať presne, nedosahovali vysokú úroveň. Ťažkosti spôsobuje používanie rôznych mier a váh, meríc na panskom a poddanskom poli, výnosy sa udávali rôzne, ba na panskom sa ani neuvádzali. V polovici 18. st. pri výseve priemerne 5 bratislavských čiže 10 trnavských meríc na 1 hektár dosiahol sa čistý výnos obilia 2 – 4, najviac 5 meríc, to znamená len 2 až 3 krát vyšší, len na konci 18. st. možno pozorovať mierne zvyšovanie výnosov obilia v dôsledku rastu produktivity práce, používania nových lepších druhov osív. Nemožno zabudnúť tiež na významný sociálny moment súvisiaci so zrušením nevoľníctva v Uhorsku cisárom Jozetom II. v roku 1785 i keď poddanské pomery sa nezmenili.

Aj naďalej sa prehlbovala sociálna diferenciácia vnútri mestečka, zvyšoval sa počet nemajetných rodín, podželiarov a sluhov na panskom, rástol tiež počet árendátorov. Jestvovala tu tiež skupina slobodníkov – libertínov, ale roku 1753 iba sedem rodín. Patrili medzi osobne slobodných vlastníkov majetku, pôdy, nezáviseli od zemepána, preto dosahovali vyššiu úroveň ako poddaní sedliaci.

 

ROZVOJ REMESIEL A CECHOV V CHTELNICI

Remeselníci spolu s obchodníkmi netvorili v mestečku nikdy viac ako 40% z celkového počtu zamestnaných obyvateľov, a to ani na vrchole rozvoja remesiel v polovici 18. st. Zaslúžili sa však o to, že mestečko dostalo prívlastok poľnohospodársko – priemyselné. Je dokázané, že cechová remeselná výroba mestečka Chtelnice v 18. st., ba i skorej, prerástla významom miestny rámec, uplatnila sa rozsahom výrobkov i v celožupnej relácii nitrianskej župy. Správnosť tohto tvrdenia dokazuje napr.  roku 1753 súpis, podľa ktorého chtelnickí čižmári aj hrnčiari podľa počtu majstrov mali prvenstvo v nitrianskej župe. V tomto roku malo mestečko až 100 remeselníckych majstrov, čo dosiahlo len máloktoré vtedajšie mestečko, na druhej strane sú uvedení iba dvaja obchodníci. Dôkazom hospodárskej prosperity Chtelnice je aj kamenný epitaf čižmárskeho majstra Jozefa Trebického z roku 1737 v kaplnke Bolestnej Panny Márie na miestnom cintoríne. Celý historický vývoj mestečka do 18. st. utváral výhodné predpoklady pre rozvoj remesiel najmenej od 15. st. v Chtelnici, ak nie už skôr. Na dobrovodskom panstve zemepáni podporovali rozvoj remesiel a predovšetkým cechov iba v mestečku Chtelnici, organizovaných podľa vzoru a artikúl miest z Trnavy a Trenčína.

Na prvom mieste z remeselníkov sú uvedení tunajší krajčíri, ktorí si riadne organizovali cech s písanými artikulami už roku 1548, ktoré prevzali od trenčianskeho cechu krajčírov. Svojím významom i dĺžkou trvania v mestečku ich asi predčili domáci hrnčiari, ktorých výrobky pochádzajú zo 16. st. V 17. a 18. st. mali väčší význam tiež obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, všetci organizovaní v cechoch.

Treba zdôrazniť, že prevažnú časť remesiel tvorili domáci remeselníci slovenského pôvodu. Výnimku, aj to na kratší čas, predstavovali habáni, ktorí vynikli ako hrnčiari a džbánkári predovšetkým v susedných obciach, v Dechticiach a Dobrej Vode. V Chtelnici sa na krátke obdobie usadili habáni asi v druhej polovici 16. st., predovšetkým však ich kronikou písomne sú doložení v rokoch 1620 – 1623. V tomto období sa sem prisťahovali po vyhnaní z Moravy, založili si uzavretý dvor za podpory zemepána. Pochádzali z Damboříc na Morave, po krátkom čase však svoj dvor opustili, najneskôr roku 1623. V Dechticiach sa udžali až do svojho pokatolíčtenia na konci 17. st. Práve oni zasahovali do diania v Chtelnici. Roku 1650 prenajali od grófky Alžbety Edődyovej časť kaštieľa v Chtelnici za 30 tisíc forintov, Krištof Odler v službách Edődyovcov ako džbánkár získal v druhej polovici 17. st. zemianske výsady. V jedálni kaštieľa sa od Odlerovcov nachádzalo habánske nádobie, 5 bielych mís, 7 tanierov, 5 prelamovaných ovocných miesiek, z ktorých Národné múzeum v Budapešti vlastní signovaný tanier z roku 1679. Dechtickí habáni používali vo výrobe kvalitnú chtelnickú hlinu. Habánske vzory prevzali v 18. st. aj domáci slovenskí hrnčiari, džbánkari, chtelnickí hrnčiari si však zachovali vlastnú techniku výroby. Hrnčiarske výrobky, čo sa pripisujú habánom, mohli pochádzať od dechtických Odlerovcov, ktorí pracovali nielen pre potreby panstva v kaštieli. Pavol Jedlička mal vo svojej zbierke keramiky tiež habánske predmety pôvodom z Chtelnice, dva džbány a jednu nádobu.

Chtelnické hrnčiarstvo je svojím spôsobom výroby na západnom Slovensku svojrázne, osobité, žiaľ pre nedostatok zachovaného materiálu slabo preskúmané. Už podľa Hermana Landsfelda zo Strážnic na Morave by si pozornosť zaslúžilo. On sám v minulosti nazbieral v Chtelnici niekoľko tisíc kusov črepov na Pekelnej ulici a v priľahlých priestoroch dnešného námestia i v dolnom konci. Súbor keramiky (džbán, mliečniky) sa na Pekelnej ulici zistili aj pri výkope ryhy pre plynové potrubie v roku 1997. Priebežne ho datujeme do začiatku 18. st. Bohaté sú písomné záznamy o hrnčiarskych majstroch v Chtelnici, a to od začiatku 17. st. Už v urbári z roku 1614 je meno Andreas Hrnčar, ktoré umožňuje odvodiť zamestnanie jeho nositeľa. Z celkového počtu 25 majstrov remeselníkov v urbári roku 1691 sú ako hrnčiari zapísaní Ján Peklinsky, Ján Bohovic, vdova po Martinovi Hrnčarovičovi (alebo Hrnčarovi).

Písomné záznamy dokazujú, že chtelnickí remeselníci sa uplatňovali aj na okolí, dokonca v kráľovských mestách, napr. roku 1567 jeden zo spoluzakladateľov ševcovského cechu v Trnave sa menoval Juro Chtelnický, čiže pravdepodobne pochádzal z Chtelnice. Aj iní remeselníci z Chtelnice, ako hrnčiari, súkeníci, odchádzali do miest. Po prechodnom prudkom úpadku remesiel, keď roku 1715 sú v daňovom registri len traja majstri, a to dvaja klobučníci a jeden sklenár, v nasledujúcich desaťročiach nastal rýchly rozvoj miestnych remesiel s vyvrcholením v polovici 18. st. Podľa súpisu remesiel v Nitrianskej župe z roku 1753 v Chtelnici mali najväčší počet remeselníkov čižmársky cech, 25 majstrov, súkennícky 16, tkáčsky 13, hrnčiarsky a ševcovský po 11. Od prvého organizovaného cechu v 16. st. až po zrušenie v Uhorsku roku 1872 pôsobilo v Chtelnici vcelku 8 cechov a to krajčírsky v 16. – 18. st., tkáčsky a čižmársky v 17. – 18. st., hrnčiarsky v 17. – 18. st., ševcovský v 18. st., podobne i súkennícky, mlynársky v 18. st. v spoločenstve cechu nitrianskej župy a spoločný cech v 18. st. združujúci remeselníkov málo početných remesiel, kolárov, debnárov, kováčov, remenárov, stolárov, kamenárov a iných. Po zániku prv uvedených cechov vstúpili do spoločného cechu aj hrnčiari, krajčíri.

Medzi členmi cechov v obci nachádzame často remeselníkov z okolitých mestečiek a dedín, kde nejestvoval cech, patrili sem murári zo Smoleníc, čižmári z Brezovej pod Bradlom, Dolného Lopašova. Chtelnické cechy mali rovnakú organizáciu ako v mestách, vlastné cechové artikuly, cechovú agendu, volili cechmajstra – tatika, a to nielen majstri, ale i tovariši. V 18. st. bol v obci najväčším cechom čižmársky cech (25 majstrov), roku 1753 s rovnakým cechom v Nitre mu patrilo prvé miesto v župe. Čižmári, obuvníci, krajčíri, tkáči, súkenníci i hrnčiari mali najdlhšie organizované cechy v obci, ich tradícia zväčša pretrvala aj po zániku cechov v roku 1872 až do prvej polovice 20. st. Čo sa týka hospodárskeho významu, množstva a hodnoty vyrobeného tovaru, v druhej polovici 18. st. sa dostali na prvé miesto v mestečku súkenníci, ktorí stačili zásobovať nielen domáci trh, ale predávali aj na širokom okolí, zúčastňovali sa tiež významných celouhorských jarmokov na súkne v Trnave. Len roku 1753 mali súkenníci v mestečku 14 dielní, roku 1783 už len polovicu, zato však vyrobili až 1400 rífov súkna za celkovú hodnotu dvetisíc zlatých. Na začiatku 19. st. nastal úpadok súkenníctva v obci až nakoniec v súpise roku 1828 nie je uvedený v Chtelnici ani jeden súkennícky majster.

Už sme spomínali chtelnických hrnčiarov a džbánkárov, ktorí patrili medzi najvýznamnejších v Nitrianskej župe, pravda ich zručnosť, majtrovstvo nikto doteraz neohodnotil. Nevyrábali len jednoduché predmety dennej spotreby ako taniere a nádoby, ale tiež farebné mramorované nádoby, kachlice s figurálnymi alebo ornamentálnymi motívmi. Pestrosť i svojráznosť výroby sčasti dokazujú výskumy známeho moravského džbánkára, keramikára H. Landsfelda konané pred druhou svetovou vojnou. Dodnes sa zachovali priezviská majstrov hrnčiarov v obci predovšetkým v mene Putera. Hrnčiarstvo bolo v obci na úpadku od druhej polovice 19. st. V tomto období nastal v Chtelnici snáď ako v jedinom remeselníckom stredisku Nitrianskej župy silný úpadok remesiel, hoci v iných mestečkách naďalej prosperovali. Už v súpise z roku 1828 je v Chtelnici zapísaných iba 33 majstrov remeselníkov a 7 tovarišov. V polovici 19. st. menila sa tiež štruktúra remesiel zastúpených v mestečku, nastupujú nové odvetvia súvisiace najviac so stavebníctvom ako murári a tesári, z remesiel minulých storočí sa udržalo na úrovni najviac čižmárstvo. V úpadku remesiel v mestečku sa prejavoval celkový hospodársko – sociálny úpadok ako dôsledok vonkajších objektívnych podmienok. Nemalý podiel mali aj špecifické vnútorné podmienky v Chtelnici v dôsledku ťažkých živelných pohrôm konca 18. st. i veľkých epidémií. Celkový dosť veľký pokles počtu obyvateľov mestečka v prvej polovici 19. st. sa zákonite odrazil aj v poklese počtu remeselníkov. Nepomohli ani dávne výsady na jarmoky a trhy, obchod s dobytkom, či výsadné postavenie mestečka v rámci dobrovodského panstva. Podnikanie v obchode nepatrilo v Chtelnici medzi zamestnania typické pre domácich obyvateľov, po stáročia obchod ovládali židovskí podnikatelia a niekedy aj cudzinci, kupci z balkánskeho polostrova v Uhorsku ináč dosť rozšírení. V Chtelnici roku 1769 sa uvádza usadený obchodník gréckeho pôvodu, pravoslávny z balkánskej Kastórie. Do Uhorska sa prisťahoval ako dvanásťročný roku 1757, v Chtelnici býval už 4 roky. Predával koreniny a miešaný tovar.

 

 

historické pečate obce chtelnica

 

 

MESTEČKO NA KONCI 18. STOROČIA A V PRVEJ POLOVICI 19. STOROČIA

Celková prosperita v mestečku v polovici 18. storočia sa prejavila tiež v poľnohospodárstve. Podľa urbárskeho súpisu toku 1753 malo mestečko 307 celých a 16 polovičných usadlostí 16 polovičných usadlostí , 814 celých a trištvrte kopaníc, 66 urbariálnych stodôl. Z jednej kopanice veľmi často spojenej s vinohradom dosahoval sa výnos priemerne jeden a pol až dva okovy vína. Zo súpisu obyvateľov Nitrianskej župy roku 1753 možno sa dozvedieť ďalšie údaje o životných pomeroch obyvateľov Chtelnice. Obec zaplatila v roku 1750/51 812 zlatých 6 denárov riadnej, čiže normálnej dane, 240 zlatých 51 denárov domácich, čiže stoličných poplatkov, roku 1751/52 riadnej dane 980 zlatých 51 denárov, roku 1752/53 riadnych daní 973 zlatých 35 denárov stoličnej dane 108 zlatých 59 denárov. Urbár naďalej predpisoval , že tunajší výrobcovia mohli predávať víno z vlastnej úrody len v čase od Michala po Juraja, v cene za dve urny 1 zlatý 50 denárov, v druhej polovici roka sa mohlo predávať len víno z panských pivníc. Urbárske pasienky obec nevyužívala len pre seba, časť dávala do prenájmu obyvateľom Brezovej pod Bradlom za ročný nájom 4 zlatých. Tunajší mlynári podľa urbára tvorili samostatnú sociálnu skupinu. Poplatky sa tiež udávali zvlášť. Podľa urbára roku 1753 napríklad mali takéto povinnosti : mlynár Ján Holdoš platil zemepánovi ročne 12 bratislavských meríc pšenice a 2 florény mal župné dane. Štefan Ostrovský platil 40 meríc pšenice, 8 zlatých denárov peňažných poplatkov, Štefan Kudla 25 meríc  pšenice, 18 zlatých a 8 denárov peňažných poplatkov. Mlynár Imrich Báči odovzdával 7 a pól merice pšenice, v peniazoch 18 zlatých. Nájomca školského mlyna Dosič a Jurina odovzdávali ročne 7 a pól merice, 6 zlatých 4 denáre, podobne ďalší dvaja nájomcovia Prvý a Hlaváč. Za prenájom školského mlyna nájomca Martin Božek mal odovzdať ročne 21 a pol merice pšenice, 7 zlatých 8 denárov. Podľa toho malo mestečko vtedy 6 mlynov rozložených pri potoku od Viteka po rybníky za dolným koncom obce.

V polovici 18. storočia pred zavedením jednotného urbára prevládala nejednotnosť v urbárskych poddanských povinnostiach nielen medzi jednotlivými panstvami, ale dokonca i medzi obcami jedného panstva. Chtelnica mala niektoré úľavy i výhody oproti ostatným dedinám na panstve. Pri prijatí urbára roku 1767 sa povinnosti poddaných v Uhorsku v podstate vyrovnali, mestečko Chtelnica pokleslo na úroveň ostatných obcí. Úpravou poddanských povinností sa urbárska pôda stala vlastníctvom poddaných. Jozefínskou reformou, novým katastrom mala sa zdaniť tiež šľachtická pôda, to sa však pre odpor zemepánov neuskutočnilo. Nový urbár stanovil povinnosti poddaných vcelku takto : usadlosť s vlastným záprahom mala ročne odpracovať zemepánovi 52 dní, sedliak bez záprahu 104 dní, želiarska rodina 18, pod želiari 12. Poddaní však i naďalej prakticky záviseli od ľubovôle svojho pána, ktorý reformy cisárskeho dvora nie vždy uznával. Preto sa poddaní bránili zakladaním urbárskych spolkov, v Chtelnici vznikol asi roku 1760. Takto spoločne poddaní bránili svoje právo na vlastníctvo pasienkov a lesov, ktoré patrili obci a jej obyvatelia mohli v nich ťažiť drevo, nesmeli ho však predávať do vzdialenejších dedín. Predtým oddávna platné predpisy zdaňovali len urbársku  pôdu, kopanice, pôda získaná klčovaním nepodliehala poplatkom. Preto často opúšťali poddaní oddávna obrábané polia a začali sa usadzovať na kopaniciach. Neudivuje preto, že v Chtelnici jestvovala v polovici 18. storočia vysoký počet kopaníc doložený súpismi.

Sociálne reformy na konci 18. storočia , predovšetkým zrušenie nevoľníctva v Uhorsku roku 1785 nepriniesli podstatné ekonomicko-sociálne zmeny. Pomerne nízka úroveň obrábania pôdy, malé výnosy i relatívne rast počtu obyvateľstva spôsobili ekonomický úpadok znásobený na konci storočia dlhotrvajúcimi napoleonskými vojnami. Príčiny úpadku mestečka treba hľadať však aj v samotnom vnútri obce. Ani na konci 18. storočia neobišli mestečko živelné pohromy spolu s epidémiami. Na dlhšie obdobie zasiahli do života obce  katastrofy rokov 1784-85, kedy požiare zničili do základov vyše dvesto domov vrátane verejných objektov a oboch kostolov. Postihnuté boli vyše dve tretiny domového fondu  mestečka. Keď sa pozrieme na systém stanovenia tých čias, ani sa netreba diviť následkom. Domy z nepálenej tehly, strechy pokryté slamou, drevené i prútené ohrady, prístavky, domy nalepené jeden na druhom stavali sa lacnou korisťou živlom. Dielo skazy dovŕšila povodeň i neúroda. Epidémie moru roku 1783 si vyžiadali 134 obetí na ľuďoch , roku 1789 93, najviac detí. Pôrodnosť dosahovala stále vysoký stupeň, roku 1765 sa narodilo 120 detí, roku 1784 95, roku 1800 ešte 100, ale aj tak nastal citeľný pokles  počtu obyvateľov mestečka. Väčšia časť detí sa nedožila ani jedného roku života. V druhej polovici 18. storočia mala Chtelnica stále nad dvetisíc obyvateľov, roku 1784 až 2123, roku 1788 ešte 2089, ktorí obývali asi 300 domov. Od začiatku 19. storočia tento počet neustále klesal hlboko pod dvetisíc, vrchol poklesu nastal v druhej polovici 19. storočia. Úpadok mestečka  dokumentuje jeden príklad z obdobia napoleonských vojen na konci 18. storočia. Cirkevný odvod, mestečko s okolitými obcami malo zaplatiť 100 zlatých vojnovej dane, chudoba však nedovoľovala túto povinnosť splniť. Miestny správca fary Tomáš Chovanček žiadal od župného úradu v Nitre úľavu na daniach s odôvodnením, že ľud je chudobný, obec postihli živelné pohromy, vládne drahota a hlad. V obci je veľa žobrákov, ľudia nemajú strechu nad hlavou, roku 1797 vybrali z určenej sumy na dane iba 222 zlatých. Podstatnú časť povinností však tvorili poddanské vzťahy k zemepánovi. Grófi Ján Nepomuk Erdödy a Jozef Erdödy v druhej polovici 18. storočia tvrdo vyžadovali plnenie povinností aj od mestečka. Chtelnica zostávala aj naďalej zemepanským mestečkom, ale vo vývoji začala zaostávať za inými. V obci bolo menej zámožných mešťanov, napríklad v rokoch 1784-87 len 12, väčšinu obyvateľov tvorili poddaní sedliaci, v počte 167. Zo znakov charakteristických pre mestečká si Chtelnica zachovala niektoré, predovšetkým počet obyvateľov vyše dvetisíc, hoci jestvovali  mestečká aj s tisíc obyvateľmi, počet remeselníckych dielní dosahoval 100, hoci stačilo aj 30. V plnom rozsahu využívala výsady výročných jarmokov i týždenných trhov, obyvatelia i naďalej volili richtára i mestskú radu, konšelov, agendu mestečka vykonával notár i niektorí ďalší úradníci. Ráz mestečka zvýrazňovalo námestie čiže ring, ktorého dominanty predstavovali kostol (1644) Najsv. Trojice prestavený v rokoch 1794-1800, z južnej strany objekty panského kaštieľa, na severnej mestský dom, špitál, na západnej klasicistická kúria. Ostatné budovy sa nezachovali v pôvodnom stave, nevieme ani či tu stáli meštiacke objekty podobné ako sú vo Vrbovom.

V polovici 18. storočia prekvitajúca trhová výroba s určitými zázemím na okolí, koncom storočia upadala. Charakteristiku mestečka Chtelnica podáva nám dobová správa významného historika M. Korabinského. Mestečko sa maďarsky nazývalo Wittencz, nemecky Telnitz, slovensky Chtelnicza., jeho obyvatelia okrem poľnohospodárstva zaoberali sa aj remeslom hlavne obuvníctvom, súkenníctvom, obchod bol v rukách židovských obyvateľov. V obci sídlila správa panstva, ktorému podliehalo 12 obcí, zemepán gróf Ján Nepomuk Erdrödy bol predsedom uhorskej kráľovskej komory. Jeho pričinením sa dostal  chtelnický kaštieľ  do povedomia  uhorskej aristokracie hlavne počas organizovaných tereziánskych slávností roku 1775. Toľko z charakteristiky lexikónu z konca 18. storočia. Pretože sa nezachoval archív chtelnického kaštieľa , ktorý podľa správ súčasníkov obsahoval veľa cenného materiálu k histórii obce, v prevratových udalostiach roku 1918 ho zničili, pri osvetľovaní dejín obce zostáva najcennejším pramenným materiálom archív chtelnickej fary. Pozoruhodné sú napríklad výsledky kanonickej vizitácie z roku 1788, ktoré obsahujú pramenný materiál nielen k cirkevným pomerom farnosti, ale aj údaje o hospodárskych, sociálnych pomeroch v mestečku, povinnosti poddaných, stav budov, matriky obce, zoznamy inventárov a i. Na ukážku iba niekoľko údajov o miestnych pomeroch. Dozvedáme sa, že farskému kostolu sv. Jána Krstiteľa, čo je dnešný horný kostol, patrili cirkevné desiatky z polí na sever a západ od kostola. Predtým sa vyberal deviatok z polí, ale pre všeobecnú biedu poplatníkov sa v tomto roku upravili poplatky na desiatok, ktorý sa vyberal tiež od viníc, iba traja majitelia viníc pre veľkú chudobu boli od neho načas oslobodení. Majitelia 7 viníc na Čížovej platili desiatok roku 1756.

Podľa uvedenej kanonickej  vizitácie na udržiavanie kostola sa dávali do prenájmu tri polia v časti Kaluže, od ktorých sa ročne vyberalo 9 meríc obilia, pole na Kátlovskom 8 meríc a Nad krížom pri dolinke dve merice úrody. Kostol prenajímal i tri  vinice v Kalužách a v Orhinách. Z obilných poplatkov platili nájomcovia na kostol 50 meríc pšenice, 15 meríc raže, 4  merice konopí, 60 zlatých z viníc. Roku 1787 dosiahol celkový príjem v peniazoch z oboch kostolov a cintorínskej kaplnky 883 zlatých a štvrť grajciara. Na opravu interiéru farského kostola sa vydalo 450 zlatých, na vonkajšiu opravu 79 zlatých 5 grajciarov. Tým sa odstraňovali škody zapríčinené v nedávnych živelných pohromách. Vizitácia uviedla, že obyvatelia obce v nedávnej minulosti platili ročne 5 zlatých, 12 kurčiat, 6 a pól médií masla, tieto povinnosti však už neplatili v roku vizitácie. Dolný, finálny kostol mal za patróna zemepána, dosahoval veľmi slabé príjmy, neudržiavali ho v dobrom stave, aj to len z príjmov farského kostola. Obec mala tri cintoríny, z toho jeden židovský. Na pôvodnom cintoríne okolo farského kostola sa už dávnejšie nepochovávalo, v prvej polovici 18. storočia založili nový, terajší cintorín. Obyvatelia hovorili troma jazykmi, preto každý farár musel ovládať slovenskú, nemeckú i maďarskú reč okrem latinčiny. Faru vtedy spravoval Tomáš Chovanček, bakalár a magister filozofie bývalej trnavskej univerzity. Len na okraj treba povedať, že Chovanček sa zúčastnil polemiky v jazykovej otázke medzi Jurajom Fándlym a Jozefom I. Bajzom. Fara mala vtedy rozsiahlu a vzácnu knižnicu, ktorá sa doplňovala po celé generácie. Obsahovala vzácne tlače od 16. až 17. storočia.

Podľa dávneho zemepánovho nariadenia patril fare jeden mlyn v obci, ktorého nájomcovia platili určité poplatky. Z povinností poddaných voči fare vizitácia uviedla 18 dní roboty do roka alebo miesto nej 18 denárov denne, farský zosyp vyniesol 112 zlatých 52 grajciarov, 300 kurčiat do roka. Celá usadlosť so záprahom musela povinne za rok doviesť na faru jeden voz dreva, čo v obci platilo pre 50 záprahov, jeden voz dreva stál 40 denárov. Poddaní nevlastniaci záprah museli toto drevo porúbať. Prisťahovalci do mestečka odovzdávali fare ročný nájom 12  denárov, židia platili ročne od domu 6 zlatých 30 denárov, 2 libry korenia alebo jeden zlatý 80 grajciarov. Z 12 panských viníc odovzdávali fare ročne 12 okovov vína alebo 24 zlatých. Peňažní príjem fary za rok 1787 dosiahol 532 zlatých, 90 a pól grajciara. Podrobné je rozpísaný matričný výťah z roku 1787. Celkovo malo mestečko 2089 obyvateľov, narodilo sa 109 detí, čiže asi 50 na tisíc obyvateľov. Sobášilo sa 23 párov, z toho 6 vdovských, zomrelo 93 ľudí, najviac detí na epidémiu. Prirodzení prírastok v tomto roku dosiahol 16 obyvateľov. Organista, rechtor, zároveň aj dirigent chrámovej hudby Václav Erban súčasne zastával aj funkciu notára mestečka. Charakterizovali ho ako veľmi vzdelaného, nadaného hudobníka, ktorý viedol  na veľmi dobrej úrovni miestnu hudbu zloženú zo sláčikových, dychových i bicích nástrojov. Táto malá kapela účinkovala predovšetkým  pri väčších farských kostoloch. Organista poberal  dôchodky z dvoch polí, pričom z jednej musel vydržovať dvoch hudobníkov. Za prenajatý školský mlyn  pod Čížovou mal rechtor ročne dostať 22  meríc pšenice a jeden zlatý! Celkový ročný príjem organistu dosiahol 131 zlatých 50 grajciarov. V mestečku pôsobili tri vyškolené pôrodné asistentky, ktoré  obyvatelia volili na rok, podobne ako iných funkcionárov. Za každé narodené dieťa mali príjem 15 grajciarov. V obyvateľstve mestečka prevažovali domáci, slovenskí ľudia , asi 50 ľudí v kaštieli hovorilo po nemecky, pomerne silná židovská skupina sa hlásila k nemčine alebo maďarčine. Mestečko viedlo úradnú písomnú agendu po slovensky. Celkový prirodzený prírastok obyvateľov mestečka od poslednej vizitácie roku 1755, kedy tu žilo 2064 ľudí do roku 1788 dosiahol len 25 osôb , čiže priemerne ročne nepribudol ani jeden celý obyvateľ. Tak sa prejavili ekonomicko-sociálne dôsledky. Toľko podľa vizitácie z roku 1788 v Chtelnici.

Na konci 18. storočia zemepán gróf Jozef Erdödy sa stal krajinským kancelárom, presídlil sa do Viedne, čím kaštieľ v Chtelnici zostal opustenejší. Dlhoročné napoleonské vojny na prelome 18. a 19. storočia vyžiadali si veľké hmotné obete obyvateľov mestečka i jeho ďalšie  ochudobňovanie. Po prehratej bitke pri Slavkove s Napoleonom, prechádzala časť ruskej armády z Moravy cez Trnavu na východ, či sa táto skutočnosť prejavila aj v Chtelnici, správy nehovoria. Vojnové udalosti si však vyžiadali hmotné obete v obci, inventár kostolov, hlavne zvony i strieborné predmety. Práve v ťažkých vojnových rokoch sa v obci pustili do výstavby nového farského kostola v rokoch 1794-1800. To si vyžiadalo veľké finančné i materiálne výdavky. Okrem toho obyvatelia pracovali pri stavbe ako nádenníci, murári, lámači kameňa , povozníci a podobne. Pomerne veľkú skupinu chudobných i žobrákov musela obec vydržovať finančne, ročne podpora na jednu osobu dosahovala 3 zlaté.

Začiatok 19. storočia priniesol úpadok, ba i zánik niektorých, prv dobre prosperujúcich druhov remesiel, do popredia nastupovali nové odvetia, už spomínané murárske, tesárske i pokrývačské remeslo. S úpadkom remesiel  upadali aj cechy , počet majstrov i tovarišov sa znižoval, väčšina majstrov pracovala s jedným alebo bez tovariša. Hlavným zamestnaním zostávalo poľnohospodárstvo, väčšinu tvorili poddaní roľníci, nazývaní najviac kolóni. Prehlbovala sa sociálny diferenciácia nadol, k podželiarom, bezzemkom. Zmenšoval sa tiež počet zemianskych rodov v obci, na začiatku 19. storočia zostali len Rožic a Jedlička.  Archív chtelnickej fary obsahuje vo svojich záznamoch vlastne tiež kroniku miestnych udalostí, chronológiu živelných pohrôm, epidémiu cholery a iné. Epidémie mali za následok vysokú detskú úmrtnosť, do desiateho roku veku zomierali až dve tretiny detí. Zo smutne pamätných dní obce treba spomenúť 30. november 1807, keď sa v noci prehnala prudká víchrica , ktorá značne poškodila viac domov i strechu s vežou nedávno dokončeného dolného kostola. Požiare roku 1811 a 1812 zničili znovu väčšiu časť obce aj oba kostoly. Požiar roku 1815 zničil špitál, jeho 12 obyvateľov zostalo odkázaných na pomoc obce. Z epidémií sa spomína roku 1816-17, predovšetkým však  najhoršia epidémia cholery roku 1831 , akú história obce nepamätá. Vrcholila v auguste až v septembri , vcelku jej padlo za obeť 133 ľudí, najviac dospelých. Veľmi ťažké obdobie  prežívali obyvatelia aj v neúrodných, hladových rokoch 1846-47, k nim sa pridala epidémia cholery v roku 1848, ktorá si vyžiadala 19 obetí, v roku 1849 zomrelo 24 obyvateľov obce. V roku 1855 zomrelo na choleru v obci 18 obyvateľov a v roku 1866 až 93 obyvateľov a v roku 1873 8 obyvateľov. V roku 1831-1873 podľa úradnej štatistiky zomrelo na choleru v Chtelnici 299 obyvateľov, v susednom Dolnom Lopašove zomrelo až 314 obyvateľov.

Podľa dobových prameňov možno podať charakteristiku mestečka v prvej polovici 19. storočia. Roku 1818 malo 1966 obyvateľov, z toho 120 židovskej skupiny. Medzi iným žilo  v poľovníckom dome 7 ľudí (pri Viteku) , v mlyne v Rakovej 6, Makové obývalo 14, Rybník 5, mlyn pri Šívavej 5 ľudí. Podľa štatistiky roku 1837 mala Chtelnica len 1887 obyvateľov, 111 židovského etnika z toho v  poľovníckom dome bývalo 12 ľudí, v mlynoch Raková 10, Vitek 12,  Makové obývalo 13, Rybník 5, Šivavá 9 ľudí, v lesoch pracovalo 20 robotníkov. Z roku 1837 pochádza tiež podrobná správa o Chtelnici od Fenyesa . Podľa nej bola obec slovenským mestečkom na rozhraní nitrianskej a bratislavskej župy , v dištrikte Nového Mesto nad Váhom. Mala spolu 2218 obyvateľov, z nich 166 židov. Ako vidno údaje sa rozchádzajú dosť značne. Obyvatelia sa zamestnávajú roľníctvom, remeslami a povozníctvom čiže furmankou. Ozdobou  obce je grófsky kaštieľ s francúzskym parkom , potom poľovnícky kaštieľ (asi pri Víteku), bohatý poľovnícky revír. V chotári obce sú viničné vŕšky, hodne lesov, pri potoku 5 mlynov. Z remeselníkov vynikajú obuvníci a súkenníci. To považujeme za problematické, lebo podľa súpisu remesiel z roku 1830 nepracoval v mestečku ani jeden súkennícky majster. Podľa toho istého autora v inom diele z roku 1847 malo v Chtelnici bývať 2320 obyvateľov, čo sa zdá byť tiež nie reálny údaj, podobne ako údaj o najpočetnejších remeselníkov, súkenníkov a obuvníkov.

 

PRVÁ ŽUPNÁ NEMOCNICA NITRIANSKEJ ŽUPY V CHTELNICI

Pozoruhodnú kapitolu v histórii mestečka Chtelnice zaberá župná nemocnica, prvá inštitúcia tohto druhu v Nitrianskej župe. V takmer rovnakom období zakladali sa nemocnice aj v ostatných slovenských župách. Príčiny založenia tejto nemocnice práve v Chtelnici, v mestečku, ktoré prežívalo úpadok , nie sú dostatočne známe. Dôvodom jej umiestnenia mohli byť snáď časté a dosť veľké  ohniská epidémií, ináč Chtelnica neposkytovala vhodné objekty, nemala vlastnú budovu nemocnice, mestečko ležalo pomerne ďaleko od stredu župy, na jej okraji. Nemocnica pôsobila v tomto mestečku v rokoch 1826-1834. Nemožno ju veľkosťou ani vybavením porovnávať s rovnakým zariadením dnešných čias. Mala iba niekoľko nemocničných lôžok, nie viac ako 20 pre interných pacientov. O pacientoch sa zachovali podrobné správy, rovnako aj o remeselníkoch a prácach na objekte, veľmi málo však sa dozvieme o lekároch alebo ošetrujúcom personále. Nemocnicu na začiatok umiestnili v objektoch vtedajšieho mestského domu, nazývaného tiež stoličný alebo župný dom ešte donedávna. Neskôr postavili pre nemocnicu novú budovu v strede  dnešného námestia, ktoré stojí doteraz.

Remeselníckej práce na objekte budovy uskutočňovali nielen miestni majstri, ale aj remeselníci z blízkeho okolia,  z mestečiek  Vrbové, Hlohovec. Zachovali sa tiež účty za vykonané práce, roku 1827 prevzal tehliarsky majster Jozef Prokop od stoličného boženíka Jozefa Laura sumu 158 zlatých 15 grajciarov, keď dodal pre nemocnicu 37 tisíc kusov tehál vypálených pravdepodobne v miestnej tehelni. Roku 1828 vyplatili za murárske práce 335 zlatých, za tesárske 449 zlatých , sklárske 16, zámočnícke 103 zlatých 36 grajciarov. Iné rozličné práce v tomto roku urobené v nemocnici stáli spolu 1564 zlatých 58 grajciarov. Nemocnicu udržiavali z akcií dobročinných inštitúcií, z darov i poplatkov miestnych obyvateľov a konečne aj z obecnej pokladnice. Okrem vlastného nemocničného ošetrovania  liečili pacientov aj v domácnostiach. Pravidelné mesačné záznamy sú napísané v latinčine, nemčine a naposledy aj v maďarčine, slovensky písali iba v styku s miestnym obyvateľstvom. Záznamy hovoria, že od mája do augusta roku 1830 zakúpili pre nemocnicu lieky za 59 zlatých 39 grajciarov. Opravné a ostatné práce roku 1833 stáli spolu 880 zlatých 10 grajciarov. V januári roku 1834 mala nemocnica zapísaných 20 pacientov, na liečenie vydali 88 zlatých 15 grajciarov.

V tom istom období v domácom ošetrovaní liečili 4 pacientov, za ktorých vydali 65 zlatých 21 grajciarov. Nezachoval sa presný dátum presťahovania župnej nemocnice z Chtelnice do sídla župy do Nitry, záznamy napísané roku 1835 sú datované v Nitre. Premiestnenie súviselo s Nitrou, kde sídlila správa župy, kým Chtelnica ako malé mestečko bez potrebných finančných prostriedkov nespĺňala ani ostatné predpoklady pre nemocnicu. Tradícia nemocnice sa v mestečku zachovala ešte dlhšiu dobu po presťahovaní. Názov objektu, špitál, stoličný alebo župný dom sa používal v obci donedávna. V období tesne po premiestnení nemocnice sa úradne registrovali výdavky na stoličný dom, či na špitál v Chtelnici. Tento názov prešiel potom na útulok pre žobrákov, na chudobinec. Roku 1838 sa udržiavanie stoličného domu zaplatili tunajší obyvatelia spolu 67 zlatých 30 grajciarov, menovite Kvetán, Pripko, Kocurik, Lakomi, Kuzlik a vdova Singerová. Po odchode nemocnice mohlo sa mestečko odvolávať na zašlú slávu len cez výročné jarmoky.

 

OBEC PO ZRUŠENÍ PODDANSTVA ROKU 1848

Revolučné roky 1848-49 priniesli prevratné zmeny aj na Slovensku. Podstatný význam malo zrušenie poddanstva, roboty na panskom, ktoré vyhlásili na zasadaní posledného stavovského snemu v Uhorsku v Bratislave 18.marca 1848. Roľníci na vidieku mali veľkú radosť z pádu feudalizmu, zakrátko sa však ukázalo, že niektoré prežitky zachovali sa ja naďalej. Oslobodenie od povinnosti sa vzťahovalo len na urbárskych roľníkov, ostatní držitelia pozemkov sa mali povinne vykúpiť od zemepánov. Toto nariadenie sa vzťahovalo na lúky, kopanice, pasienky i na všetky regálne práva. Majiteľ, ktorý nemal dostatok prostriedkov na výkupné, musel ďalej pracovať na panskom veľkostatku ako poľnohospodársky robotník sluha, bíreš. Veľkostatkári naďalej vlastnili rozsiahle latifundiá, majere, ornú pôdu a iné majetky. Zostali im tiež regálne práva, predaj vína, piva, liehu, mlyny, lesy, právo lovu a iné. Chtelnický majer v rámci dobrovodského panstva vlastnila do roku 1855  Alžbeta, vdova po Jozefovi Erdödym, potom sa kúpou stal jeho vlastníkom gróf Jozef Pálfi (1810-1873). Po jeho smrti sa dedičom dobrovodského panstva stal jeho synovec Jozef Pálfi ( 1853-1919), ktorý aby udržal majetok pohromade, založil z chtelnickej časti fideikomis (zverenecký majetok). Po jeho smrti sa stal dedičom majetku jeho najstarší syn Jozef  (nar. 1898). Chtelničanov, predovšetkým roľníkov poškodila štátna správa i tým, že ich podhorskú menej úrodnú pôdu pri vymeriavaní postavili na úroveň úrodnej pôdy rovín. Na rozdiel od niektorých organizovaných akcií v okolí Trnavy odpor obyvateľov Chtelnice mal len živelný ráz.

Revolučné udalosti rokov 1848/49 zasiahli i keď nepriamo aj Chtelnicu. Boje slovenskej dobrovoľníckej výpravy v septembri proti Košútovej vláde sa odohrávali v neďalekej Brezovej pod Bradlom a v okolí Myjavy. Chtelnicu obsadila jednotka maďarskej revolučnej gardy, otvorené sympatie so slovenským povstaním sa neprejavili. Preto tiež výzva Slovenskej národnej rady i Hurbana zapojiť sa do povstania nemali v obci väčší ohlas. Maďarský oddiel zostal v obci aj po ústupe povstalcov celú jeseň a zimu roku 1848. Štatariálne súdy, prenasledovanie stúpencov slovenského povstania bránili otvorenému šíreniu sympatií k slovenskému národnému hnutiu. Niektoré prejavy odporu k zemepánom i úradom sa predsa zachovali. A. Tomančík zo Sobotišťa podal žiadosť o prepustenie z väzenia zaťa Jána Doležala, mlynára v Chtelnici. Súd ho odsúdil pre buričstvo ako aj agitáciu za zrušenie feudálnych povinností i žiadosť o navrátenie mlyna. Sympatie k slovenskému národnému hnutiu prejavoval tunajší prísažný Reinhard, ako národovca ho spomínali slovenskí predstavitelia na návšteve v Chtelnici roku 1863. Druhá slovenská dobrovoľnícka výprava na jar roku 1849 ako súčasť cisárskeho vojska prenikla na západné Slovensko. Pred týmto vojskom stiahol sa z Chtelnice maďarský vojenský oddiel a na jeho miesto krátku dobu prišla do obce druhá stotina slovenských dobrovoľníkov, na čele s veliteľom Ferdinandom Jánom Veselým. Dozvedáme sa o tom zo správy chtelnických obuvníckych majstrov, ktorí žiadali finančnú náhradu za vyhotovenie obuvi pre príslušníkov jednotky. Po slovenskej jednotke obsadila obec znova maďarská garda a represálie k obyvateľstvu sa opakovali. Výdatnú pomoc poskytoval maďarským úradom a služobník grófky Alžbety Erdödyvej Mišo Fajnor, ktorí na okolí odoberal zbrane povstalcov – Slovákov s tvrdením, že dostal poverenie od cisárskych úradov, ale ich odovzdával košútovským vojakom. Vojenské operácie rokov 1848/49 prinášali vzápätí nákazlivé epidémie, ľud trpel tiež nedostatkom potravín a hladom. Porážka revolúcie v Uhorsku, víťazstvo cisárskej vlády znamenalo nový sociálny i národnostný útlak na Slovensku. Máme však dôkazy, že práve v období vlády absolutizmu po roku 1850 sa začala Chtelnica národne uvedomovať, predovšetkým zásluhou kňaza a národovca Juraja Obermayera (1808-1880), rodáka z neďalekého Vrbového, ktorý pôsobil v obci od roku 1852 až do smrti roku 1880 ( zároveň bol aj dekanom ( od r. 1869) dobrovodského dištriktu). Štúrovské národné hnutie sa prejavilo v mestečku už pred rokom 1848 organizovaním nedeľnej školy vzdelávania i založením spolku miernosti.

Juraj Obermayer nadviazal na prejavy národnej tradície ako neúnavný rozširovateľ básnického diela bernolákovského básnika Jána Hollého, ale spolupracoval tiež  so štúrovským národným hnutím. Osobne sa zapojil do príprav akcie postavenia pomníka Jánovi Hollému na dobrovodskom cintoríne, účinkoval tiež pri slávnostiach odhalenia pomníka na Dobrej Vode 11.mája 1854. Predniesol slávnostný prejav, aj jeho zásluhou vystúpili chtelničania pri slávnosti s vlastnou hudbou, speváckym súborom, sólistami ako aj účasťou. Slovenské národne uvedomelé prostredie v Chtelnici, pobyt Obermayera, spôsobili, že sa tu neraz radi zastavovali slovenskí národovci. Predovšetkým na tunajšej fare našli srdečné prostredie, priateľské pohostenie. Dokazujú to tiež v archíve fary uchovávané dobové slovenské národné noviny a tlač. Kronika, ktorú zapisoval Obermayer, zachovala nám dosť podrobne miestne udalosti druhej polovice 19. storočia spolu aj s matriku na fare. Dočítame sa v nich, že cholera roku 1850 si vyžiadala v obci 50 obetí, ( jedná sa o údaje odlišné od úradnej štatistiky) roku 1853 na kiahne i týfus zomrelo spolu 146 ľudí, neúroda, hlad s cholerou roku 1855 si vyžiadali dovedna 108 obetí na ľudských životoch. Podobných smutných udalostí možno z kroniky vyčítať viacej.

Všimnite si však aj inú stránku charakteru obce v polovici 19.storočia, dobový ráz chotára ako ho podávajú zachované katastrálne mapy a plány z tých čias. Mapa s maďarským textom z roku 1859 podáva niektoré pomenovania chotárnych častí odlišne od dnešných, nenájdeme na nej však v dávnej minulosti hodne používaných názvov v Orhinách. Pozoruhodné je tiež niekoľko názvov v spojení s rybníkom v časti chotára susediacej s Nižnou a Kátlovcami: Na rybnicku, Za rybníkom, Za rybníkom dolné lúky, Za rybníkom od lopašovského. Snáď je to spomienka na rybnikárstvo z minulosti. Z dnes menej užívaných názvov častí chotára je na mape Bedová dolina, Dlhé pole a Babá hora pod Plešivou. Katastrálna farebne kolorovaná mapa z roku 1884 dokladá ďalšie chotárne názvy dnes už nepoužívané alebo aj zaniknuté: Svinarki, čo bolo pod Dubníkom, Na kopci za Plešivou, Na Horku, v lesnatej časti Ščeklína, Rovné pole… Treba pri tom prihliadať na nepôvodný maďarský prepis miestnych názvov. Mapa má ako prílohu osobitný plán lesov v chotári obce s názvami Pálenica, Šivavý potok, Stará Chtelnica, Lachov pri Víteku, Pod Oborou, Korito.

Ani druhá polovica 19. storočia v živote obce sa nezaobišla bez živelných pohrôm ako dokazuje uvedená kronika z fary. Veľmi tragické následky spôsobili požiar z 9.októbra 1859, ktorý vypukol v dome s popisným číslom 248 a pomocou silného vetra sa veľmi rýchlo rozšíril po okolí. Za pol hodiny ľahlo popolom 35 domov v hornej ulici pod číslami 246-256 a 275-299. Všetky domy boli pokryté slamou, stavané z nepálenej tehly. Táto i ďalšie pohromy spôsobili zbedačenie obyvateľov obce. Juraj Obermayer žiadal finančnú pomoc postihnutým rodinám po požiari, ale ako sa píše v kronike, ostrihomská kapitula neposkytla nič, od bratislavskej kapituly došlo len 15 zlatých, najväčšia časť finančnej podpory poskytla tunajšia Komlóssyho základina. Požiar roku 1862, ktorý vypukol znova na hornom konci, zničil 29 domov, postihnutým rodinám poskytli podporu 106 zlatých. Prusko-rakúska vojna, ktorá čiastočne zasiahla aj územie západného Slovenska, mala za následok rozšírenie epidémie cholery. V septembri až novembri roku 1866 si vyžiadala v Chtelnici 159 ľudských životov, čím sa zapísala medzi najhoršie pohromy tohto druhu v histórii obce.

Tieto skutočnosti nepriaznivo ovplyvňovali celkový vývoj obyvateľstva obce, ktorý stagnoval. Pri uvádzaní počtu obyvateľov sa stretávajú dve celkom rozdielne stanoviská. Podľa jedných štatistík mala obec roku 1871 až 2430 obyvateľov a 327 obytných domov, protikladný údaj je z roku 1869, ktorý uvádza v Chtelnici iba 1668 obyvateľov, roku 1880 dokonca len 1578. Na druhej strane štatistika nitrianskej župy z roku 1871 zaznačila 2413 obyvateľov obce a 307 obývaných domov. Z týchto dvoch protikladných údajov zdá sa byť správnejší s nižším počtom obyvateľov, lebo približne rovnaký počet je aj na konci 19. storočia. Roku 1871 bol v Chtelnici jeden veľkostatok (Pálfi) a 365 samostatných drobných i stredných roľníkov, štatistka tiež uvádza, že v obci prevládala slovenská reč.

Hoci mala obec v druhej polovici 19. storočia nízky počet obyvateľov, neposkytovala dostatok pracovných príležitostí obyvateľom, ktorí museli hľadať prácu mimo domova, v ďalekých krajinách, začala prvá vlna vysťahovalectva. Roku 1872 vyčíňal v obci tiež požiar, poškodení dostali spolu 41 zlatých a 50 grajciarov podpory. Epidémia cholery a kiahní roku 1873 si vyžiadala 128 ľudských obetí, v tom istom roku sa narodilo 72 detí. Aj v iných rokoch mala obec pasívnu bilanciu, roku 1880 sa narodilo 64 detí, zomrelo však 76 ľudí. Roku 1873 žilo tu 234 chudobných obyvateľov, roku 1878 287 a v nasledujúcom roku  ešte 240 chudobných. V roku 1874 vznikol v Chtelnici hasičský zbor, mal 24 členov. Prvým známym veliteľom hasičov bol Cyril Staráček. Prvú požiarnu zbrojnicu postavila obec v roku 1875. Požiar roku 1880 zničil 27 domov, ďalších 8 poškodila povodeň,, osem usadlostí prišlo o dobytok. Úpadok obce nemožno pripisovať na vrub iba živelným pohromám, či epidémiám, základnou príčinou zostávala hospodárska a sociálna zaostalosť. Na konci 19. storočia poklesla Chtelnica svojou úrovňou medzi väčšie okolité dediny najmä po zrušení štatútu bývalých mestečiek, hoci obec formálne tento titul používala aj naďalej.

Počet obyvateľov a domov v Chtelnici v rokoch 1869-1921 môžeme sledovať na pripojenej tabuľke:

Rok                  Počet obyvateľov                   Počet domov

1869                 1668

1880                 1578                                         308

1890                 1634                                         303

1900                 1925                                         309

1921                 2051                                         328

Chtelnica neupadala úplne na úroveň poľnohospodárskych dedín, čo dokazuje niekoľko faktov: Úroveň mestečka zotrvala v zamestnaniach obyvateľov, v udržiavaní tradície, obec mala lekára, po roku 1880 aj lekáreň, poštu, konalo sa 6 jarmokov ročne. Remeslo však naďalej upadalo, viac remeselníkov (hlavne po zániku cechov v roku 1872) muselo hľadať zamestnanie, v továrňach sa zaraďovali medzi námedzných robotníkov. Zo štatistiky pre rok 1870 si možno utvoriť celkový obraz života obce v tomto období. Trhové mestečko Vittenz patrilo do II. okresu nitrianskej župy, čiže do Nového Mesta nad Váhom, chotár mal rozlohu 5197 kat. jutár a 205 siah. Čistý výnos z pôdy dosiahol 17166 zlatých 31 grajciarov. Obyvatelia sa zamestnávali poľnohospodárstvom, remeslom a obchodom. Muži mali dennú mzdu 30 grajciarov, ženy 20, deti 12. V gazdovstvách chovali 49 koní, 118 volov, 96 kráv, 190 kusov ošípaných, 2044 oviec, 10 kôz a 2 osly. Termín jarmokov pripadol na 20. januára, 19. marca, 24. apríla, 24. júna, 24. augusta, 15. októbra, jarmoky na dobytok v týždni týchto dní.

Kým v polovici 18.storočia patrila Chtelnica medzi strediská remesiel pre celé okolie a remeslá poskytovali trvalé zamestnanie domácemu obyvateľstvu, v druhej polovici 19.storočia túto funkciu obec stratila. Aj položenie roľníkov sa zhoršovalo pre nedostatok pôdy, ktorej veľkú časť vlastnil gróf Pálfi na majeri. Vinice tiež postupne prestávali byť výnosným zdrojom obživy, hoci roku 1871 zaberali ešte plochu 90 uhorských jutár. Chtelnické vína si však zachovávali naďalej dobrú povesť. Len roku 1882 na výstave v Trnave vystavoval trnavský obchodník František Novota chtelnické biele víno ročník 1875, gróf Jozef Pálfi z Chtelnice chtelnické biele víno ročník  1868 a 1875, červené víno ročník 1875 a 1878.

Roku 1871 pracovalo v mestečku 13 druhov remesiel, ktoré vyrábali pre miestnu spotrebu alebo na objednávku. V štatistike sa neuvádzajú súkenníci, mlynárov bolo až 9, čižmárov 5, krajčíri 4, 1 pekár, 1 debnár, 1 chirurg, 2 mäsiari, 1 obchodník s ovocím, 1 s miešaným tovarom, 1 podomový obchodník, 1 kupec, 2 kramári, 2 murári, 1 tesár, 1 krčmár, 1 zámočník, 3 kováči, 2 strihači, 3 obchodníci s koloniálnym tovarom, ani raz sa však neuvádza počet tovarišov ani pomocných robotníkov. Ešte stále vyrábal menší pivovar pri panskom kaštieli, jeho nájomca Abrahám Lwbeer vyrobil roku 1865 910 vedier piva, roku 1866 už 1040, roku 1869 len 400. Spolu so Spitzerom vlastnil tiež liehovar.

Miestne potreby uspokojovala obecná a nejaký čas i Pálfiho tehelňa. Zanikali mlyny vzdialené od obce, najmä pri Víteku, v Rakovej, na Štvavej. Murári, tesári a iní stavební robotníci odchádzali za prácou do hlavných centier krajiny, do Budapešti, Bratislavy, Viedne, kde získali povesť šikovných remeselníkov. Na práce odchádzali zvyčajne skoro z jari, domov sa vracali až v neskorej jeseni. V zimnom období nebola možnosť trvalého zárobku. Do práce odchádzali pešo alebo povozom k najbližšej železničnej stanici vo Veľkých Kostoľanoch alebo do Trnavy. Doma na poliach zastali ich miesta ženy, starci i deti. Relatívna preľudnenosť obce koncom 19.storočia dosiahla nebývalé rozmery, desiatky obyvateľov muselo si hľadať zárobok aj v cudzine, prví vysťahovalci odchádzali za more do Ameriky, kde sa natrvalo usadili. Vysťahovalectvo  spôsobovalo znižovanie počtu obyvateľov obce. Za prácou do miest odchádzali okrem mužov i ženy, predovšetkým dievčatá, uplatnili sa najmä ako slúžky v rodinách bohatých mešťanov vo Viedni, Budapešti a inde. Koncom 19.storočia badať predsa určitý aj keď nepatrný rast počtu obyvateľov obce ako dokazujú štatistiky. Roku 1894 žilo v Chtelnici 1790 obyvateľov, z nich 170 židov. Medzi remeselníkmi prevládali  mlynári v počte 16, v lesoch pracovalo 9 ľudí, v obchode 7. Roku 1900 žilo v obci  až 1925 obyvateľov. Za polstoročie prešiel vývoj mestečka iba menšími zmenami. K nim  patrilo otvorenie pošty 16.mája 1869, ktorá bola neskoršie týždenne štyrikrát spojená so železnicou vo Vrbovom. Ťažké sociálne pomery sa prejavovali vo veľmi nízkej priemernej dĺžke života obyvateľov, vo veľkej detskej úmrtnosti, hoci populácia dosahovala pomerne vysoký priemer, ročne sa narodili 70 až 90 detí. Napriek zosilnenému maďarizačnému útlaku v krajine zachovala si Chtelnica na konci 19. storočia skoro čisto slovenský ráz. Len úradníctvo a služobníctvo v kaštieli rozprávalo po nemecky, niekoľko osôb, predovšetkým obecných úradníkov a židovská pospolitosť rozprávalo úradnou rečou – maďarčinou. Túto reč museli ovládať farár, notár, učiteľ, lekár, lekárnik. Maďarizácia sa prejavovala zvýšeným sociálnym i kultúrnym útlakom ľudových vrstiev. Napriek tomu dobové štatistiky museli  priznávať prvenstvo v obci slovenskej národnosti, hoci úradné miesta tvrdili verejne, že má maďarsko-slovenský ráz. Miestni obyvatelia však nikdy neprijali maďarčinu za svoj vlastný hovorový jazyk, väčšina ju neovládala. Národné povedomie sa udržovalo skôr v skrytosti, otvorenou formou sa prejavilo až ku koncu prvej svetovej vojny a zvlášť v prevratových udalostiach roku 1918. V úradoch i v škole prevládala maďarčina, násilne sa pomaďarčovali aj typické starodávne slovenské priezviská. Hlavnú úlohu v maďarizácii na poli kultúrnom zohrával vzdelávací spolok FEMKA, o jeho činnosti v obci však sa nezachovali bližšie správy. Povinnej školskej dochádzke podliehalo asi dvesto detí, veľa ich však navštevovalo školu nepravidelne, na jar a v lete mala prednosť práca na poli či pasenie dobytka. Škola nepôsobila príťažlivo, mala dve triedy, malé nevyhovujúce pre veľký počet detí, ani dostatočne nevybavené učebnými pomôckami. Mechanické odriekavanie maďarských slov i textov nepomáhalo zlepšovať vzťah žiakov ku škole. Hospodárske i sociálne pomery v obci koncom 19. storočia podáva štatistika z roku 1897 na základe niekoľkých údajov. V obci sa nachádzalo 324 usadlostí alebo gazdovstiev , chotár sa delil na 2371 kat. jut. ornej pôdy, 71 k.j. záhrad, 245 k.j. lúk, 10 k.j. viníc, 560 k. j. pasienkov, 2259 k. j. lesov a 197 k.j. neúrodnej pôdy, spolu mal rozlohu 5713 k.j., z toho 5332 k.j. poľnohospodárskej pôdy. V obci sa nachádzal iba jediný priemyselno-roľnícky podnik, liehovar. Roľnícke   pomery  približuje štatistika počtu hospodárskych zvierat desať gazdovstiev vlastnilo jedného koňa, 37 dvoch a viac, 46 gazdovstiev malo dvoch volov a 14 kráv. Spolu s majerom chovalo sa v obci 457 kusov hovädzieho dobytka, 191 koní, 310 ošípaných, 9 kôz, 1 ovca, 1431 hydiny, 61 včelstiev. Zaujímavý je počet ovocných stromkov: 808 jabloní, 757 hrušiek, 308 čerešní, 1 višňa, 11 broskýň, 52 marhúľ, 5083 sliviek, 570 orechov, 1 mandľovník, 1 moruša, spolu 7592 ovocných stromkov.

Obvodný notársky úrad sídliaci v Chtelnici mal v pôsobnosti tiež dediny Nižná a Radošovce. Na konci 19.storočia na pošte zriadili tiež telegraf, od roku 1880 mala Chtelnica už vlastnú lekáreň u sv. Rócha. Dlhšiu dobu zastával funkciu lekárnika Ladislav Szabó, ktorý svojou horlivosťou pri šírení maďarizácie si nezískal dobrú povesť medzi obyvateľmi.

Už na konci 19.storočia možno pozorovať nový jav v histórii obce, získavala proletársky ráz, hlboké korene zapúšťali radikálne revolučné myšlienky. Nositelia idey sociálneho pokroku sa grupovali z radov robotníkov odchádzajúcich na stavebné roboty do veľkých centier, ale aj z radov poľnohospodárskych robotníkov na veľkostatkoch grófa Pálfiho. Väčšia časť tunajších roľníkov vlastnila menej ako jeden hektár ornej pôdy, vlastníkov nad 10 hektárov pôdy bolo možno spočítať na prstoch jednej ruky. Nespokojnosť ľudových vrstiev zvyšovalo úžerníctvo miestnych obchodníkov, prevažne židovského pôvodu. Na obranu svojich práv založili si obyvatelia na konci 19.storočia Úverové družstvo, ktoré vzniklo ako jedno z prvých vo vtedajšom okrese,  o niečo neskôr založili aj Potravné družstvo, ktoré malo pomáhať predovšetkým menej majetným obyvateľom. Družstevnícka myšlienka takto zapustila v Chtelnici pevné , trvácne korene. Podobná situácia bola aj v Dolnom Lopašove.

Niektorí stavební robotníci stali sa stúpencami revolučných robotníckych, socialistických myšlienok, ktoré rozširovali medzi verejnosť v obci. Tak si možno vysvetliť, že v Chtelnici ako v jednej z prvých obcí na slovenskom vidieku založili sociálno – demokratickú skupinu aj odborovú organizáciu. Miestna skupina sociálno-demokratickej strany v obci založená roku 1907 mala už spočiatku 73 členov. Medzi priekopníkov sociálno-demokratického hnutia v obci patrili František Abramovič, Martin Chnapko, Štefan Janšák, Karol Hlaváč. Už roku 1905 prejavovali tunajší robotníci otvorene sympatie s ruskou revolúciou. Na prvom zjazde slovenských sociálnych demokratov v Bratislave 11.-12. júna 1905 jeden zo 44 delegátov zastupoval chtelnických robotníkov, podobne jedného delegáta mali chtelnickí sociálni – demokrati i na druhom zjazde strany 18.marca roku 1906, hoci sa zúčastnilo iba 26 delegátov. Miestna skupina slovenskej odborovej organizácie odborových zväzov založila sa v Chtelnici roku 1912. Roku 1911 sa v obci uskutočnila oslava 1. mája, sviatku proletariátu celého sveta.

V tomto období žilo v Chtelnici 1920 obyvateľov, ktorí sa živili prevažne poľnohospodárstvom, okrem toho napríklad v mlynárstve pracovalo 33 a v lesoch 28 zamestnancov. Začiatok 20.storočia prebiehal v krajine v znamení boja za všeobecné volebné právo i za slovenské národné práva. V tomto boji ani obyvatelia Chtelnice nestáli bokom. Za všetko hovorí správa o konaní veľkého ľudového zhromaždenia 17.septembra 1905 v Chtelnici, na ktorom za účasti takmer 2500 ľudí aj z okolia rečnili M. Hodža, a F. Juriga, predstavitelia národného hnutia. Vtedy žil tuná aj jeden z predstaviteľov slovanského hnutia, národovec F.V. Šimončič.

V neutešených hospodársko-sociálnych pomeroch zastihla obyvateľov obce prvá svetová vojna. Vojnové obdobie rokov 1914-1918 zanechalo hlboké a dlhotrvajúce stopy, hoci sa obec priamo nedostala do blízkosti frontových bojov. Zato na v bojiskách skoro celej Európy predovšetkým v Rusku, Taliansku a Srbsku bojovali desiatky mužov, otcov a synov, z ktorých 36 zaplatilo životom za cudzie záujmy v ďalekej cudzine. Zoznam obetí na pomníku padlým na námestí zostane trvalým výkričníkom nezmyselnosti vojny. Vojnové udalosti zasiahli však do života obce aj v iných oblastiach. Poľnohospodárske práce zostali na pleciach starcov, žien a detí. Zvyšoval sa nátlak úradov na roľníkov, aby odovzdávali obilie a potraviny pre front, ku koncu vojny organizovali násilné rekvirácie obilia i dobytka. Vo väčšine domácností bývalo mäso vzácnosťou po väčšinu roka, bieda a hlad boli ich stálymi hosťami. Ťažkú zásobovaciu situáciu využívali úžerníci, obchodníci s potravinami, ktorí svojim konaním vzbudzovali odpor širokých ľudových vrstiev.

Sociálny útlak na Slovensku doprevádzal národnostný, ktorého obeťou stal sa i chtelnický obyvateľ, známy pansláv i rusofil František V. Šimončič, zatkli ho a odvliekli do vyhnanstva, kde zomrel roku 1915. Ako sa približoval koniec hroznej vojny a rysovala sa reálna možnosť porážky monarchie, zvyšoval sa všeobecný útlak vládnucich úradných kruhov. Nespokojnosť obyvateľstva s pomermi však narastala, nedala sa udusiť. Radikálna nálada, hnutie odporu vrcholilo v jeseni roku 1918. Jeho nositelia sa grupovali predovšetkým z radov vojenských zbehov, ktorí vytvárali tzv. zelené kádre. Vojaci opúšťali tajne  bojiská a vracali sa domov. Títo prevažne vyzbrojení zbehovia i v Chtelnici podnecovali radikálnu náladu namierenú proti utlačovateľom, pôvodcom biedy.

 

PREVRATOVÉ UDALOSTI ROKU 1918 V CHTELNICI

Vyhlásenie samostatnej československej republiky 28.októbra 1918 a martinská deklarácia z 30.októbra o pripojení Slovenska k ČSR stretli sa s prejavmi otvoreného súhlasu i radosti aj v Chtelnici. Len čo sa sem dostala správa o vyhlásení samostatnosti zhromaždilo sa veľké množstvo obyvateľov na námestím, kde k nim prehovoril dočasný miestny notár Ján Kubán, remeselník z povolania, ako zástupca novej úradnej vrchnosti, pretože bývalý maďarský notár predtým utiekol. Ako rečníci na zhromaždení tiež vystúpili M. Janšák a K. Bašnák, potom na pamiatku získania samostatnosti zasadili na nádvorí obecného domu lipu a ľudovou veselicou ukončili pamätný deň. Prvé slobodné dni v obci prebiehali v znamení bezvládia, anarchie.  Stará úradná správa monarchie zanikla, nový orgán československej štátnej moci ešte neutvorili. Veľká časť západného Slovenska v prvých novembrových dňoch ešte stále kontrolovali bývalé maďarské úrady s pomocou vojska, Trnavu napríklad od 10. do 24.novembra. Živelná nekontrolovaná situácia, ktorú podnecovali radikálne skupiny z radov ozbrojených bývalých vojenských zbehov, vyvrcholila v nedeľu 3. novembra rabovkou. Pozornosť drancujúceho davu sústredila sa predovšetkým na veľkostatok s kaštieľom, potom na obchody, krčmy a domy židovských majiteľov, známych úžerníctvom. Do rabovky sa zapojili obyvatelia susedných dedín, Nižnej, Dechtíc a Dolného Lopašova. Väčšina sa zamerala na potraviny, liehoviny, dobytok, potom prišlo na rad vnútorné zariadenie. Žiaľ, v kaštieli vznikli tak nenahraditeľné škody zničením cenného archívneho materiálu, knižnice, historických obrazov, slohového nábytku: to všetko mohlo byť trvalým zdrojom poznávania histórie obce. Rabovka postihla tiež majetky, domy známych úžerníckych rodín Meissela, Grnhuta, Steinitza a ďalších, pravda, odniesli to aj nevinní. Spontánny výbuch hnevu ľudu tak odpovedal na dávno páchané krivdy, útlak a nespravodlivosť. Obec vypovedala síce už 3. novembra poslušnosť bývalým maďarským úradom, ale nová československá samospráva sa utvorila až 30. novembra. Postup československých vojsk z Moravy, ktoré začiatkom novembra začali oslobodzovať Slovensko z rúk zvrhnutých maďarských úradov i vojenských oddielov, sa uskutočňoval len pomaly. Táto situácia spôsobila vznik niekoľkých tragických udalostí v mestách a na vidieku. Zástupcovia Chtelnice sa už. 7. novembra zúčastnili na privítaní zástupcov československej štátnej správy v Trnave, ale tí sa tu ešte natrvalo neusídlili, lebo od 10. do 24.novembra obsadili mesto maďarské vojsko. Chtelnickí delegáti po návrate z Trnavy usilovali sa zaviesť v obci normálny chod života. V prvom rade  muselo sa zabezpečiť minimum potravín pre hladujúce rodiny, v čom vedúcu úlohu prevzali príslušníci sociálno-demokratickej strany. Organizovalo sa zásobovanie potravinami, ochrana obilia v panských sýpkach, aby vrchný správca veľkostatku nemal možnosť odviezť posledné zásoby. Roľníci sa  dali do zberu poslednej úrody z polí, zdalo sa, že sa situácia upokojila. Udalosti, ktoré priniesli  nasledujúce novembrové dni, však potvrdili pravý opak. Rabovkou poškodení a vyhnaní zbohatlíci orientovaní promaďarsky čakali na vhodnú príležitosť ako sa pomstiť na pôvodcoch masovej ľudovej akcie. Ozbrojená maďarská vojenská jednotka v počte asi 40 mužov vnikli 7. novembra do obce, kde obsadili obecný dom. Vojenskej garde velil Šándor Schneider, Viktor Štein, bývalý vrchný správca veľkostatku, Armín Weiss, krčmár z Dechtíc, spolunájomcachtelnického majera. Votrelci hrubým nátlakom i hrozbami chceli prinútiť občanov k poslušnosti maďarským orgánom moci. Miestni obyvatelia sa nepoddali nátlaku vojska, podarilo sa im zajať dvoch maďarských dôstojníkov a začali s protivníkom vyjednávať. Mali úspech, za prepustených rukojemníkov získali 10 pušiek s muníciou, vojsko muselo opustiť obec. Ako sa ukázalo, radosť z víťazstva bola predčasná. Do histórie obce sa natrvalo čiernym písmom zapísal pondelok 11. novembra 1918, deň spojený s menom sv. Martina. Sv. Martin neprišiel na bielom koni , za pekného jesenného počasia väčšina občanov pracovala na poli. Nečakane vtrhol do obce silne vyzbrojený oddiel maďarskej gardy v počte do 80 mužov zo smeru od Vrbového. Viedli ho znova bohatí miestny obchodníci, ktorí sa dobre vyznali v situácii obce, Artúr a Sigfríd Meissel, Béla a Móric Grnhut, Gejza Schnfeld. Podnecovatelia tejto akcie boli aj z Piešťan. Garda obsadila námestie, násilím vyniesli na vežu kostola guľomet, čím prakticky ovládli situáciu v obci. Prekvapená miestna strážna skupina slabo ozbrojená sa nevládala postaviť na odpor, časť mužov utekala do okolitých dedín získať pomoc. Bezbranní občania sa zachraňovali útekom do blízkych lesov. Ozbrojení útočníci bez väčšieho odporu obsadili obec, prechádzali od domu k domu, hádzali granáty, strieľali, zapaľovali domy a stodoly. Podarilo sa im pochytať skupinu asi 20 mužov i mládencov, ktorých odviedli na námestie, kde do nich strieľali, pichali bodákmi a mučili rôznymi spôsobmi. Výsledky tejto masakry boli hrozné: namieste 7 mŕtvych, viac ťažko ranených, ktorých museli previezť do nemocnice do Trnavy. Krutý údel postihol najmä rodinu Anny Udžanovej, ktorej dvoch synov zabili a dvoch ťažko zranili. Jedna obeť podľahla zraneniam neskoršie. Okrem tejto masovej vraždy zavraždili vojaci ďalších občanov, Alojza Bašnáka  pri záchrane majetku z horiacej stodoly, Karola Damaškoviča pri hasení požiaru, učiteľa Jána Matulíka zastrelili cez okno v jeho dome. Keď sa vyčíňajúca horda nasýtila zločincov a míňali sa im zásoby streliva, opustila obec  znova smerom do Vrbového. Celková bilancia jediného dňa sa skončila otrasne, 11mŕtvych, z nich jeden z Dechtíc, desiatky ranených. Pri odchode v Dolnom Lopašove na cintoríne zastrelili dvoch miestnych občanov. Táto tragédia sa zapísala medzi najkrvavejšie prevratové udalosti roku 1918 na Slovensku. Jej ohlas sa dostal až do vlády Česko-slovenskej republiky v Prahe, úradnú správu o tejto udalosti s podrobným popisom vypracovala miestna samospráva v decembri toho roku, podala tiež protest, ktorý sa mal odoslať účastníkom mierovej konferencie v Paríži. Túto udalosť bude neustále pripomínať pamätná tabuľa na pomníku padlých na námestí, kde v zozname obetí je pripojený aj národovec František V. Šimončič, ktorý ako obeť násilia vo vojne zahynul ešte roku 1915. Dozvuky prežitej tragédie sa prejavovali medzi občanmi ešte nejaký čas napríklad za pohrebu obetí, keď sa rozšírila správa o návrate nepriateľa, pravda nepodložená. Situácia sa upokojila až po definitívnom prebratí moci i verejnej správy československým vojskom ako aj úradmi. Aj v Chtelnici utvorili z vlastnej iniciatívy 30. novembra dočasnú miestnu Slovenskú národnú radu, ktorá mala za úlohu chrániť  predovšetkým verejný poriadok, vykonávať správu obce do utvorenia riadneho voleného orgánu, zastupiteľstva. Za predsedu dočasnej správy zvolili dr. Jána Ochabu, rada mala 15 členov. Podstatnú časť práce vykonávali Cyril Putera a Gustáv Gabriel. Na zabezpečenie verejného poriadku v obci ustanovila národná rada národnú obranu, ozbrojenú strážnu jednotku vytvorenú z 20 mužov, v podstate bývalých vojakov. Za veliteľa ustanovili Jozefa Hluboviča. Ozbrojená stráž udržovala vo dne v noci verejný poriadok v obci. To znamenalo definitívny prechod správy obce do československých rúk. Hneď od začiatku začala miestna národná rada obnovu normálneho života v obci. Na zakladajúcom zasadaní 30. novembra 1918 schválila členovia rady niekoľko opatrení, z nich najdôležitejšie:

1.Zakazovali sa krádeže a zbojstvo, verejný poriadok udržuje stráž

2.Každý občan je povinný pridržiavať sa svojho zamestnania a statočne pracovať

3.Zbrane a munícia majú sa odovzdať do obecnej kasárne.

4.Národná rada sa bude schádzať každú stredu a v prvom rade sa postará o zásoby potravín.

5.Národná stráž sa zrieka platu, potraviny sa budú prideľovať najskôr najchudobnejším.

Aj ďalšie opatrenia zo zasadnutia národnej rady 4.decembra 1918 sa vzťahovali najmä na zachovávanie verejného poriadku, jedno nariadenie ukladalo vrátiť všetky neprávom nadobudnuté veci ich pôvodným majiteľom. Predmety, ktoré zanechali utečenci, sa mali odpredať na verejnej dražbe. Stanovili sa pevné ceny potravín, 1 metrický cent zemiakov za 8 korún, pšenica za 60 korún a pod. Vyberané obecné poplatky sa ukladali v dome predsedu rady, potraviny z obecnej kasárne rozdelili medzi chudobných. Po ustanovení československej správy sa utvorili okresné správy ďalšie úrady. Miestna slovenská národná rada v Chtelnici ako jedna z prvých skladala sľub vernosti do rúk vládneho komisára pre okres Piešťany. Stalo sa tak už 12. decembra 1918. Úradný výkon začala až 18.decembra, keď sa zišla na prvom oficiálnom zasadnutí. Nový samosprávny orgán obce mal nasledovné zloženie: predseda čiže starosta obce Cyril Putera, podstarosta Karol Bílik, pokladník Juraj Kvetán, dvaja prísažní a 8 členov výboru. Takto ustanovená národná rada vykonávala úradné povinnosti ako orgán obce až do prvých volieb do obecných zastupiteľstiev v roku 1920. V týchto ťažkých, ale radostných dňoch nastúpila aj Chtelnica na novú cestu v rodiacej sa Česko-slovenskej republike s nádejou v lepší slobodnejší život.

 

CHTELNICA V ROKOCH 1918 – 1939

Po počiatočných radostných chvíľach v samostatnej Česko-slovenskej republike nastali všedné dni nového života silne poznačené následkami nedávno skončenej vojny. Tragické krvavé udalosti prevratových novembrových dní roku 1918 zanechali v Chtelnici na dlhšiu dobu stopy. Hospodárske a sociálne následky vojny sa prejavovali tým, že mnoho rodín vyšlo na mizinu, nemali prostriedkov na vyrovnanie dlhov ani na zaplatenie obecných poplatkov. Obecná pokladnica zostala tiež prázdna, takže sa obec niekoľko rokov nedokázala vymaniť z dlžôb. Po vojnových rekviráciách väčšina roľníkov nemala potrebný dobytok, bývalí vojaci vracali sa z frontov tiež chudobní.

Ešte nejaký čas po vojne prejavoval sa nedostatok základných potravinových článkov, najmä nedostatok obilia spôsoboval hlad, chlieb vo veľkej časti rodín stal sa sviatočnou potravou. Všeobecnú biedu znásobila veľká epidémia chrípky tzv. španielky, ktorá si vyžiadala tiež obete na ľudských životoch. Vznik samostatnej ČSR neodstránil hlavné korene biedy, sociálny útlak, vykorisťovanie, nezamestnanosť, vlastníctvo pôdy v rukách veľkostatkárov, čechoslovakistickú politiku českej buržoázie. Aj v Chtelnici tieto pomery mali za následok zvýšené vysťahovalectvo, len v prvých troch rokoch republiky odišlo z obce za prácou do cudziny45 občanov, ktorí sa zväčša trvalo nevrátili, ich novým domovom  stalo sa Francúzsko, USA, Argentína… Neskôr odchádzali ďalší, najmä v tridsiatych rokoch.

Po skončení činnosti dočasného národného výboru novoutvorená obecná samospráva, čiže obecné zastupiteľstvo zložené z predstaviteľov všetkých politických organizácií, prakticky zástupcov celého občianstva, usilovalo sa od začiatku uskutočňovať opatrenia na obnovu verejného poriadku. Najprv odstránili pozostatky zaniknutej monarchie v úradnom styku, nahradili maďarské názvy slovenskými, vymenili notára s obecnými zriadencami, doplnili strážnikov. V sociálnej sfére opatrenia na zabezpečenie pracovných príležitostí, podporu chudobných rodín, vojnových invalidov. Roľníci poškodení rekviráciou dobytka vo vojne dostali ako náhradu vyplatené 9 korún za 1 kg živej váhy. Počiatočné investičné náklady využívali na najpotrebnejšie práce v obci, najmä na opravách budovy školy, obecných ciest i mostov. Jedným z najzávažnejších problémov obce bola výstavba budovy školy spojená s dlhoročným úsilím o premenu dovtedajšej cirkevnej na obecnú resp. štátnu ľudovú školu.

Sociálnodemokratická štruktúra obce s prevahou robotníkov, poľnohospodárskych robotníkov i malých roľníkov sa prejavila v celku vo voľbách do Národného zhromaždenia v apríli roku 1920. Najsinejšou stranou v obci sa stala ľavica sociálnodemokratickej strany. To sa zakrátko prejavilo i na zložení a v práci obecnej samosprávy. Potvrdili to prvé voľby do obecného zastupiteľstva 17.septembra roku 1923. Propaganda ľavicových síl v obci sa zameriavala  na sledovanie celoštátneho vývoja, revolučné udalosti, vznik ľavice a založenie KSČ, ktorá si získala stúpencov. Krátko po jej zakladajúcom zjazde, na ktorom sa zúčastnili i delegáti obce, v júni 1921 založili v Chtelnici miestnu organizáciu Komunistická buňka Lenin alebo Buňka KSČ Lenin. Ľavicová agitácia sa zamerala predovšetkým na mládež, v radoch ktorej si našla stúpencov. Táto tzv. pokroková revolučná mládež založila už roku 1921 v Chtelnici telocvičnú skupinu RTJ, náčelníkom zvolili Augustína Prvého, zástupcu Jozefa Bašnáka. Už roku 1923 usporiadali komunisti v obci  verejné zhromaždenia, postupne si získavali sympatie dosť značnej časti obyvateľov. Záujem rástol, keď na zhromaždeniach vystupovali významní predstavitelia komunistického i robotníckeho hnutia na Slovensku, Clementis, Valo, Kubač, Poničan i ďalší, najmä pri prvomájových oslavách i demonštráciách. Obec si tak vyslúžila na okolí pomenovanie „malá Moskva“. Pravda nešlo o väčšinu občanov tak zmýšľajúcich, tí sa hlásili i k agrárnikom, soc. demokratom, národným socialistom a v neposlednom rade k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane.

Aj v tomto období najdôležitejšie  zostávalo poľnohospodárstvo, najmä problém vlastníctva pôdy. Veľkú časť vlastnil veľkostatok grófa Pálfiho so správou v Chtelnici. Na okolí zaberal 9 väčších majerov, dva menšie dvory o rozlohe 17242 kat. jut. ornej pôdy, lúk, pasienkov, lesov, rybníky. Majer v Chtelnici zaberal 791 kat. jut. Vyše 20 rokov od 1921 do 1942 mal veľkostatok v prenájme trnavský cukrovar Karola Stummera. Pracovné podmienky robotníkov, tovarichárov, nádenníkov, sluhov na majeri nezodpovedali základným životným potrebám. Živelné nepokoje, organizované štrajky sa zamerali na zvýšenie miezd v rokoch 1921-22. Nádenníci zarábali denne okrem naturálií 14-20 korún, ženy i deti podstatne menej. Správca majera s úradníkmi mali dobré podmienky, rodiny deputátnikov však obývali jednoizbové byty so spoločnou kuchyňou, sezónni žatevní robotníci sa tiesnili v jednej miestnosti aj desiati. Správca sa viac staral o modernizáciu objektov, skladov a stajní ako o sociálne podmienky robotníkov. Prenájomca majera, trnavský cukrovar, tiež sa nestaral dostatočne o zlepšenie sociálnych podmienok robotníkov. Roku 1924 žiadalo obecné zastupiteľstvo od cukrovaru zaplatenie obecných prirážok z daní za veľkostatok, ale nepochodilo, lebo nájomca dostal od štátu daňovú úľavu, obec však stratila veľkú časť svojich inak nízkych príjmov.

Už krátko po vzniku samostatnej ČSR pripravovali sa podmienky na uskutočnenie pozemkovej reformy. Roku 1919 podľa vládneho nariadenia musel tunajší majer odovzdať do núteného nájmu malým roľníkom 125 kat. jut. ornej pôdy. To neznamenalo podstatnú zmenu, lebo veľkostatok naďalej vlastnil v chotári obce nielen pôdu, ale aj stavebné parcely, obytné budovy, lesy. Podstatnejšie zmeny sľubovala priniesť pozemková reforma, ktorá sa uskutočňovala na etapy v rokoch 1924-1934. V jej začiatkoch roku 1924 zabral štát z majera v Chtelnici 29% pôdy, spolu 232 kat. jut. Túto pôdu potom prideľovali uchádzačom  na základe písomných žiadostí. Zo 138 žiadateľov v Chtelnici 42 nevlastnilo vôbec pôdu, všetci aj tak nedostali prídel – buď pre neinformovanosť žiadateľov, alebo pre prechmaty úradov. Záujemcom sa ušli veľmi nízke podiely, od 1do 4 kat. jut. Uskutočnením ďalšej etapy pozemkovej reformy majer v Chtelnici sa zmenšil na 271 kat. jut. poľnohospodárskej pôdy, okrem toho zostali mu objekty kaštieľa, rybník, tehelňa. Noví majitelia pôdy mali splácať za 1 kat. jut. pôdy 300 až 320 korún, čo nie všetci vládali aj  po dlhých rokoch vyrovnať. Napríklad roku 1931 nevyplatilo dlhy ešte 203 nových majiteľov pôdy.

Realizáciou pozemkovej reformy prepustil majiteľ majera v Chtelnici z práce veľkú časť zamestnancov. Kým roku 1924 zamestnával 89 pracovníkov, z toho 4 úradníkov, 7 zriadencov, 12 remeselníkov, 29 nádenníkov, 37 deputátnikov, o desať rokov sa počet rapídne zmenšil. Správca dostával mesačne plat 1500 korún, naproti tomu voliari, kočiši, nočný strážnik, zarábali len 85, murári 150 a slúžky 70 korún mesačne. Po skončení parcelácie zostalo na majeri iba 29 stálych zamestnancov, ale nemali tiež istotu trvalého zamestnania. Hospodárska kríza so stagnáciou na začiatku dvadsiatych rokov sa prejavila v obci nezamestnanosťou murárov, roľníci zasa mali nedostatok pôdy, lebo vlastníctvo jedného až dvoch hektárov polí nepostačovalo na primerané živobytie. Asi 200 rodín žilo pod priemerom, viac živiteľov rodín pracovalo na majeri alebo ako robotníci mimo obce. Chudobu obyvateľov obce možno doložiť veľmi rozšíreným chovom kôz na obecných pasienkoch, držbu hovädzieho dobytka si väčšina pre chudobu nemohla dovoliť.

Nedobré ekonomické pomery sa prejavili  v obecnej pokladnici, o čom svedčia zápisy obecného zastupiteľstva pri záverečných  obecných účtoch. Roku 1919 mala obecná pokladnica nedostatok  16 635 korún, ktoré sa mali kryť 170% prirážkou na obecných daniach. Roku 1920 mala obecná pokladnica zostatok 1032 korún, roku 1921 7549 korún, roku 1922  8102 korún, ale za 230-300% prirážok na daniach. Okrem daní od obyvateľstva plynuli do obecnej pokladnice iné príjmy, ale menšie, ako z prenájmu jarmočného práva ročne 3 tisíc korún. Pre úspornejšie hospodárstvo nariaďovala obecná samospráva občas pracovnú povinnosť pri verejných prácach, najviac pri údržbe obecných komunikácií. Majitelia vlastniaci záprah koní mali vykonať prácu v hodnote 20 korún, so záprahom kráv 15, bez záprahu za 10, nájomníci za 5 korún.

Aj napriek neutešeným sociálnym pomerom populácia v obci  zostávala na vysokej úrovni, prirodzeným prírastkom prerástol počet obyvateľov obce dve tisíc už krátko po prvej svetovej vojne, pri sčítaní roku 1921 tu žilo 2051 ľudí. V obci bolo 328 domov. Obraz obce v dvadsiatych rokoch predstavoval dosť zaostalú úroveň. Nebolo elektrického osvetlenia, svietilo sa sviečkami alebo petrolejovými lampami, hoci v susedných obciach trnavského okresu sa zavádzala elektrina, obec nemala autobusové spojenie s okolím, telefón mala len pošta, rádio nevlastnil nik. Okrem poštového spojenia, ostatní občania odchádzali do sveta buď konským povozom, na bicykli alebo pešo k najbližšej železnici vo Vrbovom, Veľkých Kostoľanoch alebo do Trnavy, do Smoleníc , cez lesy do Brezovej pod Bradlom. Pamätníci týchto čias by vedeli hodne rozprávať o cestovaní za prácou pešo alebo na bicykli, museli zavčas ráno vstávať, aby stihli vlak  do práce, alebo aby došli načas do práce do Myjavy, či Brezovej pod Bradlom, museli vstávať o druhej hodine rannej.

Modernizácia, všeobecný pokrok  vo svete však prenikal aj do tohto kúta krajiny. Ukazovala sa nevyhnutná potreba zmeny ponajprv v doprave. Preto sa stretávali so živým ohlasom i nádejami návrhy alebo plány na výstavbu železnice z Trnavy alebo Pezinka cez Trstín do Chtelnice. Tu sa žiada podrobnejšie zastaviť sa pri týchto akciách. Ešte v rakúsko-uhorskej monarchii roku 1907dostal sa na program  projekt železničnej trate Trnava – Chtelnica, ktorý prežil vyše 20 rokov, aby sa nakoniec neuskutočnil. V tomto roku mestská rada v Trnave prerokúvala navrhnutý projekt trate ako realitu, prihlásili sa záujemcovia, podnikatelia – staviteľ Ignác Pallos z Budapešti a Ladislav Uherek z Piešťan. Dokonca  začali prípravné práce na trase, ktorá mala viesť z Trnavy cez Špačince, Dolné Dubové, Kátlovce, Dechtice do Chtelnice. Roku 1908 projekt železnice schválili župné úrady  aj ministerstvo obchodu. Na práce sa podujal nový podnikateľ, statkár Jozef Skublič z Veselého pri Piešťanoch, ktorý navrhol aj inú trať z Trnavy do Rakovíc. Obe lokálky mali slúžiť najmä rozvoju výroby cukru v Trnave , na dovoz cukrovej repy do cukrovaru. Projekt už seriózne pripravoval výstavbu železničnej stanice v Špačinciach. V rokoch 1910 -12 mestské zastupiteľstvo v Trnave  došlo k záveru o užitočnosti tejto trate, Skublič mohol uvažovať o finančnej podpore od mesta. Roku 1912 mesto Trnava uzavrelo s podnikateľom Skubličom zmluvu na projekt železnice, ktorá obsahovala i finančné požiadavky. Podľa plánu sa počítalo s výstavbou úseku do Špačiniec v rokoch 1913-15, celá trať do Chtelnice mala byť hotová roku 1917. Podnikateľ dostal 15-ročnú lehotu na splácanie pôžičky v rokoch 1917-32, založila sa stavebná úč. spoločnosť. Mesto prerokovalo podmienky materiálneho zabezpečenia stavby, na tento cieľ prenajala časť majera Baráttfld, ktorý patril do vlastníctva mesta, Skublič predložil plán železnice založený na spolupráci s trnavskou tehelňou Mittáčkovou, mesto projekt schválilo. Ministerstvo obchodu a priemyslu v Budapešti povolilo Skubličovi začať o rok neskoršie prípravné práce. V rokoch  1913-14 mesto Trnava vypisovalo účastiny, rozširovalo finančné príspevky na stavbu.

Projekt v štádiu prípravných prác však prerušila a znemožnila prvá svetová vojna v rokoch 1914-18. Vojna spôsobila zastavenie prípravných prác, nemohlo sa začať ani s vlastnou výstavbou, i keď projekt železnice zostával stále aktuálny. Z rokovaní mestských orgánov Trnavy v rokoch 1915-16 vysvitá, že roku 1915 sa nepripravila výstavba úseku do Špačiniec, ale mesto poskytlo pôžičku z majera Baráttfld 35 tisíc korún. Skublič žiadal pôžičku 150 tisíc korún, ale pre vojnové pomery podľa nariadenia ministerstva ju mesto zamietlo. Stavebné povolenie ministerstvo obchodu predĺžilo o jeden rok ako pre riadnu stavbu. Aj roku 1918 stavba železnice Trnava – Chtelnica bola stále aktuálna podľa rokovaní mesta Trnavy o zmluve z roku 1912. V prvých povojnových rokoch po utvorení samostatnej ČSR sa projekt tejto železnice neobjavoval na programe rokovaní zastupiteľských orgánov mesta Trnavy pre iné naliehavejšie otázky, hlavne pre neutešené finančné pomery. Až roku 1924 sa dostala otázka železnice  na program rokovania mestského zastupiteľstva na základe predloženej  žiadosti vdovy Skubličovej . Mestská právnická komisia po preskúmaní otázky  vicinálky oznámila, že podnikateľ dostal od mesta už za bývalej monarchie pôžičku 150 tisíc korún, ale do roku 1915, ba ani doteraz nič nepostavil. Pre ťažkú finančnú situáciu sa mesto vzdalo ďalšej spoluúčasti na projekte a poslalo žiadosť na ministerstvo železníc do  Prahy. To však projekt železnice zamietlo s odôvodnením, že cukrovaru stačí úzkokoľajná trať, koncesia na ďalšiu železnicu stráca platnosť.

Žiadosť Skubličovej  sa prerokovávala v mestskom zastupiteľstve i roku 1926, zostala v evidencii, pretože však ministerstvo železníc na základe správy právneho poradcu ju znova zamietlo ako nepotrebnú, mesto sa vzdalo ďalšieho podnikania v tejto veci. V rokoch 1927-28 sa žiadosť ešte evidovala, ale už ako neaktuálna. Okrem toho, že projekt zamietlo ministerstvo, železnica sa nestretla s pochopením ani v niektorých obciach, ktorými mala viesť, týkalo sa to vlastníkov pozemkov i ťažkej finančnej situácie obecných pokladníc. Obec Chtelnica však na zasadnutí obecného zastupiteľstva 11.decembra 1927 schválila celý projekt železnice, prejavila ochotu podieľať sa finančne pri jej výstavbe, ba navrhla požiadavku na predĺženie železnice až do Piešťan. Projekt železnice sa neuskutočnil predovšetkým preto, že jeho realizáciu neprevzal štát, ale súkromný podnikateľ, veľkostatkár Skublič z Veselého, ktorého kapitálové možnosti na takúto stavbu nepostačovali.

V dvadsiatych rokoch sa uvažovalo tiež o projekte železnice na trase Pezinok – Nádaš ( dnes Trstín) – Chtelnica – Vrbové pod názvom Podkarpatská dráha. Návrh podporoval Okresný úrad v Trnave, schválilo ho tiež župné zastupiteľstvo, ale znovu neprešiel s úspechom na ministerstve železníc v Prahe roku 1925. Chtelnica sa chcela aktívne podieľať aj pri tejto akcii. Uskutočnením oboch uvedených projektov mohla sa Chtelnica stať aj križovatkou železníc, čím by sa naskytli možnosti ďalekosiahleho hospodárskeho i sociálneho rozvoja obce napríklad výstavbou priemyselného závodu.

Po neúspechu s projektmi železníc sa uvažovalo koncom dvadsiatych rokov o zapojení Chtelnice aspoň autobusovými trasami n a okolité väčšie strediská Piešťany a Trnavu. Prihlásili sa niekoľkí súkromní podnikatelia, záujemcovia o prevádzanie autobusovej osobnej dopravy. V rokoch 1927-29 v Mestských protokoloch Trnavy možno čítať schválenie koncesie, roku 1927 pre Jozefa Miškoviča na dopravu autobusom z Trnavy do Chtelnice, roku 1928 pre Alžbetu Miklošovičovú s podmienkou primeranej výšky cestovného. Tieto návrhy koncesií prerokovávalo obecné zastupiteľstvo v Chtelnici, z finančných dôvodov, pre vysoké nároky koncesionárov na cestovné ich neschválilo. Autobusové spojenie Chtelnice s okolím sa uskutočnilo až po roku 1930.

Hospodársku zaostalosť obce s najbližším okolím potvrdzuje skutočnosť, že v čase prvej ČSR v priestore  medzi obcami Vrbové a Smolenice nejestvoval jediný významnejší priemyselný podnik okrem menej významnej chtelnickej továrničky v Dobrej Vode. V Chtelnici okrem poľnohospodárstva poskytovali malé pracovné možnosti tehelňa, pálenica s liehovarom. Roku 1927 zriadil v obci svoju filiálku prvý trnavský parný mlyn ako vyplýva zo schválenia okresného úradu v Trnave. Väčšina obyvateľov obce prevažne robotníkov musela hľadať zamestnanie ďaleko od domova, v mestách vzdialených viac ako dvadsať kilometrov. Hospodárske  oživenie v polovici dvadsiatych rokoch nemalo výraznejší vplyv na zlepšenie sociálnych pomerov obyvateľov obce. Rukolapný dôkaz poskytuje vysťahovalectvo za prácou do cudziny, odkiaľ sa veľa živiteľov rodín, predovšetkým však mladých ľudí, nikdy natrvalo nevrátilo do rodiska. Ťažké sociálne pomery dokazujú tiež chudobné rodiny odkázané na sociálnu výpomoc alebo na žobranie, bez možností riadneho zárobku, bez prostriedkov potrebných na oblečenie, obuv, stravovanie. Rodiny, v ktorých chýbal živiteľ, otec, živorili odkázané na malú sociálnu podporu od obecnej samosprávy. Z chudinského základu obce napríklad roku 1927 vyplatili jednej rodine podporu 100 Kčs za mesiac. Ani zdravotnícka starostlivosť o obyvateľstvo nedosahovala potrebnú úroveň. Obec mala síce vlastného lekára, ten však spravoval obvod so 7 obcami s viac ako 7 tisíc obyvateľmi roku 1927. Každý občan si tiež nemohol dovoliť lekárske ošetrenie v chorobe, pomáhali rady ľudových lekárov, stáročná skúsenosť nie vždy na úrovni.

Neutešené sociálne pomery napomáhal v nemalej miere neprimerane veľký počet krčiem a výčapov. Napríklad roku 1926 pre 2058 obyvateľov obce slúžilo 5 krčiem a ďalšie súkromné výčapy. Ziskuchtivosť majiteľov krčiem sa dostávala aj na program zasadaní obecného zastupiteľstva, v ktorom najmä zástupcovia komunistov a sociálnych demokratov sa usilovalo zamedziť takýto vývoj. Roku 1927 obecné zastupiteľstvo zamietlo žiadosť obchodníka židovského pôvodu Jakuba Brauna, ktorý chcel povolenie licencie na krčmu. Zamietnutie  odôvodnilo tým, že menovaný ako obchodník, mäsiar i vlastník veľkých pozemkov má z čoho vyžiť. Podobne pochodili ďalší uchádzači o licencie usvedčení ako zbohatlíci. Prvá Československá republika nedokázala odstrániť chudobu a biedu, nepodarilo sa ani obecnej samospráve v Chtelnici, hoci prejavovala aktívne úsilie o zlepšenie pomerov. Nedobrá finančná situácia obecnej pokladnice roku 1927 sa mala čiastočne vyriešiť vyhlásením povinných verejných prác občanov pri úprave obecných ciest. Vlastníci záprahov s koňmi mali doviezť 2m³ štrku, s volským záprahom jeden, ostatní nevlastniaci záprah mali vykonať prácu v hodnote 10 Kčs, nájomníci 5 Kčs. Obecná správa podala písomnú sťažnosť na správu tunajšieho veľkostatku, že neprispela na opravu vicinálnej cesty do Nižnej hoci ju najčastejšie využívala.

Väčšie finančné náklady roku 1927 si vyžiadala obnova budov obecného domu aj ostatných verejných inštitúcií. Na úhradu výdavkov museli občania vykonať povinné práce pre obec v hodnote 40 Kčs pri vlastníctve povozu, bez povozu za 10 Kčs. Pretože sa obecný kataster ešte od skončenia vojny neupravoval, platili sa obecné poplatky podľa výmeru z predvojnových rokov, čo tiež spôsobovalo väčšie zadlženie a menší príjem do obecnej pokladnice. Podľa zákona o pozemkovej reforme dostala obec roku 1928 prídel 500 hektárov bývalých pálfiovských lesov. Celkový obraz obe týchto čias si možno vytvoriť na základe úradných štatistíkalebo sčítania obyvateľstva. Štatistika z roku 1928 obsahuje takéto údaje. Obec mala do 2500 obyvateľov, čo však je neúplný údaj, chotár mal rozlohu 5729 kat. jut., nemovitý majetok obce, prevažne stavebné objekty, dosahovali hodnotu 90 tisíc Kčs, obecné dlhy 12600 Kčs. Hlavné úlohy čakali na obec pri výstavbe objektov školy, mostov, nového trhoviska a pri údržbe miestnych komunikácií. Údaje z roku 1930 v zápisnici obecného zastupiteľstva sú pravdepodobne bližšie skutočnosti, lebo uvádzajú 2190 obyvateľov v 366 domoch, bytoch. Rozloha chotára obce počítala 3297 hektárov. Zápisnica uviedla 2152 obyvateľov československej národnosti. 10 nemeckej, ostatok iných národností, 31 bolo židov. Úradne prevládal teda československý živel, hoci to boli Slováci. Českú národnosť mal riaditeľ školy, niektorí učitelia a četníci. Túto nesprávnu národnostnú tendenciu usilovala sa riešiť pre Slovákov HSĽS, ktorej vplyv v obci postupne narastal.

Obecná samospráva v rokoch prvej ČSR sa skladala z 10-člennej obecnej rady a obecného zastupiteľstva zloženého z 30 riadnych členov a 22 náhradníkov. Podriadený orgán tvorila finančná komisia zložená zo 6 volených a 6 vymenovaných členov. Politické strany mali v obecnej samospráve početné zastúpenie podľa výsledkov volieb. Celkový vývoj obce veľmi podstatne ovplyvnila svetová hospodárska kríza, ktorá začala roku 1929, následky sa prejavili hlavne v polovici tridsiatych rokov. Spôsobila značné zvýšenie nezamestnanosti, biedu a hlad, prehlbovanie sociálnej diferenciácie, sociálne nepokoje, štrajky. Aj v Chtelnici dlhé roky desiatky robotníkov, najmä stavebných i poľnohospodárskych, zostávalo trvale alebo čiastočne nezamestnaných. Ak v minulosti dokázala obecná samospráva čiastočne vypomáhať  sociálne slabším rodinám, v čase hospodárskej krízy už nemala prostriedkov na odstránenie následkov krízy. Niekoľko desiatok rodín žilo odkázaných na štátnu stravovaciu akciu, ktorá im zabezpečovala najpotrebnejšie potraviny, aspoň záchranu pred hladovou smrťou. Životné minimum väčšiny obyvateľov obce sa pohybovalo hlboko pod priemerom. Napriek zadlženosti obecnej pokladnice sa uskutočnila vtedy aj výstavba budovy ľudovej školy, čím sa zhoršila finančná situácia obce. Nemalý podiel na tom mali aj živelné pohromy, najmä búrka s krupobitím 6.júla 1930 a v máji roku 1931, ktoré spôsobili veľké škody najmä roľníkom. Neúprosnú skutočnosť ťažkých rokov krízy plne vystihujú úradné hlásenia miestneho notárskeho úradu okresnému úradu v Piešťanoch. Napríklad 11.mája roku 1931 vykazovalo sa v obci47 nezamestnaných, z nich 29 robotníkov – murárov, ostatok tvorili nádenníci, prevažne živitelia rodín. Nepodarilo sa im zaistiť pracovnú príležitosť pre krízu i preto, že v tunajšom okrese zamestnávali stavebných robotníkov z iných okresov.

Väčšina z uvádzaných nezamestnaných nedostala riadnu prácu už viac ako rok, ich rodiny trpeli hladom, preto notár žiadal pre nich čo najskôr riadne zamestnanie. V novembri roku 1931 hlásil úrad 43 osôb v Chtelnici bez práce s pripojeným zoznamom k dispozícii okresnému úradu na zabezpečenie práce. Pritom v zápisnici obecného zastupiteľstva z 27.októbra toho istého roku uviedli až 150 nezamestnaných pochádzajúcich z obce, pre ktorých organizovali obecné núdzové práce pri úprave obecných ciest, čistení potoka, spracúvaní dreva v lesoch, oprave obecných budov, pri odpratávaní snehu a pod. Slabou náplasťou na zmiernenie následkov krízy, nezamestnanosti, biedy, hladu mali byť štátom vydávané stravovacie lístky, známe pod ľudovým názvom žobračenky. Napríklad v decembri roku 1931 pridelil okresný úrad v Piešťanoch pre Chtelnicu 220 stravovacích lístkov hodnoty 10 Kčs, spolu za 2200 Kčs pre 83 rodín. Samotná obecná samospráva pre trvalú zadlženosť nedokázala prispievať finančne na stravovaciu akciu. V novembri až decembri roku 1932 pridelilirodinám nezamestnaných v obci 320 stravovacích lístkov v hodnote 3200 Kčs v ďalšom roku 260 lístkov. Na prídel chleba v júni  roku 1933 dostali chudobné rodiny týždenne 150 poukážok, za tri týždne spolu  na 450 kusov chleba. Biedu, hlad najviac pociťovali deti, trpeli podvýživou, následkom čoho ľahko podliehali častým ochoreniam. Zmiernenie biedy prinášali sčasti napríklad vianočné darčekové akcie, keď prideľovali na jedno dieťa darčeky priemernej hodnote 10 korún. V škole organizovali dlhodobo pomocné akcie vo forme mliečnych i polievkových prídelov. Stravovacia stanica, ktorú riadila stravovacia komisia, varila v školskej jedálni počas vyučovania polievku, ku ktorej pridávali  chlieb. Väčšina detí chudobných rodín mala takto možnosť aspoň raz denne sa trocha nasýtiť. Len od decembra roku 1932 do apríla 1933 sa v škole stravovalo priemerne 75 detí, čiže štvrtina školopovinných detí. Stravovaciu akciu organizovali štátne orgány, majetnejší občania prispievali na ňu finančne alebo v naturáliách. Stravovací výbor počas akcie roku 1933 nazberal v Chtelnici v naturáliách  103 kg fazule, 93 kg múky, 14 kg masti, 340 kg zemiakov. Roku 1936 štátny zamestnanci v obci odovzdali na stravovaciu akciu 240 korún. Nezamestnanosť i sprievodné znaky pretrvali v obci až do začiatku druhej svetovej vojny.

Obyvatelia obce reagovali na následky  hospodárskej krízy rôznorodo, jedni humánnymi akciami snažili sa ich zmierniť, ďalší, predovšetkým robotníci, sa aktivizovali do odporu. Organizovali ho najčastejšie komunisti a sociálny demokrati v podobe verejných zhromaždení štrajkov, protestných pochodov i prvomájových osláv.. Tie sa konali v Chtelnici od roku 1931 i za účasti obyvateľov okolitých dedín. Roku 1931 konal sa verejný tábor ľudu spojený  so sprievodom obcou na námestie. V tomto roku sa politické organizácie zamerali na predvolebnú agitáciu. Vo voľbách do obecného zastupiteľstva 27.IX. 1931 z celkového počtu 1010 platných hlasov voličov v obci získali agrárna – republikánska strana 287 hlasov, komunisti 239, HSĽS 193, sociálni demokrati 156 a národní socialisti 112 hlasov. V obecnom zastupiteľstve mali uvedené strany zastúpenie 9,7,6,5,3 členov.

Významnú kapitolu bojov za sociálne požiadavky pracujúcich v obci predstavovali štrajkové hnutia poľnohospodárskych robotníkov na miestnom majeri, spojené s hnutím na okolitých majeroch. Prvá väčšia akcia sa uskutočnila roku 1931, keď správa veľkostatku rozhodla prepustiť z práce Jozefa Lukačoviča, kuriča na parných oračkách. Pritom robotníci na veľkostatku prejavili nespokojnosť so mzdou i s celkovými pracovnými a sociálnymi podmienkami. Vyvrcholenie miestneho štrajkového hnutia v rámci spoločného boja poľnohospodárskych robotníkov na veľkostatkoch celého západného Slovenska sa uskutočnilo v rokoch 1932-33. Spor robotníkov so správou majera sa začal rozrastať roku 1932, keď správca majera nedodržoval kolektívnu pracovnú zmluvu uzavretú 21.mája na Okresnom úrade v Piešťanoch. Podľa zmluvy mali žatevní robotníci dostávať dennú mzdu 8 a ženy 6 Kčs, pri obrobení jedného uhorského honu cukrovej repy 1501 Kčs, za pretrhávku repy 60 Kčs. Za 10-hodinovú dennú prácu mužom patrila mzda 10, ženám 8 Kčs. Práca nadčas mala byť odmeňovaná 50% príplatkom, nedeľná práca 100%.

Správa majera uvedené podmienky zmluvy nedodržiavala, ale ukracovala robotníkov, kde sa len dalo. Robotník Štefan Holič podal  písomnú sťažnosť, že jeho manželke vyplatili za prácu v repe o 30 Kčs menej, ako stanovila zmluva. Správa veľkostatku tento postup odôvodnila vyhlásením, že sa zmluva uzavrela iba s cudzími pracovníkmi. Protesty i sťažnosti robotníkov obhajoval Československý zväz zemedelských a lesných robotníkov, ktorého zástupca na verejnom zhromaždení 17.apríla 1932 vysvetľoval príčiny nezamestnanosti, potrebu ďalšej fázy pozemkovej reformy, v záujme roľníkov.

Na jar roku 1933 dosiahla ľubovôľa správcu majera nevídaných rozmerov. Výkaz mzdy tovarichárov upravil tak, že muži nad 18 rokov dostávali hodinovú mzdu 0,95 halierov, ženy a deti do 16 rokov 0,75 halierov, ostatní pracovníci tiež 0,75 halierov. Za okopávku jedného hona cukrovej repy sa malo vyplácať iba 150,40 Kčs. Proti takému postupu sa rozhodne postavili všetci poľnohospodársky robotníci. Na verejnej schôdzi schválili písomnú sťažnosť proti  správe veľkostatku pre nedodržanie štátnej zmluvy i platnej dohody. Poukazovalo sa na to, že v celom okrese Piešťany zaručovala zmluva hodinovú mzdu pre prvú kategóriu robotníkov 1,30 Kčs, pre druhú 1,10 a pre tretiu 0,85 Kčs. Zhromaždenie robotníkov žiadalo správcu miestneho majera dodržiavať predpisy platné pre  celý okres a zamestnávať predovšetkým tunajších robotníkov. Toto vyhlásenie na notárskom úrade podpísali zástupcovia robotníkov Jozef Hlaváč, Ján Kyselica, Gustáv Krutý a Verona Kudlová. Pretože ich požiadavky správa majera nesplnila, nastúpili poľnohospodársky robotníci do štrajku v dňoch 30.mája až 2.júna roku 1933. Táto akcia mala odozvu na širokom okolí. Štrajkovalo 256 poľnohospodárskych robotníkov z Chtelnice ako aj susedných majerov v Dolnom Lopašove a Kátlovciach. Správa veľkostatku neustúpila, povolala na pomoc štátnu správu i četníkov, aby zlomila odpor štrajkujúcich. Vyhrážala sa robotníkom, že ak nenastúpia do práce, postará sa o náhradu robotníkov z okolitých dedín. Vyhrážala sa prepustením zo zamestnania, ak robotníci nenastúpia do práce. Zastrašovanie, provokácia s požiarom na majeri, nepriniesli pre správu očakávaný výsledok, štrajkujúci vydržali jednotní v boji za oprávnené požiadavky. Do Chtelnice prišla posila ozbrojených četníkov na zlomenie odporu štrajkujúcich. Veľkú podporu v boji za spravodlivé požiadavky štrajkujúcich poskytol poslanec Jozef Valo a František Kubač. K protestom sa pripojili ženy s deťmi, ktoré pred četníckou stanicou vyhlásili, že ak správa majera nesplní ich požiadavky, ponechajú svoje deti na starostlivosť úradov. Zhromaždenie štrajkujúcich na námestí rozhnali četníci obuškami, pričom zranili niekoľko účastníkov. Uväznili jednu z aktívnych organizátorov štrajkujúcich, Veronu Kudlovú, aj poslanca Jozefa Vala, zakrátko ich však prepustili. Pretože sa štrajk nekončil, správa veľkostatku pre naliehavosť ukončenia poľných prác  sa rozhodla povolať do práce  robotníkov z iných dedín, dokonca až z Oslian pri Nitre. Nato vedenie štrajkujúcich s aktívnou účasťou komunistických poslancov pristúpilo na rokovanie so  správou veľkostatku. Pritom sa dosiahlo zvýšenie dennej mzdy robotníkov o 50 halierov, čo znamenalo, že najväčší štrajk v obci sa skončil víťazstvom robotníkov.

Sociálne pomery v obci sa nezlepšili ani v období po ukončení hospodárskej krízy, ktorej následky pretrvávali aj naďalej. Nezamestnanosť a chudoba viedli neraz na žobrácku palicu, prípadne k vysťahovalectvu za prácou do cudziny. Obyvateľstvo sa neuspokojovalo s danými pomermi, čo dokazujú aj hlásenia notárskeho úradu, ktorého rozhodne nemožno považovať za obhajcu práv chudobných, nezamestnaných. Napríklad 5.mája roku 1932 hlásil notár, že v obci je 96 nezamestnaných, ktorých rodiny trpeli všeobecnú biedu. V tom istom roku postihli obec prírodné pohromy, najprv silné mrazy, potom dlhotrvajúce sucho, ktoré poškodili poľnohospodárske plodiny až na 50% z plochy 700 kat. jut. Pohroma  postihla do 180 rodín, celkové škody sa odhadovali na 350 tisíc korún. Ani v takýchto pomeroch sa kultúrno – spoločenská, osvetová činnosť v obci nezastavila, ba podarilo sa uskutočniť niekoľko významných akcií. Na prvom mieste treba spomenúť školské problémy. Už od roku 1918 sa prejavovali tendencie zobecnenia alebo poštátnenia cirkevnej školy, ako aj úsilie o výstavbu novej školskej budovy, pretože stará budovavonkoncom nevyhovovala zvýšeným požiadavkám. Pôvodná budova školy z konca 19. storočia mala len dve miestnosti na vyučovanie, v ktorých sa tiesnilo až 280 žiakov štyroch ročníkov, po uzákonení povinnej šesťročnej školskej dochádzky dokonca 6 tried malo k dispozícii dve miestnosti. Prvú požiadavku sa podarilo splniť roku 1926, kedy úrady schválili obecnú ľudovú školu. Naliehavo vystúpila požiadavka výstavby novej budovy školy. Prípravy narážali na rad prekážok, najmä na nedostatok finančných prostriedkov i dlhotrvajúce problémy so získaním vhodného stavebného pozemku. Bratislavská župa síce poskytla pre rok 1926 i v nasledujúcich rokoch na výstavbu školy po 10 tisíc korún, samotné náklady na školu však prekročili sumu 1 milión korún. Takáto položka prevýšila vysoko možnosti obecnej pokladnice. Po získaní pôžičiek začali stavať školu až roku 1929, zato ju však skoro za jeden rok aj dokončili. Slávnostné odovzdanie modernej dvojpodlažnej budovy 5+2 triednej školy sa uskutočnilo na štátny sviatok 28. októbra roku 1930 za účasti zástupcov ministerstva školstva. Kultúrny program pripravili domáci, predovšetkým žiaci. Školská otázka sa tým vyriešila len dočasne, lebo nároky na vyššie vzdelávanie stúpali, na program aj v Chtelnici sa dostala otázka zriadenia meštianskej školy. Dotiaľ, ak mali žiaci dosiahnuť tento stupeň vzdelania, museli chodiť do školy vo Vrbovom, alebo s ubytovaním napríklad v Trnave, čo si však väčšina rodičov nemohla dovoliť. Pre stále rastúci záujem sa začali dlhotrvajúce rokovania, až sa konečne dočkali aj v Chtelnici, 15.augusta 1933 slávnostne otvorili 2 – triednu meštiansku školu. V prvých rokoch bola expozitúrou meštianky vo Vrbovom, v školskom roku 1937/38 sa osamostatnila ako 3 – triedna meštianska škola. Znamenala značný prínos do života obce, narážala však na priestorové problémy, ktoré sa nevyriešili ani neskoršie. Vyučovalo sa v tmavých a vlhkých miestnostiach starého obecného domu. Napriek týmto ťažkostiam, najmä vďaka učiteľom, škola plnila svoje poslanie nielen pre chtelnické deti, ale aj žiakov okolitých 10 dedín, ktorí sem denne dochádzali ponajviac pešo, či na bicykli.

Významné poslanie v spoločenskom živote obce plnila kutúrnoosvetová, telovýchovná i športová činnosť. Nešlo o jednotnú organizovanosť, drobila sa na krúžky a jednoty podľa politických či sociálnych záujmov. V obci pôsobila Občianska beseda pre roľnícku mládež, Miestny odbor Matice slovenskej, Národný slovenský spolok. V RTJ vyvíjali aktívnu  činnosť už od roku 1921 aj KSS vedení náčelníkom Františkom Stračárom. Okrem telovýchovných vystúpení ako cvičení na náradí poriadali tiež spoločenské, kultúrne akcie, divadelné predstavenia, hudobné programy, spoločenské zábavy. Roku 1931 založili FRTJ, čím RTJ v obci zanikla. Pre nedostatok kultúrnych priestorov sa činnosť spolkov uskutočňovala v miestnostiach hostincov i v domácnostiach, komunisti sa stretli u Jána Kvetána.

Do rámca osvetovej činnosti zapadali verejné zhromaždenia politických strán spojené s prednáškami obyčajne s veľkou účasťou občianstva. Napríklad na verejnom zhromaždení 10.júla 1932 vyše 150 účastníkov vypočulo prednášku o hospodárskej kríze, o budovaní nového zriadenia v ZSSR. Roku 1933 zorganizovala miestna pobočka KSS sprievod z horného konca obce na námestie s heslami a doprovodom dychovej hudby, ukončený slávnostným prejavom. Touto tradičnou oslavou stala sa obec známou v širokom okolí. Miestna organizácia komunistov sa popri HSĽS od roku 1933 stala sa najsilnejšou politickou silou v obci. Zasahovala aktívne nielen do záujmov robotníkov, ale i poľnohospodárskych robotníkov pracujúcich na miestnom majeri. Správa majera sa odvolávala na následky hospodárskej krízy, keď ukracovala nádenníkov na mzde i ďalších oprávnených nárokoch. V pracovných zmluvách presadzoval a hlavne vlastné záujmy. Zmluva so žatevnými robotníkmi i tovarichármi na rok 1934 stanovila hodinovú  mzdu mužov na 90 halierov, žien 70 halierov, celodenná mzdy mužov sa však pohybovala len okolo 7, žien 5 korún. V žatevných prácach, ktoré trvali4 až 6 týždňov dostávali 140 kg obilia, 14 luštenín, 30 kg zemiakov, 3 kg mäsa ,1m³ dreva a 35 korún v hotovosti. Pri ručnej kosbe obilia ženci dostávali každú jedenástu časť zožatého obilia.

Sociálne rozvrstvenie obyvateľov obce sa prejavovalo i v chove dobytka: podľa súpisu roku 1934 z celkového počtu 545 kusov hovädzieho dobytka pripadalo 112 kusov majeru, z 92 koní 16 tiež majeru. Vyše 400 domácností vlastnilo spolu 460 ošípaných, 166 kôz a 250 husí. Z prehľadu vyplýva prevaha maloroľníkov: v priemere vlastnili 1 až2 kravy, nielen pre mlieko, ale aj ako ťažnú silu pri poľných prácach. V robotníckych rodinách sa zameriavali na  nenáročný chov kôz.

Ťažisko prvej polovice roku 1935 patrilo prípravám volieb do miestnych i celoštátnych zastupiteľských orgánov. Politické strany vyvíjali rozsiahlu predvolebnú agitáciu na získavanie hlasov voličov. V Chtelnici súperili hlavne štyri politické strany, medzi voličmi získavali najviac sympatií ľavicové strany. Činili sa  najviac komunisti, ktorí na svoje predvolebné zhromaždenia pozývali prominentných rečníkov, či už to bol Vladimír Clementis, Ján Poničan, Štefan Fidlík, Ján Kleštinský. Argumentmi poukazovali na príčiny nezamestnanosti, biedy i na hrozbunastupujúcehofašizmu. Zhromaždenia za účasti 300 až 400 občanov poriadali aj ďalšie politické strany. Prebiehali nezriedka búrlivo, takže museli zasahovať úrady i četníci. Provokatéri sa usilovali narušiť schôdze prejavmi nesúhlasu, nepohodlní agitátori neraz odchádzali náhlivo bez úspechu.

Výsledky predvolebnej agitácie sa prejavili vo voľbách 26. mája 1935, v ktorých do okresného zastupiteľstva získala KSČ 426 hlasov, agrárna strana 233, Hlinkova slovenská ľudová strana 216, soc. demokrati 81 hlasov, do krajinského zastupiteľstva v tomto poradí 415,242,218 a 76 hlasov, do poslaneckej snemovne 493, 226, 224,97 hlasov a do senátu 415,198,191 a 85 hlasov. Voľby potvrdili v obci presun doľava, jednak pokles vplyvu soc. demokratov, ale rast vplyvu komunistov.

Tragicky vošiel do histórie obce 28.jún 1935: prírodná pohroma, prietrž mračien, spojená s ľadovcom i víchricou spôsobila povodeň, na akú sa vtedy žijúci občania nepamätali. Rozbúrený príval vody dosiahol výšky 1 a pol metra, voda zaliala nižšie položené domy a stavania, odniesla hydinu, domáce zvieratá, na 90% zničila úrodu na poliach. Živelná pohroma ťažko postihla 172 roľníckych rodín, ktoré boli odkázané na štátnu podporu. Materiálne škody v obci odhadli na 3 milióny korún.  Na odstránenie následkov povodne na cestách i pri potoku vyhlásila obecná správa povinné mimoriadne práce. Zbedačenie mnohých rodín dosiahlo taký stupeň, že bolo potrebné zastaviť dočasne vyberanie obecných poplatkov a daní. Zostavil sa podrobný súpis škôd na určenie výšky pomoci. Kritickú situáciu obce v tomto období dokladala skutočnosť, že keď v septembri poskytovalo ministerstvo práce a sociálnej starostlivosti štátny príspevok na núdzové práce pre nezamestnaných 7 Kčs denne, nemohlo ho obecné zastupiteľstvo prijať, lebo obecná pokladnica nemala finančné prostriedky na uhradenie rozdielu dennej mzdy robotníkov 15 Kčs.

Roku 1935 krutá zima postihla 135 miestnych rodín natoľko, že zostali odkázané na pomoc ministerstva. Zemedelská rada v Prahe im pridelila osem vagónov osiva pšenice i menšie,množstvo ostatného osiva s hnojivom. Nedobré sociálne pomery spôsobili rast počtu žobrákov i rodín odkázaných na obecnú podporu. Niektorí bývali v obecnom chudobinci „žobráčňa“, iným zabezpečila obec ak mala z čoho, verejné chudinské zaopatrenie. Obecná pokladnica nemala dostatok prostriedkov na veľmi naliehavú opravu miestnych ulíc, keď najmä cesta na horný koniec obce nevyhovovala.

Po úspechu vo voľbách roku 1935 sa dostali komunisti na vedúce postavenie v obci, čo patrične prejavovali napríklad v prvomájových oslavách roku 1936. Manifestačný sprievod asi 600 účastníkov prechádzal z horného konca za sprievodu dychovej hudby, s hlučnými heslami na námestie, kde k nim prehovoril Ján Poničan a miestny stranícky funkcionár Anton Schún. V júni toho roku sa komunisti zapojili aktívne do štrajku sezónnych poľnohospodárskych robotníkov v majeri. Tí prerušili práce pri kosbe 35 kat. jut. silne povalenej ďateliny, pričom žiadali zvýšenie mzdy pre obťažnosť práce. Za kosbu v normálnych podmienkach im patrilo za každý jeden hon 30 korún, v tejto kosbe žiadali zvýšenie mzdy o 5 korún. Správca majera nechcel súhlasiť, vyhrážal sa robotníkom, že povolá na prácu nádenníkov z okolitých dedín, ak sa im nechce pracovať. Podobné nezhody sa vyskytli tiež pri uzatváraní pracovnej zmluvy na majeri v apríli roku 1937.

V roku 1937 prehlbovala sa vnútropolitická kríza štátu v dôsledku narastania rozpínavosti fašizmu v Európe. Pri oslavách 1.mája prehovoril na námestí k vyše 600účastníkom Karol Šmidke, na verejnom zhromaždení 17.októbra k asi 200 účastníkom hovoril Vladimír Clementis o medzinárodnej situácii, hospodárskej kríze a nezamestnanosti u nás. V roku 1937 dosahovalpočet nezamestnaných v obci asi 100 osôb. Politická situácia i zvýšená aktivita nekomunistických strán spôsobili, že vo voľbách do obecnej samosprávy 12. apríla 1937 získali najviac hlasov i miestny agrárnici- 8, komunisti 7, HSĽS 6, soc. demokrati 5 a národní socialisti3. Obec však nežila len predvolebnými zápasmi, konali sa tiež oslavy štátnych výročí i kultúrnych udalostí mimo rámca pôsobnosti komunistov.

Boj poľnohospodárskych robotníkov na majeri za oprávnené pracovné i sociálne požiadavky narážal stále na rovnaké prekážky. Napríklad pri prerokúvaní pracovnej zmluvy 13.apríla 1938 odmietli pristúpiť žatevní robotníci na nižšie mzdy, ako stanovila sadzba krajinského úradu pre Slovensko, a to 1,40 koruny na hodinu. Naproti tomu správca majera chcel vyplácať len 1,20 koruny. Dohoda sa vtedy nedosiahla, ba správca majera prepustil z práce 43 robotníkov na čele so Štefanom Ferenčíkom a Jozefom Richtárikom. Robotníci sa nevzdávali, ešte 16. mája sa osvedčili pred notárom, že nepodpíšu žatevnú zmluvu, kým nebude upravená denná mzdy podľa smerníc na 14 korún za celý deň. Tento spor vyriešil Okresný úrad v Piešťanoch, ktorý vydal vyhlášku zakazujúcu v obci verejnú schôdzu poľnohospodárskych robotníkov, ďalej vstup robotníkov na veľkostatok bez povolenia správy. Porušene týchto nariadení sa trestalo pokutou od 50 do 5 tisíc korún alebo stratou slobody v trvaní od 12 hodín do 14 dní. Zvláštne nariadenia vydali úrady tiež proti poriadaniu demonštrácií v dôsledku obmedzovania demokratických slobôd v ČSR.

Politická kríza v máji roku 1938, mobilizácia, stupňovanie boja na obranu republiky, to všetko sa prejavilo rastom aktivity aj v Chtelnici. Príležitosť sa naskytla v predvolebnom boji i v spoločne organizovaných prvomájových oslavách  na čele s komunistami s heslami boja na obranu nezávislosti a jednoty republiky. Všeobecné voľby 12.júna 1938 skončili sa veľkým úspechom komunistov, ktorých kandidáti dosiahli rozhodujúce víťazstvo, lebo z celkove 30zástupcov do obecného zastupiteľstva získali 11 miest, 196 hlasov, to značilo viac ako jednu tretinu miest, kým soc. demokrati len 6 miest. Prvý raz v histórii obce zvolili za jej starostu komunistu Františka Stračára. Prvým činom nového starostu bolo organizovanie deputácie poľnohospodárskych robotníkov na správu cukrovaru do Trnavy so žiadosťou o zvýšenie miezd na majeri, ale neúspešne.

Zaostalosť obce  sa prejavovala mnohostranne, bieda, nezamestnanosť mali tu domovské právo, úpadok sa odrazil v prázdnej obecnej pokladnici, čo spôsobilo trvalé zadlženie obce. Príjmy z vyberania obecných poplatkov a daní nestačili pokryť úhradu obecných výdavkov, pretože veľa občanov nemalo jednoducho z čoho zaplatiť dane. Keď roku 1938 okresný úrad žaloval miestneho notára pre zlé vedenie účtov, lebo nemal vyrovnané poplatky ešte ani za rok 1934, notár sa odvolával na zlú hospodársku situáciu, nezamestnanosť a chudobu miestnych obyvateľov, na živelné pohromy i na stavbu novej budovy školy, ktoré zapríčinili neplatenie obecných poplatkov. Medzi neveľa položiek, z ktorých plynuli skoro pravidelné príjmy do obecnej pokladnice patrilo trhové právo, výročné jarmoky. Toto právo, ktoré získala obec už na začiatku 15.storočia, si po stáročia  veľmi starostlivo chránila. Za prvej ČSR prinášali výročné jarmoky spolu s týždennými trhmi do obecnej pokladnice ročne príjem asi 5000 Kčs, roku 1934 5503 Kčs. Trhové právo sa prejavovalo konaním 6 výročných jarmokov výkladných a dobytčích. Ich výkon obec prenajímala súkromným záujemcom za určitý poplatok. Trhový poriadok vydávaný na rok obsahoval všeobecné i konkrétne opatrenia platné pre všetkých účastníkov jarmokov.

Roku 1932 podanú žiadosť na rozšírenie jarmokov v obci na sedem do roka okresný úrad zamietol, pretože sa proti tomu postavila mestská správa Trnavy. Týždenné trhy sa konali v obci spravidla v piatok a nedeľu. Výročné jarmoky sa konali na námestí, dobytčie, ktoré nasledovali po nich v pondelok, bývali v Dubníku alebo na námestí v priestoroch terajšieho malého parku. Termíny jarmokov sa pohybovali okolo 24. januára, 21. marca, 9. mája, 28. augusta a 17. októbra. Trhový poriadok určoval poplatok za povoz od 1,5 do 2 Kčs., za motorové vozidlo 5, za stánok 1 až 5, za dobytok 1 – 4 Kčs. Úrady chceli zrušiť jarmoky už roku 1936, obecná správa však presadila ich zachovanie s odôvodnením, že majú veľký hospodársky význam pre obec a blízke okolie. Jarmoky zostali v obci až do druhej svetovej vojny.

Predpoklady pre hospodársky rozvoj v Chtelnici sa nezlepšili ani koncom tridsiatych rokov. Okrem poľnohospodárstva a živnostníckeho remesla najmä krajčírstva, obuvníctva, čižmárstva, tkáčstva, priemysel prakticky nejestvoval. Malá prevádzkareň Roľníckeho družstevného liehovaru vyrábala v sezóne asi 4 mesiace v roku s kapacitou 10 hektolitrov surového liehu, niekoľko tisíc kusov tehál ročne vyrábala Pálfiho tehelňa v Dubníku, okrem nej krátky čas jestvovali aj iné menšie súkromné tehelne. Výroba pálenej tehly nemohla konkurovať veľkým tehelniam na blízkom okolí ( napr. Vrbové).  Väčšina tunajších stavebníkov stavala rodinné domy len z nepálenej tehly vyrábanej ručne v hliníkoch. Chtelnickí stavební robotníci tvorili významnú zložku tunajších pracujúcich, mali dobrú povesť na širokom okolí pre svoje majstrovstvo, v mieste bývania však prakticky nemali možnosť výkonu remesla, čo platilo pre murárov a tesárov. Títo odchádzali za prácou do blízkeho i vzdialeného okolia denne alebo na dlhší čas. Stavebníctvo malo sezónny ráz, v zimných mesiacoch si stavební robotníci privyrábali v okolitých lesoch pri spracúvaní dreva, pílení na siahy alebo sa  zúčastňovali núdzových prác v obci organizovaných obecnou správou.

Možnosť práce vo vzdialených mestách sa po roku 1930 približovala zavádzaním verejnej autobusovej dopravy. Súkromní podnikatelia získavali postupne koncesie na výkon autobusovej osobnej dopravy denne z Chtelnice do Vrbového, Piešťan a Trnavy. Roku 1932 žiadali priznanie koncesie Krajčovič, Oscitý a Fr, Foltíny na trať Trnava – Chtelnica a Chtelnica – Dobrá Voda. Proti žiadosti Františka Foltínyho podalo protest Okresné živnostenské spoločenstvo v Trnave na Krajinský úrad, lebo menovaný vraj nezaplatil taxu 200 Kčs do pokladnice spoločenstva, ako to potvrdzujú zápisnice z rokov 1935 – 1936.

Dramatické politické udalosti v jeseni roku 1938 sa prejavili i v Chtelnici. Najmä po vyhlásení mobilizácie viac mužov nastúpilo do armády na obranu západných hraníc republiky. Po viedenskej arbitráži sa z okupovaných slovenských oblastí prisťahovalo do Chtelnice niekoľko utečeneckých rodín, ktoré boli ubytované provizórne v núdzových deputátnych ubytovniach v majeri a niektorých prichýlili rodiny u seba.

Vyhlásenie autonómieSlovenska 6. októbra 1938 znamenalo prevzatie politickejmoci v krajine autonómnou slovenskou vládou. Medzi prvé vládne opatrenia patril zákaz činnosti všetkých politických strán a organizácií s výnimkou HSĽS. V Chtelnici to najviac postihlo organizáciu komunistov a jej partnera FRTJ. Výmer o zákaze politickej činnosti doručil organizátorom miestny notár. V októbri1938 úrady rozpustili zvolenú obecnú samosprávu, správu prevzal úradne vymenovaný vládny komisár Hirner, formálne mu pričlenili poradnú komisiu zloženú z 11 členov. V Chtelnici nespokojnosť s novým zriadením prejavili snáď len komunisti, ktorí zorganizovali ilegálnu stranícku organizáciu vedenú Františkom Stračárom. V októbri roku 1938 vyhlásila vláda na Slovensku mobilizáciu záložníkov do armády na obranu južných hraníc republiky proti útokom maďarskej armády.

 

CHTELNICA V OBDOBÍ SLOVENSKÉHO ŠTÁTU

Okupáciou českých krajín Nemeckom a vyhlásením samostatnej Slovenskej republiky 14. marca 1939 skončilo obdobie prvej ČSR. Obyvatelia obce privítali nový štát nádejou a očakávaním. Zakrátko však politickú situáciu zmenilo vypuknutie druhej svetovej vojny po napadnutí Poľska Nemeckom 1. septembra 1939, postupne do konfliktu vstúpili ďalšie krajiny sveta. Keď slovenská vláda vyhlásila mobilizáciu záložníkov do armády po boku Nemecka proti Poľsku, niektorí občania obce odmietli nastúpiť. Pre protivojnovú agitáciu uväznili 7. septembra dvoch mužov. Odviezli ich do Ilavy, ale po troch mesiacoch prepustili. Stále ich však držali pod policajným pozorom. V roku 1944 sa v obci uskutočnilo niekoľko verejno-prospešných akcií, ktoré sa plánovali už dávnejšie. Podarila sa zachrániť existenciu meštianskej školy v čase, keď vláda niekoľko škôl na Slovensku zrušila. Vládny komisári obecní zástupcovia sa zaručili udržiavať prevádzku školy po stránke materiálnej i finančnej, preto ju vláda ponechala i naďalej ako obvodnú meštiansku školu. Realizovali sa i stavebné akcie : roku 1939 z obecného fondu investičným nákladom v hodnote 40 tisíc korún zaviedli do časti obce verejnú kanalizáciu, postavili prvý betónový chodník v histórii obce a to v priestoroch námestia najviac potrebný, ďalej upravili i priestory pred budovou ľudovej školy. Postavili betónovú lávku, na ceste na horný koniec obce vybudovali ochranný múr s priepustným kanálom pre vodu a ďalšie menšie práce. Pri prácach zamestnávali prevažne miestnych robotníkov v rámci akcie zabezpečovania núdzového zamestnania, aby po rokoch trvajúcej nezamestnanosti aspoň čiastočne napomohli zlepšiť sociálne pomery rodín. Najväčší význam pre obec i jej obyvateľov malo zavedenie elektrifikácie, vymoženosti, ktorú v susedných dedinách trnavského okresu využívali už pred rokom 1938. V Chtelnici sa pracovala na zavedení elektrického prúdu už v rokoch 1939-40 pre domácnosti i pre verejné osvetlenie. Elektrinu mohla mať obec už v roku 1929, ponúknutú štátnu subvenciu na elektrifikáciu však obecná správa neprijala pre špatnú finančnú situáciu , preto sa projekt nerealizoval. V rokoch 1939-42 nahradila obec sumu 113 tisíc korún z celkového nákladu 232 tisíc korún potrebných na zavedenie elektriny. Elektrifikáciu obce ukončili kompletne do 30. októbra 1940.

Následky druhej svetovej vojny v prvom období pocítilo niekoľko rodín, odkiaľ odišli muži na front. Vcelku pokojný život obce narušovali ilegálne akcie nespokojencov nadväzujúcich na obdobie prvej ČSR. Odpor sa prejavoval formami, ktoré registrovali miestne i okresné úrady. V lete roku 1939 objavili v okrese Piešťany protištátne letáky. Chtelnický notár zahlásil okresu leták i 15. marca 1940 k výročiu zániku ČSR. Ilegálne v obci účinkovali miestni komunisti pod vedením Františka Stračára. Ich činnosť sa nejavila vážnejšie, lebo miestny notár hlásil , že sa tu nevyskytovala komunistická či iná podvratná činnosť okrem šepkanej propagandy. Pritom sa takéto úradné hlásenia v rokoch 1940-42 posielali pravidelne raz za mesiac. Väčšina občanov bola lojálna k slovenskému štátu, v ktorom mali slušnú životnú úroveň. Činnosť jedinej legálnej politickej strany, HSĽS sa neprejavovala aktívne, pretože časť mužov pracovala dlhšie mimo bydliska po mestách ba dokonca i v Nemecku a v nedávnej minulosti nehrali stúpenci HSĽS hlavnú úlohu. Pracovné možnosti v Nemecku pomohli odstrániť nezamestnanosť, mali za cieľ i zabrániť šíreniu nespokojnosti medzi robotníkmi.

Menej spokojnosti mali robotníci na majeri, kde i za slovenského štátu pokračovali pracovné spory medzi deputátnikmi a správou majera, najmä na zvýšenie miezd, zlepšenie ostatných pracovných a sociálnych podmienok. Platný prídelový lístkový systém na potraviny i niektoré iné druhy tovaru ku koncu vojny neprispieval k spokojnosti medzi obyvateľmi. Ani tento systém nedokázal zamedziť častým výkyvom i nedostatkom  v zásobovaní obyvateľstva potravinami a niektorými druhmi tovaru. Napríklad úradne hlásenie notára v marci 1940 hovorilo o nedostatku cukru, petroleja, mydla, masti obuvi a podobne. Na trhu sa neobjavovalo južné ovocie, ryža, ktorú nahradzovali vo väčšine domácností geršle. Biedu najviac trpeli chudobnejšie rodiny  a žobráci, ktorým úrady prideľovali jednorázovo najmä v zime pomoc, tá však vystačila sotva na minimum potrieb výživy.

Roku 1941 žilo v Chtelnici 41 Židov. Od apríla roku 1942 začalo sústreďovanie Židov do táborov na území Poľska. Na zákrok biskupov Slovenska prezident akciu zastavil. V júli roku 1942 po deportácii nežila v obci ani jedna židovská osoba. Vládnym nariadením roku 1941 premenovali obecnú ľudovú  školu na rímskokatolícku cirkevnú, pričom určitá časť občanov obce s premenovaním nesúhlasila. V novembri roku 1941 v miestnom kaštieli otvorili za účasti prezidenta Slovenskej republiky, Jozefa Tisu, politickú Vyššiu vodcovskú školu HM.

Stupňovanie konfliktu druhej svetovej vojny prejavilo sa zhoršovaním situácie v zásobovaní obyvateľov potravinami, najmä múkou, masťou, slaninou. Pretože úrady povoľovali domáce zakáľačky pomerne zriedkavo, roľníci tak robili „načierno“. Zaviedli tiež povinný výkup zemiakov od pestovateľov. Aj napriek vojnovej situácii pokračovali v obci niektoré investičné stavebné akcie v rokoch 1942-43. Z výsledkov úradného sčítania obyvateľstva 16. novembra 1941 vyplynulo, že v Chtelnici trvale žilo 2305 ľudí v 414 rodinných domoch. Väčšiu polovicu zamestnanosti tvorili robotníci predovšetkým v stavebníctve ako murári, tesári a pokrývači. Okolo 40 % sa zaoberala poľnohospodárstvom ako samostatní roľníci alebo robotníci na majeri. V tomto roku registrovali v obci úradne 14 žobrákov, z nich polovica Cigánov. Najviac pracovných príležitostí v mieste bydliska poskytoval majer, okrem toho málo robotníkov pracovalo v roľníckom družstevnom liehovare, v mliekarni, otvorenej roku 1941 a v tom istom roku i v tehelni miestneho  podnikateľa Bocána, ktorá vytvorila 68 tisíc kusov pálenej tehly.  Celkovo v porovnaní s obdobím prvej ČSR sa pracovné príležitosti v Chtelnici čiastočne zvýšili hlavné zásluhou práce robotníkov v Nemecku. Oproti tomu sa však viditeľne zlepšili pomery v osobnej doprave zavedením pravidelného autobusového spojenia v réžii slovenských železníc na tratiach z Trnavy do Chtelnice a z Piešťan do Chtelnice. Spočiatku v roku 1939/40 premávali na oboch tratiach denne tri spoje. V porovnaní s dovtedajšou nepravidelnou nepomerne drahšou  prepravou súkromnými koncesionármi priniesla nová doprava podstatné zlepšenie. Roku 1942 postavili v obci autobusové garáže pre tri vozidlá, ktoré slúžia dodnes.

Napriek vojnovej situácii dosiahlo v obci pozoruhodné úspechy ovocinárstvo. Len roku 1940 tunajší obyvatelia vysadili vyše tisíc ovocných  stromov v záhradách i v chotári obce. Obvodný notársky úrad vydal prehľadnú správu o stave ovocných stromkov v obci do 1. júna 1943: 1856 jabloní, 990 hrušiek, 845 čerešní, 21 višní, 1396 bystrických sliviek, 1587 ostatných, 255 marhúľ, 3 broskyne a 1370 orechov. Spolu 8360 ovocných stromkov, v priemere na jedného občana takmer tri ovocné stromky. Tiež dosť úspešne  pracovali miestny obyvatelia na úprave, rekultivácii ovocných pasienkov a lúk, kde za rok vynaložili vyše 7000  korún. Za rok 1941 postavili v obci 12 nových rodinných domov. Pri verejných prácach v obci zamestnávali stále niekoľko robotníkov, takže sa podarilo uskutočniť ďalšie úročné akcie. Roku 1939 postavili železobetónový most cez potok na námestí, ďalšie úseky betónových chodníkov, roku 1943 betónový most Na teplici a začali po predbežných prípravách s výstavbou novej budovy obecného domu. Aj keď roku 1943 notársky úrad naďalej hlásil vyšším orgánom dodržiavanie v obci poriadku a pokoja, skutočnosť bola iná. Okrem šepkanej propagandy a počúvania zahraničného protinemeckého rozhlasu, stupňovala sa nespokojnosť so zásobovacou situáciou. Už roku 1943 pociťovali občania trvalý nedostatok mäsa, hoci sa povrávalo, že v neďalekom Vrbovom ho mali dostatok. Nedostatok potravín sa striedal, závažný bol nedostatok umelého tuku. Nespokojnosť panovala tiež nad povinnou dodávkou 9 vagónov zemiakov, pretože roku 1943 sa ich menej urodilo. Občania nedostávali dostatočný prídel lístkov na obuv, čo sa prejavilo tak, že do 400 obyvateľov, predovšetkým robotníkov, nemalo riadnu pracovnú obuv, na druhej strane v predajni ležala obuv v dostatočnom množstve. Tieto nedostatky mali len miestny ráz. Slovenská republika v rokoch 1939-1944 dosahovala pozoruhodnú hospodársku prosperitu v Európe.

Nespokojnosť medzi deputátnikmi bývajúcimi v majeri sa stupňovala pre nevyhovujúce sociálne, najmä bytové podmienky. Nie div, že kritickú situáciu v spoločných ubytovniach majera si museli všimnúť nakoniec vyššie úradné miesta. Okresný úrad v Piešťanoch 27. marca 1944 nariadil majiteľovi veľkostatku Petrovi Pálfimu a nájomcovi majera Papánkovi, aby sa postarali o nápravu v bytoch deputátnikov v Chtelnici, lebo boli veľmi staré, nevyhovujúce, mali ich dať opraviť, adaptovať, aby každá rodina v budúcnosti obývala aspoň jednu izbu s kuchyňou alebo komorou.

Na jar a v lete 1944 vojnové udalosti čoraz citeľnejšie zasahovali aj do života občanov Chtelnice. Nielen preto , že málo vojakov odchádzalo na front, ale priamo dotykom s vojnou pri prelete nepriateľských anglo-amerických bombardovacích lietadiel vo veľkých skupinách smerom na vojenské objekty v Nemecku alebo na územie jeho spojencov. Protiletecké poplachy bývali takmer každodennou súčasťou života. Až sem doliehali ohlasy ťažkého bombardovania napríklad Bratislavy alebo Viedne, ako aj letecké či protilietadlové delostrelecké súboje v neďalekom okolí, kde zostrelili niekoľko lietadiel. História obce nemôže zabudnúť na 7. júla 1944, keď prelietajúca veľká skupina anglo-amerických lietadiel v dopoludňajších hodinách zhodila väčšie množstvo zápalných bômb vážiacich viac ako jeden kilogram. Bomby dopadli na južný a severný okraj obce našťastie mimo obytných budov. Pravdepodobne sa jednalo o núdzové zhodenie nákladu. Bombardovanie nespôsobilo straty na ľudských životoch, hoci v miestach kde dopadli bomby, na Holom vrchu, práve v tom čase pásla skupina detí väčšie množstvo dobytka a kôz. Niekoľko väčších zápalných bômb zhodili americké lietadlá tiež 20. novembra 1944 neďaleko kaštieľa, ani tu nespôsobili väčšie škody na majetku. Tieto zážitky však pôsobili  rušivo na život občanov. Šírila sa vojnová psychóza, strach najmä detí pri každom prelete cudzích lietadiel. Približovanie sa frontu i letecké bombardovanie spôsobilo väčšie evakuácie obyvateľov z ohrozených miest najmä z Bratislavy na vidiek, niekoľko sa ich uchýlilo tiež do Chtelnice už po bombardovaní rafinérie Apollo.

Počiatok partizánskeho hnutia v Malých Karpatoch siaha do roku 1942. V lete toho roku skupina bratislavských odbojárov utvorila prvú partizánsku skupinu nazvanú menom Janka Kráľa , ktorej velil Anton Markuš. Pri plánovanom prechode na stredné Slovensko sa skupina zastavila v lese nad Chtelnicou v časti Cerník. Pri táborení si však počínala neopatrne. Bola prezradená a traja miestni žandári 17. júla 1942 zadržali celú trinásťčlennú partizánsku skupinu. Niektorí obyvatelia podporovali aktívne odbojové hnutie už od roku 1943, ukrývali vojnových zajatcov. Poskytovali im nielen bezpečný úkryt, ale aj potraviny a sprostredkovali odchod do bezpečnejších oblastí. Napríklad František Stračár ukrýval dlhý čas až šesť utečencov. Občania sa skladali na potraviny, niektorí nadväzovali spojenie s okolitými dedinami a s ďalšou pomocou prevážali utečencov do hôr. V oblasti Malých Karpát sa samostatná partizánska činnosť začala až koncom augusta 1944 v nadväznosti na začiatok povstania 29. augusta vyhláseného v Banskej Bystrici.

Ozbrojené povstanie našlo v obci stúpencov, ktorí svoj súhlas potvrdili politickou aktivitou medzi obyvateľmi skryté, ba aj otvorene. Niekoľko chlapov sa pridalo k predchádzajúcim partizánskym skupinám , v ktorých sa zúčastnili bojových operácií v horách. Od septembra 1944 viac menej trvale operovali v Malých Karpatoch organizované partizánske skupiny s podporou sovietskych veliteľov. Najčastejšie sa prejavovali partizánske skupiny Jána Reptu a Miloša Uhra: v nej sa zúčastnili akcií aj obyvatelia Chtelnice Holec, Zábrodský, Damaškovič, Chnapko. Činnosť týchto oddielov na okolí mala viac prieskumnú a pozorovateľskú úlohu. Ukrývali sa predovšetkým v okolitých horárňach, kde dostávali pomoc od obyvateľov  okolia. Aktivita chtelnických  odbojárov vrcholila v septembri 1944, keď hlavní organizátori sa tajne rozhodli utvoriť ilegálny národný výbor a s jeho pomocou organizovať odboj. Zhoršujúca sa vojenská situácia Nemecka i približovanie sa frontového bojiska prinútilo velenie branných síl nariadiť mimoriadne opatrenia. V septembri roku 1944 vyhotovili súpis všetkých práceschopných občanov vo veku 17- 60 rokov, mužov aj žien, ktorí sa mali povinne zapojiť do opevňovacích prác, budovania zákopov, pevnôstiek v okolí obce na malokarpatských svahoch. Práce pod dozorom  stavebnej správy nemeckej  brannej moci i nemeckej vojenskej jednotky umiestnenej v obci začali sa 30. septembra. Pracovnej povinnosti na opevňovacích prácach podliehalo v Chtelnici 588 mužov a 318 žien, spolu 906 občanov. Od uvedenej povinnosti oslobodili zo zdravotných a iných dôvodov iba 64 občanov. Robotníkom pri budovaní zákopov platili 5 korún  na hodinu, kvalifikovaným 7,50 korún, okrem toho drahotný prídavok ženatým mesačne 500, slobodným 300 korún. Na druhej strane za neposlúchnutie alebo odopretie účasti na prácach hrozilo väzenie, prípadne vysoká peňažná  pokuta do výšky 60 tisíc korún. V novembri zapojili do opevňovacích prác ďalšie posily, robotníkov z obcí Nižná a Veľké Kostoľany. Pre naliehavosť prác vola vyhlásená  povinnosť  pracovať aj pre mladistvých 15 až 16 ročných. Pracovať sa muselo i v nedeľu a v sviatok. V polovici novembra prerušilo sa vyučovanie na školách, lebo v budovách škôl sa ubytovala nemecká vojenská jednotky i robotníci na prácach.

V máji roku 1944 na úradný pokyn reorganizoval obecnú správu na obecný výbor zložený zo 6 riadnych členov a 6 náhradníkov na čele so starostom. V neľahkých vojnových pomeroch usilovala sa samospráva obce uskutočniť plánované verejno-prospešné obecné akcie. Začalo sa napríklad s výstavbou novej budovy obecného domu, na ktorom stačili dohotoviť základy s pivnicami, vlastná výstavba sa ukončila až po r. 1945. V októbri roku 1944 vyvlastnila obecná samospráva časť Pálfiho veľkostatku, ktorá sa nachádzala za kaštieľom. Podľa pôvodných zámerov ju určili na výstavbu 74 rodinných domov. Nová časť obce zvaná jednoducho „fundiská“ , neskôr Nová doba, sa postupne rozrástli do väčších rozmerov. Napriek nesúhlasu grófa Pálfiho s parceláciou pozemkov, správa obce vynútila si jej uskutočnenie od nariadených orgánov. K tomu uviedla presvedčivé odôvodnenie , že celková chudoba, bytová kríza v obci a neuskutočnenie parcelácie by vyvolalo nespokojnosť verejnosti. Podstatnú časť výstavby novej časti obce sa však uskutočnila až po prechode frontu v roku 1945.

Ilegálne odbojové hnutie sa v kraji rozrástlo koncom roku 1944 nadviazaním spolupráce s odbojovými organizáciami v Piešťanoch a v Trnave. Uvádza sa spolupráca s prieskumnou partizánskou skupinou, ktorej veliteľom bol kapitán Kijevský – Čerkun a pôsobila v priestore obcí Pustá Ves – Vrbové. Príslušníci tohto oddielu sa často zdržovali v Chtelnici napríklad 7. novembra 1944 v dome Františka Stračára. Podobne po skončení bojovej akcie pri Horných Orešanoch sa 14. novembra zastavili v Chtelnici, kde sa ukrývali v stodole Michala Sojáka, hoci v tom čase v miestnej škole bola ubytovaná nemecká vojenská menšia jednotka. Až po piatich dňoch 19. novembra sa partizánska skupina presunula z Chtelnice do Pustej Vsi, odkiaľ cez rieku Váh prešla  do bezpečia na stredné Slovensko. V Chtelnici sa bezpečne ukrývala i dvojica kanadských letcov, zostrelených pri bojovej akcii na blízkom okolí. Vlastná aktívna  účasť v partizánskom odbojovom hnutí  chtelnických občanov, mužov, sa prejavila najviac až v posledných mesiacoch pred príchodom frontu. Iba v januári roku 1945 utvorila sa z niekoľkých mužov, ktorí ako vojaci odmietli nastúpiť do vládnej domobrany, prípadne utiekli priamo z vojenských posádok,  samostatná bojová skupina začlenená ako 4.  oddiel do zväzku 2. Stalinovej brigády. Velenie skupiny prevzal Dominik Serenčík, na začiatku počítala desať, neskôr asi dvadsať príslušníkov. Skupina vykazovala v činnosti 16 diverzných a operačných akcií s čiastočnými úspechmi, napríklad vyhodenie dreveného mostu na úseku Chtelnica – Veľké Kostoľany Ťažisko bojovej činnosti skupiny sa uskutočnilo pred príchodom frontu i počas bojov v chotári Chtelnica s blízkym okolím. Z jej aktívnych členov možno spomenúť Dominika Slámku, Jána Kvetána, Jána Bašnáka, Františka Abramoviča, Karola Bednárika. Nemožno nespomenúť riadiacu úlohu ilegálneho revolučného národného výboru  zloženého z 12 členov na čele s predsedom Františkom Stračárom. Utvorenie sa datuje na 12.9.1944 v dome Michala Sojáka.

Už od začiatku roku 1945 sa množili príznaky približovania sa frontovej línie. Preto občania urýchlene pripravovali svoj majetok  na záchranu , kopali jamy,  upevňovali pivnice na ukrytie svojho obilia, ostatných potravín, nábytku a podobne. Medzi najvážnejšie príznaky približovania sa frontu patril zvýšený nedostatok potravín, ktoré sa dali obstarať na čiernom trhu za drahšie peniaze. Obyvatelia odmietali plniť povinné dodávky mäsa a iných potravín štátu. Na zabezpečenie poriadku mala slúžiť nemecká vojenská jednotka umiestnená v obci od novembra 1944, s úlohou urýchliť budovanie opevňovacích prác najmä zákopov. Zastrašiť malo tiež odvlečenie niekoľkých občanov do koncentračných táborov, na nútené práce pre účasť v partizánskom i ilegálnom boji. Najlepšie  zárobkové možnosti v posledných mesiacoch pred príchodom frontu poskytovali práce na budovaní zákopov. Nemožno sa preto čudovať, že keď v marci uvoľňovali deputátnikom na jarné poľné práce v majeri, títo odmietali odísť iba za predpokladu, že dostanú rovnaké platové podmienky ako pri prácach na zákopoch.

Koncom marca a začiatkom apríla roku 1945 sa frontové bojisko priblížilo do blízkosti obce. V noci ho označovala krvavo červená obloha, silnejúca delostrelecká paľba, hukot i bojové nálety lietadiel. Blízky koniec vojny zvestovali urýchlené prípravy na evakuáciu nemeckých vojakov, hoci vojenské plány  vyššieho nemeckého velenia počítali sa na  využitie obranného pásma na malokarpatských svahoch, ktoré mali na dlhší čas zastaviť postup jednotiek Červenej armády.

Veľkonočné sviatky roku 1945, ktoré pripadali na koniec marca a začiatok apríla, neboli sviatkami radosti, tradičných šibačiek, ako bývali po iné roky. Občania horúčkovite končili práce na záchrane majetku, ukrývali  čo sa ešte dalo do zeme alebo pivníc, aby sa zachránilo pred ustupujúcim vojskom. Vlastný prechod frontu i bojové operácie v blízkosti obce a v jej chotári prežila časť občanov v úkrytoch, pivniciach , alebo v blízkych lesoch. V provizórne upravených príbytkoch z vetví ihličnatých stromov alebo v hlinených zemliankach prežili štyri dni a noci v studenom aprílovom počasí. Pravda, ani tu ich  neobišiel strach z náletov lietadiel, paľby a výbuchov granátov a ostatných striel. Boje v chtelnickom chotári trvali od  2. do 6. apríla, skoro päť dní.

Ešte v poslednej chvíli, deň pred skončením bojov, vyžiadala si vojna obete na ľudských životoch v obci. Nemecký vojenský oddiel zastrelil v lese pod Oborou v blízkosti kaplnky sv. Rócha troch tunajších občanov. A to Jozefa Staráčika, Jozefa Kalného a Jána Kerna. Počas prechodu frontu zahynul v obci ešte ďalší občan. Z radov obyvateľov obce si vyžiadala druhá svetová vojna vcelku osem obetí na ľudských životoch. Padli na frontoch alebo v povstaní. Ako priami účastníci bojov a v povstaní zahynuli:  Jozef Špánik, 31-ročný vojak, Milan Hlúch, 23-ročný príslušník druhej československej paradesantnej brigády a Karol Kaluža, 30-ročný účastník povstania.

Skoro päť dní trvajúce frontové boje pri Chtelnici, ustavičná delostrelecká, guľometná paľba, letecké nálety, všetko prinášalo obyvateľom veľa strachu, utrpenia. Vytúžený koniec toho zla nastal ráno, 6. apríla, v piatok, keď jednotka Červenej armády vstúpila do obce. Pri bojoch o obec padlo 18 sovietskych vojakov. Počet nemeckých obetí nebol známy. Rozlúčka s padlými sa konala na námestí, miestnych občanov (4) pochovali na cintoríne, sovietskych vojakov dočasne v malom parku pri pomníku padlých z I. svetovej vojny.

 

VÝVOJ CHTELNICE OD ROKU 1945

Od prvého dňa po prechode frontu obcou, 6.apríla 1945, nastalo v živote obce i jej obyvateľov celkom nové obdobie. Postupne sa zmenilo aj politické zriadenie. Navonok už v prvý deň prevzal obecnú správu do rúk Národný výbor obce Chtelnica. Národný výbor s titulom revolučného orgánu ľudovej moci sa neskôr premenoval na miestny národný výbor. Mal však vykonávať správu obce dočasne, do riadnych všeobecných volieb. Prihlásil sa k odkazu ilegálne pôsobiacehoRevolučného národného výboru utvoreného v septembri roku 1944. Prejavilo sa to už na prvej schôdzi 6.apríla 1945, na ktorej sa národný výbor zišiel rovnakom zložení ako v septembri 1944. Funkciu predsedu zastával František Stračár, členovia výboru boli R. Zábrodský, K. Hlaváč, Š. Krišlo, M. Bocán, M. Kučera, A. Schún, M. Soják, J. Bednár, A. Slamka, M. Kubán, M. Kvetán, zapisovateľ Karol Mráz.

Na prvom zasadnutí sa hovorilo o práci ilegálneho národného výboru, o účasti troch občanov v partizánskych bojoch  počas 7 mesiacov, aj o pomoci obyvateľov partizánom. Pri prechode frontu počas štyroch dní sa do bojových akcií zapojilo 20 tunajších obyvateľov. Na tomto zasadnutí zvolili za predsedu znova Františka Stračára, nasledovalo riešenie aktuálnych úloh obce, zásobovanie partizánskej skupiny dočasne umiestnenej v kaštieli, ktorá plnila funkciu poriadkovej služby obce. Naliehavou úlohou bolo odstraňovanie vojnových škôd. Front zanechal štyri zničené rodinné domy, ktorých obyvateľom sa mala zabezpečiť finančná úhrada. Sčasti bolo poškodených niekoľko domov, najmä na dolnom konci obcea  na námestí. Občanom, ktorým vojnové akcie poškodili majetok, poskytovali stavebný materiál potrebný na opravu. Národný výbor prevzal kontrolu nad bývalou žandárskou stanicou. Ďalšia schôdza 9.apríla riešila naliehavé úlohy, a to pridelenie stavebného materiálu z bývalých bunkrov občanom postihnutým vojnou a zariaďovalo sa pochovanie ďalších dvoch padlých sovietskych vojakov. Naliehavo sa zabezpečovali jarné poľnohospodárske práce, ktoré cez front zaostali, časť poškodených ozimín museli nahradiť osivom jačmeňa, roľníkom na zvládnutie prác prideľovali zadarmo konské záprahy. Zaviedli trestné pokračovania voči rozkrádačom majetku za vojny i pri prechode frontu.

Zasadnutia národného výboru krátko po sebe 21. a 24. apríla zabezpečovali ďalšie radikálne požiadavky doby, najmä zabavenie i národnú správu majetku grófky Pavlíny Pálfiovej, kaštieľ s priľahlými záhradami, pričom  sa malo dbať na zachovanie vzácnych angorských zajacov na panstve. Z príslušníkov žandárskej stanice utvorili dočasne oddiel národnej bezpečnosti. Pre robotníkov z Chtelnice sa zabezpečila dočasne práca na odpratávaní v železničnom tuneli v Trstíne. Domov ich vozili konskými vozmi, mali mať zabezpečené potraviny. Zaviedla sa povinná pracovná účasť mužov pri zasýpaní zákopov a vytváraní  potrebných prechodov na cestách. Riešili sa personálne problémy úradníkov bývalého režimu i rozšírenie počtu členov NV na 30 podľa nariadenia vyšších orgánov, čo sa robilo podľa zásluh pre obec, bez ohľadu na politickú príslušnosť. Za tajomníka zvolili Karola Mráza, za podpredsedu Karola Hlaváča.

Podľa vyššieho nariadenia mal NV len dočasnú funkciu a musel byť znovu zvolený občanmi. Preto hlavnou úlohou zasadnutia NV 5.mája bola príprava volebného zhromaždenia v obci, vypracovanie kandidátky členov do MNV z radov občanov pokrokovo zmýšľajúcich, v zmysle uznesenia SNR.  V tomto roku sa tiež rozdelilo 120 kat. jut. Panských a farských lúkna obrobenie záujemcom zdarma. Zabezpečovala sa tiež oprava strechy kaštieľa poškodeného granátmi za prechodu frontu.

Volebné ľudové zhromaždenie, ktoré sa zišlo 6.mája, schválilo bez podstatných  námietok kandidátku 30 členov do MNV. Títo na nasledujúcej schôdzi 27.mája zložili predpísaný sľub. Zároveň  zo svojho stredu zvolili užší 10-členný výbor a schválili dočasný rokovací poriadok. Utvorili sa komisie NV – zásobovacia, bezpečnostná, kultúrna, sociálna, stavebná, zdravotná a roľnícka. Zbor MNV zabezpečoval dočasnú správu zabavených budov. Sovietska vojenská jednotka dočasne umiestnená v Chtelnici tiež aktívne prispievala k obnove obce, rozlúčili sa s ňou až v jeseni. Rovnako v obci dočasne pochovaných padlých sovietskych vojakov za oslobodzovania obce exhumovali a začiatkom februára roku 1946 previezli na spoločný cintorín na Slavíne v Bratislave.

Z nedávnej minulosti prešlo do oslobodenej obce aj pasienkové spoločenstvo, ktorého  stanovy sa mali predložiť na schválenie už roku 1946. Spoločenstvo obhospodarovalo pasienky výmery 182 ha 94 árov, lesy s rozlohou 2 hektáre. Pasienky zaberali časti chotára Holé vrchy, Čížová, Brnošíny, Babia Hórka, Plešivá a menšie plochy. Celok sa rozčleňoval až na 15900 podielov, väčšina majiteľov vlastnilaaž niekoľko častí. Spoločenstvo sa odvolávalo na urbár bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, ako dokladá zápis v pozemkovej knihe z roku 1944. Po založení JRD sa pasienky stali súčasťou spoločného majetku, využívajú sa najviacna pasenie oviec, iné sú už zalesnené.

Obecné hospodárstvo zdedilo roku 1945  majetok predchádzajúceho režimu i následky vojnových pomerov, čo sa odrazilo na finančnom stave obce. Postup obnovy obce dokladajú knihy rozpočtu i hlavné účtovné knihy Chtelnice. Počas vojny sa nahromadili vysoké dlhy a pôžičky 500.000 a 100.000 korún, hlavne v investičnej časti stavby budovy obecného domu za 1.400.000 korún, k čomu sa vybrala pôžička 1 milión korún. Na konci roku 1945 mala obec síce aktívny majetok 66.900 korún vrátane inventára budov, ale aj vysokú zadlženosť. Medzi hlavné akcie obnovy i budovania obce v rokoch 1945-47 patrili výstavba budovy obecného domu i rekonštrukcia obecného mosta v rámci dvojročného plánu. Ostatné akcie podstatne nezaťažili rozpočet i účtovanie, menovite motorová striekačka a betónové chodníky. Stavba obecného domu mala meškanie až do roku 1949, tu sa počítalo s finančnou úhradou od Povereníctva vnútra. MNV vtedy sídlil provizórne v objektoch starého obecného domu, odkiaľ presadzoval výdobytky nového spoločenského poriadku v obci dosť radikálne. Snažil sa predovšetkým zlepšovať sociálne pomery obyvateľov, bývalých bezzemkov i poľnohospodárskych robotníkov. Medzi prvoradé úlohy pri zvyšovaní životnej úrovne sa zaradilo i riešenie bytových pomerov obyvateľov obce. Veď po roku 1945 žilo v Chtelnici trvale 2500 až 2600 ľudí, hoci sa veľa jednotlivcov i celých rodín vysťahovalo do miest a najviac do pohraničných českých oblastí. Bytová tieseň sa nezmenšovala. Uvedený počet obyvateľov mal roku 1945 k dispozícii len okolo 450 bytov , to znamenalo na jeden dom resp. byt priemerne 5 až 6 osôb. Nemálo rodín obývalo jedno, prípadne dvojizbové byty ako bývalí deputátnici v majeri i robotníci. Ešte v polovici roku 1950 pripadalo na 2157 obyvateľov 472 domov.

Už roku 1944 rozparcelovali časť veľkostatku a tieto pozemky pridelili ako fundiská občanom na výstavbu rodinných domov. Výstavba sa rozbehla naplno však až po r. 1945. V novej časti obce nazývanej jednoducho Fundiská alebo Nová Doba v tesnej blízkosti kaštieľa vyrástlo za niekoľko rokov v individuálnej bytovej výstavbe do 200 domov. Zlepšovanie bytovej situácie sa prejavovalo postupne i vnútri starej obce postupnou obnovou alebo prestavbou starých obývaných domov. Tak sa menila celková tvárnosť obce, zanikali domy postavené z hliny alebo nepálenej tehly a pokryté slamenou strechou, ako aj provizórnenúdzové obydlia. Posledný dom so slamenou strechou neprežil rok 1960. V májových voľbách roku 1946 zvíťazili v obci komunisti. Funkciu predsedu MNV po Františkovi Stračárovi zastával Martin Bocán, od roku 1950 Alojz Bílik. Po stránke administratívno-správnej patrila obec do roku 1960 do okresu Piešťany. Namiesto notárskeho úradu v rokoch 1945-1950 mal tu sídlo Obvodný úrad MNV, ktorý spravoval aj susednú obec Nižnú. Niekoľko rokov po obnovení ČSR pre nedostatočne rozvinutú školskú sieť rozšíril sa školský obvod meštianskej školy v Chtelnici, takže ju navštevovali žiaci až z 10 okolitých dedín. Meštianka zo starého obecného domu sa presťahovala do kaštieľa, ktorý prešiel do národnej správy. Ešte roku 1949 sa uskutočňovala školská stravovacia akcia v rámci lístkového prídelového systému potravín. Následky povojnových rokov pociťovali predovšetkým deti, ale aj dospelí. Menej majetné rodiny a ťažko pracujúci dostávali zvláštne štátne prídely potravín. Situáciu v zásobovaní zhoršilo dlhotrvajúce sucho roku 1947, ktoré postihlo predovšetkým roľníkov. Aj v Chtelnici dostali štátne podpory, rovnako žatevní sezónni robotníci i bývalí nádenníci mali nárok na zvýšený prídel potravín.

Lístkový systém zrušili až v júni roku 1953 súčasne s uskutočnenou peňažnou reformou. Nedobrá situácia v prvých povojnových rokoch sa prejavovala aj v zdravotníctve, kde obvod chtelnického lekára presahoval 5 tisíc osôb. Ani v službách to nebolo lepšie. Mnoho sa zmenilo po vojne, niektoré bývalé ustanovizne či zaužívané danosti zanikli. Dotklo sa to  napríklad jarmokov tradične poriadaných v Chtelnici, ktoré zrušili krátko po vojne. Ich nevšedný ruch, ponúkané rozličné atrakcie zostali len v spomienkach, alebo v poriadaných týždenných trhoch. Treba však konštatovať, že aj po roku 1945 zostala Chtelnica akosi bokom, v ústraní od väčšieho budovateľského ruchu. V obci nebol postavený žiadny priemyselný podnik, pracovné možnosti sa veľmi nezvýšili a nakoniec i dopravné spojenieobce autobusom s mestami nedostačovalo. Sprvu bolo možné iba trikrát denne, aj to nie pohodlnými autobusmi, ale neraz nákladnými autami prikrytými plachtou. Cesta po prašných trasách najviac do Trnavy i Piešťan v týchto podmienkach nebola príjemná. Aj preto dostalo vysťahovalectvo masový rozsah, celé rodiny opúšťali rodnú obec, odchádzali za prácou do miest, najviac do Bratislavy, neskôr do českého pohraničia. Tento stav spôsobil pomerne veľké kolísanie počtu obyvateľov ako uvádzajú štatistické hlásenia. Podľa štatistiky okresu žilo v Chtelnici roku 1948 až 2648 obyvateľov, ale podľa rozpočtu obce v tom istom roku iba2305. Podľa sčítania roku 1950 úradne tu žilo len 2157 obyvateľov, kým rozpočet v júni toho roku uviedol až 2469 obyvateľov. I pri týchto nezrovnalostiach je kolísanie počtu obyvateľov výrazné. Podľa sčítania obyvateľstva roku 1961 mala obec 2583 a roku 1970 2570 obyvateľov. Napriek vysokému úbytku vysťahovalectvom sa počet obyvateľov ustálil i vďaka vysokému prirodzenému prírastku v povojnových rokoch, kedy sa ročne narodilo okolo 60 detí.

Významný medzník v živote obce znamenali februárové udalosti roku 1948, keď moc prevzala do rúk jediná politická strana. Už 26.februára 1948 utvorili v obci akčný výbor Národného frontu „na obranu záujmov pracujúcich“. Tieto zmeny v štáte znamenali začiatok budovania socializmu pomocou päťročných plánov, na vidieku nástup združstevňovania poľnohospodárstva. V obci tiež skonfiškovali Pálfiho veľkostatok, nad majerom vyhlásili dočasnú správu 9.marca 1948. V roku 1949 prebiehala nová pozemková reforma, v rámci ktorej zrušili urbár a farské pozemky prevzal do správy štát. Roky  prvej päťročnice 1949-53 i nasledujúce obdobie priniesli významné premeny aj v Chtelnici. Medzi najdôležitejšie patrilo utvorenie prvého JRD v bývalom Piešťanskom okrese roku 1949. O rok neskôr sa konali v obci celookresné dožinkové slávnosti za účasti delegácie Zboru povereníkov. Významne sa zapísalo tiež účinkovanie miestnej dychovej hudby v Bratislave roku 1949 na prvomájových oslavách, aj ako uznanie tradícií obce. Po roku 1945 sa prvomájové oslavy konali v Chtelnici, až po vzniku obvodov ich presunuli do Vrbového. Zásadná politická i administratívna zmena nastala roku 1960, v rámci štátnej reorganizácie vzniklo nové administratívne rozdelenie. Po zrušení okresu Piešťany zaradili Chtelnicu do okresu Trnava v rámci Západoslovenského kraja. Zaradenie medzi strediskové obce potvrdilo dávnejšie známu skutočnosť, že okolité dediny patrili spádovo k Chtelnici. Po roku 1945 bývalý riadiaci orgán Obvodný notársky úrad nahradil Obvodný úrad Národného výboru. V strediskovej obci Chtelnica pôsobili v rokoch 1962-63 Komunálne služby úradne registrované, s pôsobnosťou i v Dolnom Lopašove a Nižnej. Po ich zrušení zriadili pri MNV miestne služby, prevádzkárne a údržbu, zamestnávali 40-50 ľudí.

Po roku 1945 naďalej zostávala obec poľnohospodársko-priemyslovou, v zamestnaní obyvateľov prevažovali robotnícke a roľnícke povolania. Medzi najdôležitejšie prevratné zmeny v obci patrilo určite od základov zmenené poľnohospodárstvo. Malo to svoj vplyv aj na iné odvetvia v obci. Treba konštatovať, že v rokoch1945-1950 vlastnila prevažná časť usadlostí obce nejaký diel poľnohospodárskej pôdy, pasienkov a nezriedka i časti lesa z urbárskeho podielu. Po uskutočnení parcelácie pôdy na majeri pridelili nové podiely tiež bývalým bezzemkom i robotníkom. Vcelku medzi roľníkmi prevládali drobní vlastníci pôdy s držbou okolo 3 hektárov i menej, stredných i veľkých roľníkov sa dalo napočítať na prstoch rúk. Tiež priemyselní a stavební robotníci vlastnili kúsky ornej pôdy, kde pracovali sezónne i vo voľnom čase. Pôda sa všeobecne obrábala starými neefektívnymi formami, na poľné práce sa využíval ťažný dobytok, kone, o využití strojov možno hovoriť len pri mláťačkách. Pred rokom 1950 pracovalo v miestnom poľnohospodárstve viac ako tretina zamestnaných, malo teda dosť podstatný význam. Zmeny, ktoré sa uskutočnili v poľnohospodárskej výrobe po roku 1949, mali základný význam na premeny obce v posledných desaťročiach.

Premeny spôsobilo v podstate založenie miestneho JRD, ktorého počiatok spadá do 19.decembra 1949, deň, keď sa utvoril v Chtelnici prípravný výbor s úlohou založiťJRD 1. typu. Utvorilo sa tak prvé JRD v bývalom okrese Piešťany a medzi prvými v širokom okolí.Družstevná myšlienka mala v Chtelnici dávnejšiu tradíciu, hlboké korene siahajúce do konca 19. storočia, i keď v iných spoločenských súvislostiach. Sociálne zloženie obyvateľov obce i tradície najmä obdobia prvej ČSR pripravovali živnú pôdu, uľahčovali cestu združstevňovania. Cesta však nebola ľahká, vývoj poľnohospodárstva si zasluhuje viac pozornosti. Šlo v podstate o štátnu politiku, ktorej vedúcou silou bola vládnuca KSČ. Založenie JRD sa stalo aj jednou z hlavných úloh chtelnickej organizácie KSČ, predovšetkým Rudolfa Zábrodského. Treba konštatovať, že ani v Chtelnici sa pri presviedčaní roľníkov do družstva neuplatňovali len prostriedky dobrovoľnosti. Prví členovia založeného JRD sa grupovali v podstate z radov bývalých deputátnikov, robotníkov a maloroľníkov. JRD v Chtelnici bolo založené v poradí ako 906v ČSR. Dočasnú správu družstva tvorili predseda Jozef  Udžan, podpredseda Karol Hlaváč, členovia výboru J. Mihálik, E. Bocán, J. Krištúfek, R. Zábrodský. Prvé valné zhromaždenie 30.júla 1950 zvolilo riadnu správu: predseda Jozef Udžan, podpredseda Michal Čaplán, členovia správy Michal Herceg, Ján Kyselica, Fabián Kriho, Gizela Foltýnová, Ján Krištúfek, Ján Uváčik, Pavla Botánová, Karol Lukačovič, Alojz Jedlička, predseda dozorného výboru Fabián Kriho a pokladník Alojz Jedlička. Hospodárilo sa spoločne na 290 ha urbárskych pasienkov, k čomu po založení JRD 3.typu pribudlo 220 ha ornej pôdy prevažne z bývalého majera.

Pre vnútorné upevnenie, aj ako príklad pre ďalšie vznikajúce JRD v okrese, konali sa roku 1950 celookresné dožinky. Ťažké začiatky spoločnej družstevnej práce dokazuje skutočnosť, že pre obrábanie pôdy malo JRD roku 1950 len dva traktory, dar štátu, ďalej štyri staršie mláťačky s dielňou, takže poľné práce, vrátane žatvy, sa vykonávali prevažne ručne. Vstupom ďalších členov koncom roku 1950 utvorilo sa JRD 3.typu s 36 členmi. V objektoch bývalého majera sústredili 10 párov koní, 60 kusov hovädzieho dobytka a 150 kusov ošípaných. Pracovná jednotka odmeňovania v prvom roku spoločného hospodárenia dosiahla 17 Kčs, 5 kg obilia a 1 liter mlieka. Tieto hospodárske výsledky i ďalšia často tvrdá a násilná agitácia organizovaná ONV Piešťany na vstup ďalších samostatne hospodáriacich roľníkov priniesli roku 1952 utvorenie celoobecného JRD v Chtelnici. Spoločný majetok tvorilo 1169 ha poľnohospodárskej pôdy, z toho ornej 839 ha, družstvo malo 288 členov. Prvé roky družstva priniesli mnoho ťažkostí, rozporov medzi vedením a členmi, v dôsledku toho zakrátko vystúpilo zo spoločenstva niekoľko desiatok členov. Hlboká kríza trvala do začiatku šesťdesiatych rokov. Postupná mechanizácia poľnohospodárskych prác spôsobila, že počet pracujúcich členov JRD sa ustálil na niečo vyše 200, oproti začiatkom poklesol skoro o polovicu. Časť bývalých roľníkov našla si trvalé zamestnanie v priemysle a stavebníctve. Na čele správy JRD stáli postupne predsedovia- v rokoch 1953-58 Karol Lukačovič, 1958-61 Jozef Bednár, 1961-63 Michal Čaplán, od roku 1963 Viliam Michalica až do roku 1990 a odvtedy je predsedom Ing. Tibor Prítrský.

Po utvorení celoobecného JRD, zmenami v hospodárení, predovšetkým rastom mechanizácie menila sa aj celková tvárnosť obce. Z polí aj z ulíc postupne vymizli sedliacke povozy ťahané koňmi alebo častejšie hovädzím dobytkom, v čase žatvy typické rebriniaky, ktoré nahradili traktory. V prvom desaťročí jestvovania sa prehlbovala kríza v JRD, nespokojnosť medzi členmi, bývalými deputátnikmi a samostatnými roľníkmi, upadala pracovná morálka členstva. Prejavilo sa starnutie členov – pracovníkov družstva, nedostatok mladších trvalo pracujúcich družstevníkov. Nedostatok pracovných síl sa prejavil poklesom hodnoty odmeňovania, výšky pracovnej jednotky. Neraz zachraňovali situáciu najmä v sezónnych nárazových prácach v lete brigádnici. Vďaka tejto pomoci, i vďaka úsiliu nového vedenia družstva sa situácia od roku 1962 postupne zlepšovala. Pribúdali nové kvalifikované odborné kádre, postupne sa zlepšovala pracovná morálka členstva.

Po oslavách 20. výročia založenia JRD v roku 1969 mohli sa bilancovať už viac úspešné výsledky práce. V tomto roku už hospodárili družstevníci na 1069 ha  poľnohospodárskej pôdy, z čoho na ornú pôdu pripadalo 867 ha.  Za zásluhy o rozvoj družstevného hospodárenia, za priekopnícku úlohu pri združstevňovaní okolitých dedín, ako aj za úspešné pracovné výsledky  JRD v Chtelnici získalo viac vyznamenaní, predovšetkým roku 1969 vyznamenanie Za vynikajúcu prácu, neskôr Za zásluhy o výstavbu. V jubilejnom roku 1969 malo predstavenstvo JRD toto zloženie: predseda Viliam Michalica, podpredseda a súčasne aj agronóm Jozef Bednár, členovia J. Kyselica, J. Honza, M. Čaplán, K. Marikovič, J. Bašnák, K. Kohutovič, F. Hlúchová, ekonóm J, Krajčovič, zootechnik Ing. S. Plevák, mechanizátor M, Majdaffa. Na dokumentáciu spoločného hospodárenia v prvých 20 rokoch JRD uvedieme aspoň jeden príklad. V roku 1964 v rastlinnej výrobe sa pšenica dopestovala na 132 ha plochy, raž na 10, jačmeň 166, ovos na 12, cukrová repa 80, zemiaky 12, kukurica 100 a tabak na 15 ha. Z celkovej rozlohy vinohradov 8 ha zobrali v tom istom roku priemerne 250q hrozna na jednom hektári, prevažne odrody Frankovka. V živočíšnej výrobe striedali sa úspešné obdobia s menej úspešnými. Len roku 1968 vlastnilo JRD 611 kusov hovädzieho dobytka, 1274 kusov ošípaných,  340 kusov oviec, 3470 kusov hydiny. Veľmi dobré meno na širokom okolí si získal veľkochov kačíc, neskoršie však zanikol.

Spoločné hospodárenie sa nezaobišlo bez vysokého stupňa mechanizácie prác, od nej závisia úspešné výsledky v rastlinnej i živočíšnej výrobe. Už roku 1950 založili v obci strojnú a traktorovú brigádu, jej prvým vedúcim sa stal J. Biskorovajný. Neskôr stroje i ostatná mechanizácia prešli do vlastníctva JRD, ktoré malo roku 1969 k dispozícii 21 kolových, 4 pásové traktory, 4 nákladné autá a 5 kombajnov. Údržbu strojového majetku JRD dostala na starosť samostatná čata opravárov. Úspešné hospodárenie sa prejavilo neustálym zvyšovaním tržieb i celkového majetku JRD. Kým roku 1961 dosiahli celkové tržby 5.845.000 Kčs, roku 1968 už prevýšili sumu 13.796.000 Kčs. Priemerná ročná odmena pracujúcich členov JRD dosiahla roku 1968 sumu 21.922 Kčs, hodnota pracovnej jednotky 35,22 Kčs. JRD Chtelnica nadviazalo družobné vzťahy s podobným družstevným spoločenstvom v NDR v Löbnitzi, okres Ribnitz-Damgarten. Partneri si navzájom vymieňajú skúsenosti, poznatky z hospodárenia, organizujú rekreačné pobyty členov v oboch krajinách, v Chtelnici pri Víteku vo vlastných chatách. Družobné vzťahy má JRD Chtelnica tiež s JZD Ratiškovice na južnej Morave.

Významným medzníkom družstevného hospodárenia stal sa rok 1976, keď od začiatku januára sa zlúčili jednotlivé JRD v Chtelnici, Dolnom Lopašove a Nižnej do spoločného JRD s názvom 29. augusta so sídlom v Chtelnici. Odvtedy malo hospodárenie formy veľkovýroby, lebo zlúčené JRD vlastnilo 3459 ha poľnohospodárskej pôdy, z toho ornej pôdy 3050 ha, roku 1980 už 3066 ha. Výsledkami práce patrilo JRD medzi najlepšie v okrese Trnava, hoci sa striedali vynikajúce roky s menej úspešnými. Napríklad v roku 1978 skončilo JRD Chtelnica v Trnavskom okrese na treťom mieste vo výnose obilnín na 1 ha. V priemere dosiahlo na 1 ha 63q obilia. V menej úrodnom roku 1979 dosiahlo v priemere na 1 ha 46,3q obilia. Úspešne si počínali družstevníci aj roku 1980, keď hrubý výnos na 1 ha dosiahol 20 104,- Kčs, trhová produkcia 18 745,- Kčs. Priemerný výnos z 1 ha u pšenice bol 68q, kukurice 55,4q, cukrovej repy 40,22q, zemiakov 150q. V živočíšnej výrobe priemerná ročná dojivosť na  jeden kus hovädzieho dobytka dosiahla3334 litrov mlieka. Obilniny pestovali na 64% ornej pôdy, kukuricu na 570 ha, kŕmnu repu 12 ha a jednoročné krmoviny na 24 ha. Chtelnickí družstevníci sú tiež dobrí hospodári s pôdou, plochy ornej pôdy naďalej rozširujú rekultiváciou, najviac na svahoch kopca Plešivá, kde získali 25 ha. Okolo roku 1980 sa dosť značnerozšírila i rozloha družstevných vinohradov v Chtelnici, nákladom niekoľko stotisíc korún skoro o dvojnásobok. Netradične pre túto oblasť sa dosahovali dosť dobré výsledky pri chove oviec s využívaním pasienkovej plochy v oblasti Plešivej. Počet kusov presahoval obvykle číslo 300. Pre chov hovädzieho dobytka postavili sa objekt, roku 1967 výkrmňa pre vyše 400 kusov, JRD vybudovalo poľnú cestu k salašu, postavilo si dielne, zaviedlo elektrinu, vodovod. Spoločný družstevný majetok sa neustále rozširuje aj v strojovom parku, napríklad roku 1980 zlúčené JRD malo 90 traktorov. JRD V Chtelnici znamená nemalý prínos pre celú obec, pre spoločné záujmy. V investičnej výstavbe postavilo moderný kultúrno-spoločenský dom slúžiaci potrebám celej obce, v rámci družstevnej výstavby postavilo pre svojich najmä mladých pracovníkov byty, pomáha individuálnym stavebníkom pri výstavbe rodinných domov. Pre výstavbu v obci uvoľnilo JRD pozemky nevhodné na poľnohospodárske využívanie v časti Dubník a Pažiť. JRD vybudovalo cestu okolo svojho areálu, vysadilo zeleň i stromy pri ceste, k dispozícii miestnym záujmovým organizáciám drobnochovateľov a pestovateľov je aj výstavná hala v areáli JRD.

Významné spoločenské premeny sa udiali po roku 1945 i na iných úsekoch života obce. Spomenúť treba napríklad pre mladšie generácie už neobvyklú skutočnosť, že ešte roku 1950 vyhlasoval potrebné obecné správy MNV po obci bubeník, ktorého pochôdzka trvala niekoľko hodín, kým sa všetci občania dozvedeli správy. Len  roku 1951 dokončili zriadenie miestneho rozhlasu s centrálou v budove bývalého obecného domu, vymenili a modernizovali  ho roku 1967. Pôvodné pouličné osvetlenie z roku 1940 s drevenými stĺpmi ako zastaralé vymenili a roku 1966 sa uskutočnila generálna oprava elektrickej siete. Zaviedlo sa moderné žiarivkové osvetlenie, nové stožiare najmä na námestí i betónové stĺpy. Veľký význam pre obec priniesla výstavba vodovodu. Ešte roku 1967 obyvatelia obce získavali pitnú vodu zo stokov, prameňov alebo najčastejšie z verejných studní, ktoré nie vždy plne vyhovovali hygienickým požiadavkám. Ešte roku 1970 sa v obci využívalo do 16 studní. S výstavbou vodovodu sa počítalo už skorej, pre tento cieľ roku 1956 upravovali okolie prameňa Vítek. Práce na výstavbe skupinového vodovodu Chtelnica – Nižná začali roku 1964, v Chtelnicimal dĺžku od prameňa 7 km, jeho kapacita dosahuje 9 l vody za sekundu. Väčšia časť chtelnických domácností začala užívať vodovod v rokoch 1967/68, do dolného konca zaviedli vodu roku 1969 a nakoniec roku 1970 do Kúrie i Novej ulice. Roku 1980 bolo zapojených na vodovod 609 bytov, čiže väčšina obce. Horšie je na tom obec s kanalizáciou, ktorá sa začala stavať spolu s vodovodom, ale nedokončila sa pre väčšinu obce. Kabelizácia telefónnej siete v obci sa ukončila roku 1970.

V budovaní obce najväčší význam pripadol na bytovú výstavbu rodinných i družstevných bytov. Za 35 rokov od roku 1945 postavilo sa alebo sa renovovalo v obci okolo 476 bytov vrátane individuálnej i družstevnej bytovej výstavby. Niekoľko starých domov zaniklo úplne, alebo na ich mieste vyrástli nové. Ak roku 1945 mala obec asi450 bytov, do roku 1980 ich počet dosiahol viac ako 700. V rámci sčítania obyvateľstva roku 1980 mala Chtelnica 716 bytov a 628 domov, v ktorých trvale bývalo 2600 obyvateľov. Roku 1982 bolo v obci 736 očíslovaných objektov, do tohto počtu však patrili i verejné budovy. Samotných bytov bolo skoro 730. Zrušili sa obývané priestory v rožných baštáchkaštieľa. Ročne sa priemerne stavalo 7 až 10 domov. Podstatná časť súčasného bytového fondu sa postavila alebo renovovala po roku 1945. Stále významnejšie miesto v bytovej výstavbe obce zaujíma družstevná bytová výstavba. V obci sa začala síce až roku 1966, keď odovzdali prvý objekt s 12 bytmi, ale za desať rokov sa touto formou postavilo 60 družstevných bytov v časti Nová doba oproti bývalému majeru v dvoj a trojpodlažných objektoch. Správa obce považovala tempo výstavby za pomalé, preto roku 1969-70 požadovala zaradiť do plánu výstavbu 60 družstevných bytov a roku 1971 ďalších 12 bytov, keď v obci sa hlásilo 48 záujemcov o tieto byty. Družstevná bytová výstavba pokračovala s menšími prestávkami niekoľko rokov. Pre svojich zamestnancov postavili štvorbytovku pri novej škole a lesná správa tiež ďalšie byty.

Individuálna bytová výstavba od roku 1970 sa postupne rozširovala do iných častí obce, najskôr na miesta bývalej tehelne v Dubníku, ďalej na Pažiti, nad Dolným koncom Pod Panšulou i v Brnošínoch, pričom sa prestavovali i zastavovali plochy vo vnútri obce. Zvýšenej bytovej výstavbe mala zodpovedať  výstavba objektov verejnej občianskej vybavenosti. Od roku 1945 sa v nej udiali viditeľné premeny. Roku 1944 začatá výstavba budovy bývalého obecného domu sa ukončila až roku 1950, kedy v nej umiestnili MNV. V ťažkých povojnových rokoch nevládala obec kryť vysoký náklad na výstavbu vlastnými prostriedkami, žiadala pôžičky a príspevky na výstavbu z viacerých strán.

MNV pracoval v tejto budove do roku 1967, odvtedy slúži len potrebám obvodného zdravotného strediska pre obec i susedné dediny. Ordinuje v nej obvodný, zubný i detský lekár. V rokoch 1960-67 postavili na námestí novú trojpodlažnú budovu Domu služieb, ktorá je od 13.XI.1967 tiež sídlom MNV.V budove boli umiestnené tiež drobné prevádzkarne MNV, služby občanom, ako oprava rádiových a televíznych prijímačov, sklenárstvo, oprava obuvi, holičstvo s kaderníctvom, odbočka štátnej sporiteľne, v rokoch 1968-79 na prvom poschodí prevádzkareň ľudového výrobného družstva Piešťanka, roku 1980 priestory adaptovali pre obecnú knižnicu, dolu sú drobné prevádzky. Od roku 1945 sa na nepoznanie zmenili tiež miestne komunikácie, cesty i chodníky. Ešte roku 1963 jestvovali v obci iba prašné cesty, len časť chodníkov na námestí mala betónový povrch. Na prvú bezprašnú, neskôr asfaltovú cestu  museli občania čakať pomerne dlho, lebo až roku 1963 po generálnej rekonštrukcii dali do užívania asfaltovú hradskú Trstín – Vrbové, čo si vynútila neustále sa rozrastajúca automobilová doprava. Táto cesta nazývaná i malokarpatskou magistrálou je hlavným dopravným spojením Chtelnice s Bratislavou i Piešťanmi. V rokoch 1964-66 vybudovali novú bezprašnú cestu cez Pažiť k Víteku, opravovali ju roku 1972 a asfaltovali v rokoch 1983-84. Slúži predovšetkým na dopravu dreva z lesov, kameňa a piesku, ale i pre rekreačné stredisko Vítek a novú priehradu, s cieľom zlepšiť životné prostredie občanom bývajúcim na hornom konci. Úsek cesty od Obory k Víteku vybudovali v rokoch 1946-47, čím stará lesná cesta cez Starú Chtelnicu stratila svoj význam, výstavbou priehrady časť jej úseku zanikla, namiesto nej vybudovali odbočku po pravej strane priehrady. Cesta k Víteku je od roku 1970 bezprašná. V rokoch 1969-71 prebudovali vozovku ulice na hornom konci na bezprašnú, betónovú a nakoniec asfaltovú. Po stranách má betónový chodník. Rekonštrukcia cesty za spolupráce so Slovnaftom, n.p. Bratislava vyžiadala si náklad 2 mil. Kčs. Na Teplici zanikol mostík s ramenom potoka, ktoré viedlo k bývalému Tomanicovmu mlynu. Obyvatelia bývajúci pri tejto pravdepodobne najstaršej ulici v obci nemusia brodiť blatom alebo dýchať prach ulice. Podstatné premeny po roku 1945 zasiahli tiež centrum obce – námestie, najmä jeho komunikácie, cesty a chodníky, kanalizáciu, osvetlenie, zmenili celkovú jeho podobu. Počiatok premien siaha do rokov 1950-51, kedy sa upravilo okolie budovy MNV, priľahlé cesty, roku 1952 sa vybudoval kamenný plot okolo budovy MNV. V tomto čase zbúrali starý murovaný most v strede námestia na járkom, ktorý bol prekážkou automobilovej doprave vedúcej po ceste na horný koniec. Reguloval sa potok, vybudovala sa kanalizácia járku z Pekelnej ulice, zakryl sa až po ústie do potoka, ktorý dostal tiež betónové brehy i zábradlie. V tejto fáze prestavby námestia, jeho komunikácií premiestnili všetky sochy i súsošia z pôvodných na nové miesta tiež v priestore námestia, čím sa zmenil celkove po stáročia uchovávaný ráz námestia. Postupne zanikli pôvodne murované voľne postavené pivnice na námestí, určené buď na úschovu ľadu alebo poľnohospodárskych produktov. Po prvej svetovej vojne zanikli obilné jamy pred kostolom. Prvé betónové chodníky na námestí postavili už v období slovenského štátu, ostatok dokončili až po roku 1960. Komunikácie na námestí dostali asfaltovú pokrývku najskôr na diaľkových úsekoch v roku 1963 a roku 1970 bezprašný, neskôr asfaltový úsek cesty cez dolný koniec do Nižnej. Ostatné miestne komunikácie na námestí vybetónovali až roku 1969, roku 1978 dostali asfaltový povrch.

Novú tvárnosť dostali voľné priestranstvá námestia v rokoch 1969-70. Vysadili ich trávnikmi, kvetinovými i ružovými záhonmi, kríkmi, okrasnými stromkami i lipou, upravili malý park jednak svojpomocou občanov i nákladom financií. Pred obchodným domom Hviezda vybudovali roku 1973 betónovú fontánu. Úprava malého parku v rokoch 1977/78 sa zamerala na stromový porast, jeho preriedenie i asfaltovanie chodníkov. Postupne aj ostatné miestne komunikácie dostávajú bezprašný, prípadne asfaltový povrch, tiež sú podobne riešené chodníky najviac v časti Nová doba.

Nemenej významnou kapitolou vo výstavbe obce stala sa otázka veľmi potrebných budov novej školy. Oddávna trvajúce problémy v obci s nedostatkom vhodných vyučovacích priestorov sa nevyriešili ani za prvej ČSR, hoci postavili budovu ľudovej školy. Školská otázka začala sa vážnejšie riešiť až po roku 1945. Vtedy bývalú meštianku premiestnili z nevyhovujúcich priestorov starého obecného domu do objektov kaštieľa, kým ročníky 1.-5. bývalej ľudovej, neskôr národnej školy zostali v pôvodnej školskej budove postavenej roku 1930. Provizórne riešenie medzičasom zjednotenej školy na ZDŠ sa definitívne skončilo až postavením nových budov v rokoch 1967 – 1972. Vhodné priestory pre objekty novej školy vznikli na miestach asanovaných budov, ktoré pôvodne patrili ku kaštieľu. Výstavba novej 18-triednej základnej školy s príslušenstvom, s telocvičňou a 4 bytmi pre zamestnancov školy sa ukončila roku 1972 nákladom 20 mil. Kčs. Do užívania ju odovzdali slávnostne v máji toho roku, vyučovanie sa v nej začalo od septembra. Vlastné vyučovacie priestory tvoria dva paralelné pavilóny s moderným vybavením, vstupným priestorom, telocvičňa tvorí samostatný objekt. Výstavbou novej školy sa uvoľnila budova bývalej národnej školy, ktorú odovzdali do užívania materskej škole. Pre nové podmienky budovu modernizovali, adaptovali priestory v rokoch 1975-76. Na mieste bývalej meštianskej školy v kaštieli v rokoch 1973-79 pôsobila škola ZNB ministerstva vnútra SSR, potom archív.

Vyše storokov v obci pôsobiaci poštový úrad sa tiež nachádzal v minulosti v nevyhovujúcich budovách, napríklad v priestoroch kúrie z roku 1777 i na starom obecnom dome. Až v rokoch 1967-68 postavili novú budovu len pre potreby pošty patrične vybavenú vedľa objektov novej školy. Roku 1968 postavili naproti nej budovu vtedy určenú pre VB, čím sa celý areál uzavrel na verejno-spoločenské využitie. Na severnej strane námestia za kostolom postavili v rokoch 1967 -70 budovu pôvodne vinárne, neskôr adaptovanú na cukráreň a predajňu mlieka. Od roku 1945 do súčasnosti sa pomerne výrazne zmenila celková tvárnosť obce, čo platí predovšetkým pre centrálnu časť, námestie s okolím. Zbúraním zanikli, postupne upadajú do zabudnutia predtým významné obecné budovy, zariadenia, niektoré s historickým významom. Napríklad pôvodná budova lekárne obce založenej roku 1880 stála v južnej časti námestia oproti kaštieľu do roku 1953, keď ju presťahovali do modernejších priestorov, kde je dodnes. Starú budovu lekárne krátko využívali na iné účely, roku 1967 ju zbúrali spolu s priľahlými vedľajšími objektami kaštieľa a dnes tam stojí spomínaná pošta. Roku 1972 zbúrali komplex budov starého obecného domu i veľkú časť bývalého majera. Pôvodné zemianske kúrie prestavali na rodinné domy, pod ktorými zanikli staré rozsiahle pivnice. Pamätný Stračárov hostinec na námestí, miesto politických zhromaždení v období prvej ČSR prestavali a neslúži pôvodnému účelu.

Zbúrali tiež budovu bývalého potravného družstva z konca 19. storočia, dávnejšie i bitúnok na námestí, na jeho južnej strane židovskú modlitebňu s priľahlými objektmi, na ne sa málokto pamätá, zanikli už pred rokom 1956. Do roku 1970zanikli postupne samoty, domy s príslušenstvom spomínané už v 17.storočí najmä v Rakovej a Trstí, hájovňa pri Róchu, domec za Dolným koncom, Ostrovského mlyn a ďalšie. Nielen samotným zbúraním starých budov, ale predovšetkým novou výstavbou na týchto miestach sa zmenil celkový ráz obce. Na miestach zaniknutého starého obecného domu vyrástol v rokoch 1969-1972 moderný trojpodlažný obchodný dom Hviezda s reštauráciou nákladom 7,5 mil. Kčs, ktorý slávnostne odovzdali verejnosti do užívania 26. júna 1972. Nové zariadenie neslúži iba potrebám domácich zákazníkov, navštevujú ho záujemci z blízkeho i vzdialeného okolia. Na mieste zaniknutých budov starého majera postavili v rokoch 1970-73 nákladom 5 mil. Kčs nový kultúrno  – spoločenský stánok JRD s veľkou spoločenskou sálou i ďalšími priestormi. Slúži nielen družstevníkom, ale aj pre podujatia celej obce, ba poriadajú sa tu akcie okresného i širšieho významu. Slávnostné odovzdanie diela do užívania sa uskutočnilo dňa 6. decembra 1973. Ostatné budovy majera pri ceste v smere na Trstín adaptovali pôvodne na prevádzku Trikoty, n.p. Vrbové, po jej zrušení roku 1982 zriadili v nich prevádzku ľudovoumeleckého družstva Detva.

Z ostaných zariadení celoobecného významu treba spomenúť výstavbu požiarnej zbrojnice, dom smútku na miestnom cintoríne z roku 1966, čerpaciu stanicu pohonných hmôt pri majeri z rokov 1969, budovu a byty lesného závodu v roku 1978 pre Lesnú správu v Chtelnici utvorenú roku 1974, ďalej sušiareň ovocia v kaštieli, predajňu ovocia, zeleniny a mäsa na mieste bývalej budovy potravného družstva roku 1981. Jednou z investičných akcií „Z“ bola výstavba detských jasieľ v rokoch 1982-84. Okrem už uvedenej výstavby predajne mäsa a zeleniny na námestí a detských jaslí, boli po roku 1976 realizované viaceré potrebné a prospešné zariadenia. Veľmi významná bola úprava celej časti Novej doby: kanalizácia, asfaltové úpravy ciest a chodníkov a kvetinová výsadba. Bola vybudovaná kanalizácia pod horným kostolom a na Járku. Z príležitosti 40.výročia skončenia 2.svetovej vojny bol postavený pamätník na námestí. Tiež boli na námestí rozmiestnené čakárne ČSAD. Postupne boli zhotovené asfaltové úpravy ciest v uliciach: Pekelná, Zigmundíková, pred materskou školou, v dolnej časti Pažitnej ulice, od Járku s otočkou pod horným kostolom a chodníkov v Partizánskej ulici a od námestia po kultúrny dom. Taktiež bol rozšírený vodovod v tých častiach obce, kde bola nová domová výstavba: v ulici Kúria, dolná Pažiť, Za uličkami a v Tehliarskej ulici. Pre športovcov i mládež postavili za účinnej brigádnickej pomoci v rokoch 1969-70 hokejové klzisko s večerným osvetlením, drevenými mantinelmi aj ostatným príslušenstvom, ktoré slávnostne odovzdali do užívania 9.januára 1971. V tomto období členovia Poľovníckeho združenia „Hájik“, ktoré vzniklo v roku 1960 z Loveckého ochranného spolku, vybudovali 15 vrhačkovú strelnicu na asfaltové terče a postupne zveľaďovali a dobudovávali celý areál. V obci sa donedávna poriadal, dnes už zanikol Beh oslobodenia. Pri futbalovom ihrisku vybudovali šatne, sociálne zariadenia, večerné osvetlenie. Športovci majú k dispozícii novú telocvičňu v areáli základnej školy, mládež mala svoj klub v budove uprostred námestia. Perspektívy ďalšieho rozvoja obce v daných možnostiach nie sú priam ružové oproti minulosti. Vypracované plány počítali v budúcnosti s bytovou i občianskou výstavbou v obci. Vypracovaný bol plán výstavby sídliska s 200 bytmi v individuálnej i spoločnej výstavbe v priestore od kaštieľa a budovy MNV po Dubník s občianskou vybavenosťou, službami, obchodom, ihriskom. Plán rátali s prestavbou južnej časti námestia s cieľom vylúčiť dopravu zo stredu obce a postaviť kultúrno- spoločenské zariadenie. Tento však nebol realizovaný. Nemenej významnou úlohou zostáva rozširovanie  pracovných príležitostí v obci, čo sa darí plniť len málo. Čiastočne sa obmedzuje každodenná dochádzka za prácou do blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Roku1968 otvorila v obci prevádzku Piešťanka, ľudové výrobné družstvo v Piešťanoch. Najskôr jestvovala v dome služieb pri MNV, od roku 1979 má výrobné objekty pre desiatky zamestnaných žien v Dubníku. Vyrábali tu hlavne pracovné odevy a súčiastky pre pracovníkov v poľnohospodárstve. Piešťanka začas zriadila v obci i prevádzkareň na šite ženských odevov na zákazku. Adaptáciou bývalých deputátnych bytov v majeri pôsobila v rokoch 1975-82 prevádzkareň podniku Trikota Vrbové. Po jej zrušení hľadali náhradu ako využiť výšivkársku zručnosť tunajších dievčat a žien. Východisko poskytla onedlho novootvorená prevádzka ľudového umeleckého výrobného družstva Detva so sídlom v Bratislave. Tu sa začalo vyrábať v decembri roku 1982 a zamestnanie našlo niekoľko desiatok žien. Zabezpečenie ďalších pracovných príležitostí najmä pre mužov je už ťažšie, hoci menšie možnosti by sa aj v tejto sfére našli. V objektoch starodávnej kúrie na námestí je od roku 1978 prevádzka Strojsmalt Bratislava, obchodno-servisné stredisko do r. 1990, zámočníctvo, stolárstvo, zelenina. Na námestí namiesto dočasne zrušenej pekárne od roku 1972 boli sklady a prevádzka Elektrokovu Trnava. Na dolnom konci obce postavili v rokoch 1981-83  až do r. 1992 priestrannú výrobnú halu podniku Dielo SFVU v Bratislave, odbor kamenárstvo a kamenosochárstvo. Začiatky siahajú do roku 1970, kedy Dielo žiadalo od MNV povolenie na ťažbu kameňa v chotári obce i vybudovanie haly pre 30 až 40 zamestnancov. Kameň sa ťaží hlavne pri Víteku a opracúva sa na kamenárske a sochárske využitie. Lesný závod zamestnáva robotníkov pri ťažbe a odvoze dreva, ženy pri výsadbe a ošetrovaní lesných porastov. Pracovné možnosti poskytuje i rekreačné stredisko Slovnaft n.p. pri Víteku. Práca v JRD, doprave, obchode i službách s ostatnými možnosťami poskytuje zamestnanie v obci asi 500 ľuďom. Podľa sčítania obyvateľov roku 1980 bolo v obci zamestnaných 517 ľudí, z toho 275 žien, denne alebo na dlhšie odchádzalo z obce za prácou 709 osôb, teda vyše 60% zamestnaných. Tradiční stavební robotníci z obce sa uplatňujú najmä mimo bydliska, len časť je zamestnaná v JRD pri výstavbe objektov, družstevných bytov a na príležitostných prácach ako pri výstavbe priehrady a zavlažovacieho systému.

Pomerne vyhovujúca autobusová sieť, roku 1983 mala osem tratí, nahrádza železnicu , spája obec s blízkym i vzdialeným okolím, dokonca i s Bratislavou Posledný pokus získať pre obec železnicu obsahoval výhľadový plán komisie MNV roku 1954, navrhoval postaviť trať z Leopoldova do Chtelnice dlhú 18 km. Celkove sa vtedy počítalo uskutočniť do roku 1960 také diela, ktoré sa realizovali oveľa neskoršie, prípadne vôbec nie. Napríklad vodovod až v rokoch 1962-64, budova školy, kultúrny dom, obchodné stredisko, ba i pôrodnica, kúpalisko a plán priehrady pri Bachoríkovi, letovisko pri Róchu i ďalšie akcie. Smerný územný plán obce po roku 1980 počíta s jej rozvojom ako perspektívneho strediska blízkeho okolia. V súčasnosti sa táto úloha dostatočne neprejavuje. Počet obyvateľov stagnuje hlavne pre nedostatok pracovných možností v mieste. Perspektíva strediskovej obce počítala so širším rozvojom miestnych služieb, obchodu, s dokončením vodovodu, kanalizácie, elektrifikácie novovznikajúcich obytných súborov, dostavbou, úpravou miestnych komunikácií. Mladá generácia nevidí vzdialené ciele, vo väčšom počte odchádza do miest za lepšími pracovnými i životnými podmienkami. Preto sa počet obyvateľov už niekoľko desaťročí pohybuje na rovnakej úrovni, stagnuje. Významnou príčinou je tiež nízky prirodzený prírastok, spôsobuje ho vysoká úmrtnosť ďaleko prevyšujúca celoslovenský priemer. Len pre porovnanie: roku 1977 žilo v obci 2623 ľudí, podľa sčítania obyvateľstva k 1.XI.1980 iba  2600 a roku 1986 asi 2620 obyvateľov. Pritom životné podmienky v obci sa neustále zlepšujú: roku 1980 vlastnilo elektrickú pračku 83,3% domácností, chladničku 70,4%, televízor 73%, motocykel 12%, auto 9%.

Chotár obce i jeho blízke okolie nie je chudobné na prírodné krásy, možnosti rekreácie sa začali uplatňovať len nedávno. Výpočet možností oddychu možno začať už v strede obce. MNV tu už roku 1969 obhospodaroval 5,2 ha parkov a zelene. Je to predovšetkým veľký park okolo kaštieľa. Je chránenou pamiatkou, ale je dosť zanedbaný, chátra. Lepšie je na tom malý park na námestí i ďalšia zeleň v obci, pri chodníkoch, uliciach, v majeri a inde dobre udržovaná. Najväčší význam pre rozvoj nielen miestnej rekreácie má stredisko Vítek pod Klenovou, ktoré vybudoval po roku 1962 Slovnaft n.p. Bratislava. V ňom postavili pioniersky tábor a podnikovú chatovú časť, začlenili sem i poľovnícky zámoček z 19. storočia adaptovaný na ubytovanie a stravovanie. Roku 1970 mala rekreačná oblasť v pôsobnosti Slovnaftu tieto kapacity: podnikovú chatu s 80 lôžkami, zámoček so 4 lôžkami a 120miestami na stravovanie, ďalej má neďaleko Polesie – štátne lesy poľovnícku chatu  s 8 lôžkami a JRD Chtelnica chatu s 8 lôžkami. Tieto možnosti sa využívajú na rekreáciu v lete i v zime aj cez víkend. Letná rekreácia slúžila nielen pre deti, ale aj pre pracujúcich Slovnaftu, družobných podnikov i JRD. Popri nich si na oddych v tomto prostredí zvykajú i obyvatelia Chtelnice. K tomu sú kúpalisko, trávnaté ihriská, možnosť výletov do okolia za prírodnými a historickými pamiatkami, vrch Klenovej, do Dobrej Vody,  Brezovej pod Bradlom.

Možnosti rekreácie i športu poskytuje tiež údolná priehrada s vodnou nádržou o rozlohe vyše 20 hektárov a na vodnej ploche ½ milióna m³ vybudovaná roku 1984. Leží v údolí Chtelnického potoka nad Oborou, v časti Stará Chtelnica – Raková. Slúži predovšetkým zavlažovaniu pôdy, ale snáď poskytne možnosti aj na iné využitie – rybolov. V súčasnosti sa pomaly zabúda na iné, menej príjemné stránky minulosti, pamätajú na ne už len staršie generácie a poznačila ich miestna kronika. Napríklad dlhotrvajúce sucho roku 1947, pohroma s prietržou mračien a povodeň z 2.-3. júla 1954, ktorá priniesla veľké hmotné škody obyvateľom, poškodenie domov si vyžiadalo poskytnutie štátnej podpory. Menšie škody spôsobilo na jar roku 1956 topenie snehu a ľadu s povodňou.

Úspešný rozvoj obce možno pozorovať tiež v oblasti kultúrno-spoločenskej: či už sú to výstavy miestnych výtvarníkov školených i amatérov, výstavy zručností tunajších výšivkáriek, či predstavenia ochotníckych divadelníkov. Záslužná je činnosť ovocinárov a záhradkárov, drobnochovateľov ako aj členov Poľovníckeho združenia. Možnosti sú aj v športovej oblasti, ako donedávna poriadaný Beh oslobodenia, turnaje o majstra obce v šachu, stolnom tenise.

K Chtelnici ako významnej spádovej obci oddávna inklinujú susedné blízke obce, či už v oblasti kultúrno-spoločenskej, v školstve, zdravotníctve i službách. Tradíciu malo za cieľ udržať MNV v Chtelnici, keď roku 1949 žiadalo nadriadený orgán vytvoriť v Chtelnici Obvodný úrad NV. Mali ho tvoriť obce Nižná, Dolný Lopašov, Lančár, Kočín, Dechtice, Kátlovce, Dobrá Voda, ktoré sem spádovo podliehali. Požiadavka sa neuskutočnila, len v menšom rozsahu pôsobil od 1.januára 1970Obvodný úrad so štyrmi obcami, Chtelnica, Dolný Lopašov, Nižná a Lančár – Kočín, pretože strediskovou obcou sa stali aj Dechtice.

 

CHTELNICA V ROKOCH 1986 -1997

Toto desaťročie prinieslo  významné zmeny, ktoré podstatne zasiahli aj do života našej obce. Najskôr v posledných voľbách v bývalej ČSSR za predsedu MNV bol zvolený Rudolf Damaškovič, podpredseda Viliam Michalica a tajomník Vladimír Prvý, 40-členné plénum MNV. Pre mladšie generácie dodajme, že sa volila jednotná kandidátka a manifestačne, nebral sa ohľad na mienku jednotlivcov.

V obci pracovalo výrobné družstvo Piešťanka so 70 – 80 zamestnancami, výrobné družstvo Detva s 30 -40 pracovníkmi, kamenosochárskadielňa, ktorá pracovala s 10 ľuďmi pre široké okolie. Prevádzkareň pri MNV mala 20 – 25 pracovníkov. V bývalom Ostrovského mlyne vznikol Dom ovocinárov a záhradkárov. V roku 1986 dokončili zavlažovaciu sústavu od vodnej nádrže. Pod Oborou novú čerpaciu stanicu závlah. Počet obyvateľov roku 1987 dosiahol 2625, nerástol. November roku 1989 znamenal prelom a prechod k demokratizácii spoločnosti. V jej dôsledku v našej obci sa transformoval MNV, v rade MNV skončila prevaha jedinej politickej strany. V krajine sa menila ekonomika nástupom privatizácie, neblahé následky mala konverzia ťažkého priemyslu obnovou nezamestnanosti. V obci je trvale bez práce 100 až 150 ľudí. Rast cien potravín, tovaru prináša znižovanie životnej úrovne. Demokratizácia prináša obnovu ľudských práv a slobôd. Obnovili sa napríklad púte veriacich aj do cudziny, zúčastnili sa návštevy pápeža Jána Pavla II. 22.apríla 1990 v Bratislave a 1.júla 1995 v Šaštíne. Prvé slobodné parlamentné voľby v júni 1990 mali v obci tento výsledok: KDH 27% hlasov, VPN 23%, SNS 20%, KSS 15%. Komunálne voľby 23.-24.XI.1990 priniesli utvorenie 24 členného obecného zastupiteľstva, miesto MNV – obecný úrad, za starostu zvolili pána Rudolfa Damaškoviča. Obecná rada mala8 členov, pracovalo 7 komisií. V januári 1991  sa rozpadlo spoločné JRD, vzniklo Poľnohospodárske družstvo Chtelnica, za jeho predsedu zvolili Tibora Prítrského. Obec Chtelnica sa stala členom Združenia miest a obcí regiónu Jaslovské Bohunice. Nové podmienky pôsobili na život obce. V máji 1991 dokončili výstavbu nového vodného zdroja vodovodu. Privatizovali sa obchody, zakladali sa nové výrobné prevádzky na spracovanie dreva, píla firmy Bašnák – Róth, kamenárstvo Bystríka Pripku, pekáreň, nocľaháreň pre zamestnancov autobusovej dopravy.

Zaujímavé údaje prinieslo sčítanie obyvateľov k 3.marcu 1991. Obec mala 2524 obyvateľov, čo je prekvapujúce oproti počtu 2620 roku 1993. Počet žien 1290, priemerný vek občanov obce 34,9 rokov, národnosť slovenská 2512, česká 4, maďarská 7, rusínska 1, 2058 katolíkov, 12 evanjelikov, 3 grékokatolíci, 451 neudalo vyznanie. Pracujúcich ľudí bolo 1186, z toho 512 robotníkov, 370 zamestnancov, v PD 219, ostatných 85.  Obec mala 638 obývaných domov, 714 bytov a celkom94 neobývaných bytov. Z udalostí roku 1991 je význačné obnovenie tradičných jarmokov v obci v polovici mája, ako aj obnova osláv Dňa matiek v druhú májovú nedeľu. Roky 1992-93 sú veľmi významné pre Slovensko i našu obec. Parlamentné voľby 5.-6.júna 1992 priniesli nové politické rozloženie síl. Historický význam pre Slovensko a jeho národ má vyhlásenie Deklarácie o zvrchovanosti 17.júla a schválenie Ústavy Slovenskej republiky 1.septembra. To boli základné kroky ku vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1.januára 1993.

Z udalostí tohto obdobia v obci bola významná výstavba čističky odpadových vôd v rokoch 1992-94 a jej slávnostné uvedenie do prevádzky 17.augusta. Táto stavba vyrástla nákladom 12,6 mil. Sk. V predchádzajúcej časti tejto publikácie je spomenutá iba výstavba čistiarne odpadových vôd a vybudovanie doplňujúceho vodného zdroja v dôsledku dlhšie trvajúceho nedostatku pitnej vody, ktorá bola najmä v letných mesiacoch do obce privážaná v cisternách. V priebehu tohoto obdobia sa uskutočnila výstavba viacerých investičných akcií, rekonštrukcií a opráv. Uvádzame iba niektoré z nich: bola postavená predajňa potravín na Novej Dobe, bolo prevedené rozšírenie a oplotenie cintorína, asfaltové úpravy ciest, ozvučenie a okrasná výsadba a oprava Domu smútku. Ďalej bol ako v jednej z prvých obcí na okolí zriadený celoobecný televízny káblovýrozvod, ktorý vyriešil ťažkosti, ktoré mali občania s príjmom televízneho signálu. Ďalším potrebným zariadením bola výstavba sociálneho zariadenia, tribún a futbalového ihriska TJ. Na žiadosť občanov bola vybudovaná prechodová asfaltová cesta s osvetlením od materskej školy do Tehliarskej ulice.

Staré – poruchové potrubie celoobecného vodovodu bolo vymenené na celej Novej Dobe, na námestí, v Pekelnej a Husárskej ulici. Veľmi náročnou akciou boli opravy kostola najsv. Trojice, budovy fary, kaplnky na cintoríne a horného kostolíka sv. Jána Krstiteľa. Bola prevedená výmena elektrického vedenia a drevené stĺpy nahradené betónovými v časti Partizánskej ulice, v ulici Družstevnej, Štúrovej a Poľnej.

Výraznejšie zlepšenie nastalo rozšírením telefónnej ústredne, telekomunikačnej siete a rozmiestnením verejných hovorní, ale tento stav ešte nie je plne vyhovujúci.

Zrekonštruovaná bola cesta v Kúrii vrátane dažďovej kanalizácie a asfaltovej úpravy s chodníkom po pohostinstvo. Z dôvodov zabezpečenia bezpečnosti cestujúcich občanov a detí, boli umiestnené autobusové čakárne na námestí a premiestnená autobusová doprava. Z ďalších je potrebné uviesť asfaltové úpravy námestia a ulíc Husárskej, Tehliarskej, Teplickej a Za uličkami. Pre deti boli vybudované asfaltové ihriská pri základnej škole a na bývalom židovskom cintoríne, s ďalšími trávnatými ihriskami na Pažiti a Tehliarskej ulici. Za zmienku stojí oplotenie smetiska v Dubníku, zriadenie výkupu zberných surovín. Z nových prevádzok v tomto období založili firmu Fagus s Sírius na spracovanie dreva.

V dňoch 30.9.-1.10.1994 sa konali predčasné parlamentné voľby, prvé v samostatnej Slovenskej republike. V Chtelnici volilo 49,2% voličov kandidátov Hnutia za demokratické Slovensko, Stranu demokratickej ľavice 10,9%, KDH 10,7%, Slovenskú národnú stranu 7%, Združenie robotníkov Slovenska 6,9%  atď.. Hneď 18.-19. novembra komunálne voľby v obci utvorili 18 členné obecné zastupiteľstvo, z toho 10 poslancov za SDĽ, 4 HZDS, a 4 KDH. Volieb sa zúčastnilo 65,82% voličov. Za starostu bol zvolený Rudolf Damaškovič.

Vcelku aj v tomto období obec stagnovala, čo sa týka počtu obyvateľov. Je to najmä dôsledok nízkeho prirodzeného prírastku a vysťahovania obyvateľov do miest pre nedostatok pracovných možností v mieste. Vysoká úmrtnosť presahujúca celoslovenský priemer, ktorý je i tak v Európe veľmi vysoký, je alarmujúca, i keď zdravotnícka starostlivosť je na úrovni: obec má obvodného, detského i zubného lekára, a ako prvá obec na Slovensku aj svoju lekáreň.

Po rôznych úpravách hraníc poľovného revíru v roku 1996 sa poľovnícke združenie Hájik pretransformovalo na poľovnícku spoločnosť Hájik – Kriváň, ktorá obhospodaruje revír v rozlohe 4123 ha v kat. územiach obcí Chtelnica, Dolný Lopašov a Nižná.

Kultúra obce je chudobnejšia o zaniknuté ochotnícke divadlo, založený Slovenský orol na poli osvety ho nenahradí. Svoje miesto má časopis Chtelnické zvony od roku 1991. V roku 1996 miestna dychová hudba Chtelničanka v spolupráci s Obecným úradom usporiadala vydarené kultúrne podujatie z príležitosti 115. výročia vzniku dychovej hudby v priestoroch Malého parku. Od roku 1996 pôsobí v obci obnovený notársky úrad. V rokoch 1995-96 postihli obec živelné pohromy, prietrž mračien s povodňami, ktoré spôsobili hmotné škody v domoch, v záhradkách i na cestách, najmä na Pažiti. Z toho dôvodu sa začalo s realizáciou protipovodňovej ochrany na Pažiti a v Dubníku.

Za účasti pamiatkarov bolo prevedené odlesnenie historického parku a prečistenie jeho prevažnej časti.

Najväčšou a finančne najnáročnejšou akciou bola plynofikácia obce. Od decembra 1996 do augusta 1997 bol prevedený prívod vysokého tlaku z katastra obce Dechtice, postavená regulačná stanica, ďalej bola uskutočnená výstavba strednotlakových rozvodov po celej obci s prípojkami plynu, a u všetkých občanov, ktorí  o to prejavili záujem, boli do začiatku vykurovacieho obdobia realizované aj plynoinštalácie. Iba samotná obec na realizovanie tejto akcie prispela čiastkou viac ako 16. mil. Sk.

Z uvedeného vyplýva, že toto obdobie bolo jedným z najúspešnejších v rozvoji obce v jej novodobej histórii, ktorou Obecný úrad smeroval v ústrety veľkému jubileu, 790. výročiu prvej historickej písomnej správy o jej existencii, ktorá  pripadá na rok 1998.

 

Správa obce

Predstavenstvo obce v minulosti tvoril richtár so svojimi prísažnými. Záznamy z tohto obdobia sa nezachovali: preto uvádzame iba nasledovný prehľad predstaviteľov správy obce.

 

Doba pôsobenia
Meno
Funkcia
1931-1938 Krišlo Štefan starosta
1938 Stračár František  starosta
1938-1943 Hirner Viktor vládny komisár
1944 Krištúfek Ján vládny komisár
1945-1946 Starčár František predseda
Hlaváč Karol tajomník
Mráz Karol tajomník
1946-1950 Bocán Martin predseda
1950-1954 Bílik Alojz predseda
1954-1964 Stračár František predseda
Čaplán Michal podpredseda
1954-1956 Holovič Michal tajomník
1957 Prvý Milan tajomník
1958-1964 Miezga Vojtech tajomník
1964-1976 Bašnák Karol predseda
1964-1971 Kadúc Gejza podpredseda
1971-1973 Pockody Gejza podpredseda
1973-1976 Kvetoslav Marikovič podpredseda
1964-1976 Miezga Vojtech tajomník
1976-1979 Miezga Vojtech predseda
1980 Purgiňa Milan zastupujúci predseda
1976-1980 Pospíchal František popredseda
Damaškovič Rudolf tajomník
1981-1986 Piešťanský Emil predseda
Michalica Viliam podpredseda
Damaškovič Rudolf tajomník
1986-1990 Damaškovič Rudolf predseda
Michalica Viliam podpredseda
1990 Prítrský Jozef kooptovaný podpredseda
1986-1990 Prvý Vladimír tajomník
1990-1994 Damaškovič Rudolf starosta
Damaškovič Stanislav zástupca starostu
1994-1998 Damaškovič Rudolf starosta
Prvý Vladimír zástupca starostu

 

Orgány obce tvorili obecné zastupiteľstvo, rada a komisie. Ich zloženie v jednotlivých obdobiach nie je v tejto publikácii možné uviesť. Údaje sú však obsiahnuté v pamätných knihách obce a záznamy s obsahom rokovaní v zápisniciach.

 

Doba pôsobenia Meno Funkcia
1998-2002 Damaškovič Stanislav starosta
Horváth  Ján zástupca starostu
2002-2006 Damaškovič Stanislav starosta
Horváth Ján zástupca starostu
2006-2010 Damaškovič Stanislav starosta
Horváth Ján zástupca starostu
2010 - Radošinský Peter starosta
Piačka Ján zástupca starostu

 

J. Polakovič: Chtelnica 790, Obecný úrad Chtelnica, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV Bratislava, 1998, str. 13 – 132 – 12, ISBN: 80-967962-5-9